Csaba Molnár. Foto: Archív Cs. M.

Zásadné filmy Csabu Molnára

Csaba Molnár, režisér

Písmo: A- | A+

Stále v ňom ostáva túžba vyhľadávať v umení radosť a hravosť. Preto má rád Zlomené kvety aj Ružové sny.

V detstve ma očarila tvorba talianskych autorov Carla Pedersoliho a Maria Girottiho, ich filmy som pozeral dookola z nie celkom legálnej VHS zbierky môjho otca. Žarty bokom, neskôr som sa zoznámil s filmom aj ako s umením, ale nejako ostala vo mne túžba vyhľadávať v umení radosť a hravosť: nápaditosť Bustera Keatona, energia raných Truffautových filmov a francúzskej novej vlny ako takej, ale aj Felliniho magickosť ma hneď oslovili.

Ťažko povedať, ktoré filmy boli tie najzásadnejšie. Jedným z nich je však určite komediálna dráma Zlomené kvety, lebo v tej hrá aj Bill Murray, jeden z mojich najobľúbenejších hercov. Od Jarmuscha sa učím, ako tvoriť humor poeticky, s artovým vkusom. Jeho humor je hlboko ľudský a Murray ako taká ikonicko-melancholická špongia v tomto filme do seba krásne nasaje celý Jarmuschov svet.

Pod horko-suchým štýlom

Jarmuschova fínska spriaznená duša sa volá Aki Kaurismäki. Lenže on filmy štylizuje o niekoľko úrovní vyššie. Sú to ostré, neskutočne vtipné tragikomédie , jeho „deadpan“ humor je neodolateľný a veľmi ma inšpiruje. Pod horko-suchým štýlom sa však skrýva aj silná empatia a ľudskosť. Keď som sa s jeho tvorbou stretol prvýkrát, mal som veľmi obohacujúci zážitok. Vtedy som ešte netušil, že takýto typ ostro a vysoko štylizovaného audiovizuálneho humoru môže existovať a byť aj dlhodobo úspešný. Jeho najznámejší film je asi Muž bez minulosti, ale viem odporúčať aj Ariel, Mraky odtiahli alebo vlastne hociktorý jeho film.

Bill Murray vo filme Jima Jarmusha Zlomené kvety. Zdroj: Kino Lumiére
Bill Murray vo filme Jima Jarmusha Zlomené kvety. Zdroj: Kino Lumiére

Zo slovenskej tvorby ma inšpiroval ľahký surrealizmus Šulíkovej Záhrady a sám presne neviem prečo, ale mám rád film Ružové sny od Dušana Hanáka. Rovnako osviežujúcim zážitkom pre mňa bolo, keď som prvý raz videl maďarskú politickú satiru Svedok od režiséra a scenáristu Pétera Bacsóa. V absurdnom príbehu sa komunistická moc snaží vychovať z jednoduchého dobráka Józsefa Pelikána správneho komunistu, ale stále sa im to nejako pokazí. Film odvážne a nekompromisne zosmiešňuje komunistickú moc, za čo ho aj zakázali, až neskôr sa stal kultovou klasikou a zahviezdil aj v Cannes. Je ďalším príkladom, ako sa humor v umení dá vynikajúco využiť, vnímam ho ako inšpirujúci, odvážny umelecký počin.

Martin Šulík: Záhrada.
Zdroj: SFÚ

Prečítajte si aj Obľúbené filmy Zdena Gálisa

Martin Šulík: Záhrada: Foto: SFÚ

Dinosaurus neurotického typu

Mám pocit, že pri mladších tvorcoch sa v tejto dobe humor ako významotvorný prvok dostáva čoraz viac do úzadia. Spomenutí tvorcovia buď už nežijú, alebo majú okolo sedemdesiatky. Na záver však musím spomenúť ešte jedného dinosaura takpovediac neurotického typu. Ten vo svojich filmoch zdokonalil stvárňovanie irónie ako také. Jeho svojské mestské komédie plné neurotikov ma vždy inšpirovali na pestovanie vlastnej audiovizuálnej sebairónie. Áno, uhádli ste, je to Woody Allen a viac než päťdesiat jeho filmov.

Jim Jarmush: Čudnejší než raj (1984). Foto: Lumiére

Prečítajte si aj Obľúbené filmy Ľubice Hustej.

Foto: Kino Lumiére

Autor:

Titulní fotografia: Archív Cs. M.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Škola bez stien. Foto: ASFK

recenzia Škola bez stien

Vo svete presýtenom informáciami je nebezpečná nielen vojna fyzická, ale aj tá názorová. Taliansky režisér Stefano Di Pietro využíva v stredometrážnom dokumentárnom debute Škola bez stien zábery reálií vojny na Ukrajine, trpezlivo počúva stanoviská či teórie a odhaľuje fragmenty toho, čo obyčajní ľudia začiatkom bojov stratili. Hoci je téma dokumentu naliehavá a pre dnešnú spoločnosť dôležitá, filmu škodí neinvenčné a nekreatívne spracovanie. Päťdesiatdva minútový dokument sa zameriava na oblasť vzdelania na Ukrajine – ako sa pre politickú situáciu zastavilo, ako sa drobnými krokmi a pomocou dobrých ľudí opäť darí obnoviť jeho kvalitu a zároveň ako propaganda ovplyvňuje názorovú mienku detí v Rusku už od útleho veku. Vidíme pozmenené informácie alebo dokonca zavádzajúce názvy historických udalostí. Nad tým všetkým nám ostáva jedine zalomiť rukami. Škola bez stien prechádza do histórie k ruskému cárovi Alexandrovi II. Podľa dokumentu sa už pri ňom spomína potláčanie ukrajinskej kultúry. Jedna z respondentiek sa zamyslí nad súčasnosťou „Prezident Putin rád hovorí, že do krajiny (pozn. ruskej) priniesol stabilitu – ale táto ,stabilita‘ je za cenu slobody.“ Film ako celok však v dôsledku zastaranej filmovej reči pôsobí neobrúsene, ba ako dokončený „na kolene“. Emočná téma má potenciál prilákať divákov, no príliš klasické spracovanie môže sklamať. Reč „hovoriacich hláv“ posadených pred kameru je sterilná a spomínaná...
Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články