Zdenko Gális, šéf kultúrneho centra Akropola v Kremnici. Foto: Archív Z.G.

Obľúbené slovenské filmy Zdena Gálisa

Zdeno Gális, šéf kultúrneho centra Akropola Kremnica

Písmo: A- | A+

Keď dostanem otázku na obľúbený slovenský film, zakaždým mi spontánne napadne film Martina Šulíka Záhrada. Myslím, že tento titul dnes už môžeme smelo zaradiť medzi slovenské kultovky. Po revolúcii vznikali rôzne, nazvime to, kreatívne filmy, ale tento medzi nimi vynikol svojou rozprávačskou kvalitou a kompaktnosťou všetkých zložiek.

Mám pocit, že všetko v ňom veľmi dobre spolu hralo – skvelá kamera Martina Štrbu, v tých časoch už osvedčený scenáristický tandem Šulík – Šulaj (tu sa pridal ešte Leščák), veľmi dobrý hudobný podklad (soundtrack) ešte lepšieho Vlada Godára a v neposlednom rade herecké výkony Luknára, Šulajovej, Labudu či Melkoviča, ktorí zapadli do tohto záhradného kokteilu, kde sa mystická atmosféra vidieka mieša s témou úteku z mesta. Film je, prenesene, jednou z výpovedí, ktorá bola taká potrebná pre deväťdesiate roky. Pre mňa osobne je to najlepší Šulíkov film.

Jeho druhým najlepším (pre mňa) je film Všetko, čo mám rád. Opäť scenáristicky zastrešený duom Šulík – Šulaj. Trochu smutný, ale v podstate aj vtipný film, kde sa objaví môj najobľúbenejší slovenský spisovateľ Rudolf Sloboda. A zahral si v ňom aj syn môjho najobľúbenejšieho slovenského muzikanta Deža Ursinyho Jakub. Takže pre mňa vlastne titul filmu o nich vypovedá doslovne.

Z novších filmov ma zaujal Invalid. Ako kinára, ktorý prevádzkuje kino v Kremnici, ma prekvapila návštevnosť na tomto titule. Vlastne si ani neviem spomenúť, či v porevolučnej dobe prilákala do kín toľko návštevníkov práve slovenská komédia – v tomto má Invalid prvenstvo.

Vo všeobecnosti sa ešte donedávna na Slovensku veľa filmov netočilo, a už vôbec nie žánrových komédií, preto ma úspech tohto titulu milo prekvapil. Divák, ktorý sa dokáže pozrieť na svet a filmy s nadhľadom, sa nemôže na mnohých scénach schuti nezasmiať.

Myslím, že v súčasnosti sa slovenský filmový priemysel rozbehol celkom slušne a tvorcovia vyrábajú kvalitné a originálne tituly, aj keď nemusia mať práve vysokú návštevnosť (napríklad Čierne na bielom koni, Môj pes Killer, Punk je hneď!, …).

Veď povedzme si úprimne – to, že sa film páči širokej verejnosti, ešte neznamená, že je aj skutočne dobrý. Zrejme sa v tomto nezhodnem s niektorými predstaviteľmi súčasného politického vedenia kultúry, ktorí (asi) nerozumejú tomu, že sa oplatí investovať financie aj do filmov, ktoré nie sú kasovými trhákmi.

Bohužiaľ, so znepokojením sledujem dianie okolo Audiovizuálneho fondu a snahy o oslabenie vplyvu odborníkov v rozhodovacích procesoch.

Autor:

Zdenko Gális, šéf kultúrneho centra Akropola v Kremnici. Foto: Archív Z.G.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

prístupnosť v audiovízii Ilustračné foto. Foto: MFDF Jeden svet

ohlasy Prístupnosť médií, umenia a kultúry

O prístupnosti v slovenskej audiovízii sa stále dostatočne veľa nehovorí. Preto možno niekoho prekvapí, že je nám v skutočnosti vlastná a tvorí v podstate organickú súčasť distribučnej stratégie. Všetky cudzojazyčné filmy prinášame slovenskému publiku so slovenskými prekladovými titulkami. A, naopak, naše filmy vypúšťame do sveta s anglickými dialógovými listinami, aby boli potenciálne prístupné aj publikám v iných krajinách. Aj mňa pôvodne priviedlo do oblasti audiovizuálnej prístupnosti práve titulkovanie filmov na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Jeden svet. Spolupracujeme na ňom s Katedrou translatológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre pod vedením Doc. Emílie Perez, PhD. Emília Perez predstavila nášmu organizačnému tímu hneď v úvodnom roku spolupráce možnosť pripojiť pri niekoľkých festivalových tituloch okrem prekladových titulkov aj špeciálne popisné titulky. Touto cestou sme ich mohli sprístupniť pre ľudí s poruchami sluchu. Princíp prístupnosti veľmi rýchlo, logicky a organicky expandoval do štruktúr festivalovej organizácie. Spolu s prístupnosťou programu Jedného sveta však rástlo aj uvedomenie si, aké štrukturálne prekážky jej kladie inštitucionálne zázemie, ale aj mentálne nastavenie nášho profesionálneho prostredia. Šesť modulov Korene tohto problému vidím v nedostatočnej informovanosti a absencii tejto témy vo umeleckom a kultúrnom vzdelávaní. A tak som sa rozhodla začať od seba. Na radu Emílie Perez som podstúpila časť ročného diaľkového...
Kino na hranici Grečner Zuzana Kapráliková vo filme Jaškov sen (1996). Foto: archív SFÚ

Kino na hranici uvedie retrospektívu filmov režiséra Eduarda Grečnera

Prehliadka Kino na hranici, ktorá sa každoročne koná v hraničnom poľskom Cieszyne a Českom Těšíne, vo svojom 28. ročníku predstaví tvorbu slovenského režiséra Eduarda Grečnera. Slovenská kinematografia je v jej programe vždy bohato zastúpená. Okrem klasických filmov zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ) ponúkne tento rok viac ako tridsať súčasných slovenských a koprodukčných filmov. Tie sa u poľských divákov a diváčok tešia mimoriadnej obľube. Kino na hranici sa koná v termíne od 29. apríla do 3. mája. Retrospektíva Eduarda Grečnera predstaví spolu šesť filmov. Pôjde o štyri jeho režisérske počiny a dva filmy, na ktorých participoval v iných tvorivých pozíciách. Diváci uvidia jeho tri zásadné filmy, ktoré vznikli v období československej novej vlny. Prehliadka uvedie jeho debut Každý týždeň sedem dní (1964) a nasledujúce filmové adaptácie literárnych diel Nylonový mesiac (1965) a Drak sa vracia (1967).  Věra Křesadlová v Grečnerovom filme Každý týždeň sedem dní (1964). Foto: archív SFÚ Novátorské diela Vo svojom debute Každý týždeň sedem dní Grečner prináša príbeh zo života študentov, ktorí sa aj v čase hrozby jadrovej vojny snažia žiť normálny život, pričom film zachytáva ich pocity strachu a neistoty plynúce z blížiacej sa hrozby. Psychologická dráma Nylonový mesiac hovorí o milostných vzťahoch a generačných konfliktoch v súdobej spoločnosti. Príbeh bratislavského architekta Andreja a krásnej Vandy poukazuje na snahu uniknúť pred vlastnou...
Zobraziť všetky články