Obľúbené slovenské filmy Zdena Gálisa

Zdeno Gális

Písmo: A- | A+

Keď dostanem otázku na obľúbený slovenský film, zakaždým mi spontánne napadne film Martina Šulíka Záhrada. Myslím, že tento titul dnes už môžeme smelo zaradiť medzi slovenské kultovky. Po revolúcii vznikali rôzne, nazvime to, kreatívne filmy, ale tento medzi nimi vynikol svojou rozprávačskou kvalitou a kompaktnosťou všetkých zložiek.

Mám pocit, že všetko v ňom veľmi dobre spolu hralo – skvelá kamera Martina Štrbu, v tých časoch už osvedčený scenáristický tandem Šulík – Šulaj (tu sa pridal ešte Leščák), veľmi dobrý hudobný podklad (soundtrack) ešte lepšieho Vlada Godára a v neposlednom rade herecké výkony Luknára, Šulajovej, Labudu či Melkoviča, ktorí zapadli do tohto záhradného kokteilu, kde sa mystická atmosféra vidieka mieša s témou úteku z mesta. Film je, prenesene, jednou z výpovedí, ktorá bola taká potrebná pre deväťdesiate roky. Pre mňa osobne je to najlepší Šulíkov film.

Jeho druhým najlepším (pre mňa) je film Všetko, čo mám rád. Opäť scenáristicky zastrešený duom Šulík – Šulaj. Trochu smutný, ale v podstate aj vtipný film, kde sa objaví môj najobľúbenejší slovenský spisovateľ Rudolf Sloboda. A zahral si v ňom aj syn môjho najobľúbenejšieho slovenského muzikanta Deža Ursinyho Jakub. Takže pre mňa vlastne titul filmu o nich vypovedá doslovne.

Z novších filmov ma zaujal Invalid. Ako kinára, ktorý prevádzkuje kino v Kremnici, ma prekvapila návštevnosť na tomto titule. Vlastne si ani neviem spomenúť, či v porevolučnej dobe prilákala do kín toľko návštevníkov práve slovenská komédia – v tomto má Invalid prvenstvo.

Vo všeobecnosti sa ešte donedávna na Slovensku veľa filmov netočilo, a už vôbec nie žánrových komédií, preto ma úspech tohto titulu milo prekvapil. Divák, ktorý sa dokáže pozrieť na svet a filmy s nadhľadom, sa nemôže na mnohých scénach schuti nezasmiať.

Myslím, že v súčasnosti sa slovenský filmový priemysel rozbehol celkom slušne a tvorcovia vyrábajú kvalitné a originálne tituly, aj keď nemusia mať práve vysokú návštevnosť (napríklad Čierne na bielom koni, Môj pes Killer, Punk je hneď!, …).

Veď povedzme si úprimne – to, že sa film páči širokej verejnosti, ešte neznamená, že je aj skutočne dobrý. Zrejme sa v tomto nezhodnem s niektorými predstaviteľmi súčasného politického vedenia kultúry, ktorí (asi) nerozumejú tomu, že sa oplatí investovať financie aj do filmov, ktoré nie sú kasovými trhákmi.

Bohužiaľ, so znepokojením sledujem dianie okolo Audiovizuálneho fondu a snahy o oslabenie vplyvu odborníkov v rozhodovacích procesoch.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded

recenzia Svet medzi nami

Na začiatku bolo krátke video na sociálne siete o výstave jej fotografií v Českom centre v New Yorku. Po šiestich rokoch nakrúcania je na konci celovečerný dokument Svet medzi nami o fotografke Marii Tomanovej, pod ktorý sa podpísala režisérka Marie Dvořáková. Chytí vás od prvých záberov z vernisážovej tlačenice v New Yorku a nepustí až po záverečný pohľad na zapadajúce slnko v Mikulove. V meste, v ktorom hrdinka filmového príbehu vyrastala. Dokonca aj v prípade, že si zvedavý divák o ňom už vopred zistí podrobnejšie informácie, dokument celých deväťdesiat minút drží jeho pozornosť permanentne a pevne vo svojich opratách. Rozpráva o celkom obyčajných veciach ako radosť, obavy, smútok, úspech, sklamanie či prehra. Na druhej strane však rozpráva aj o nie celkom obyčajných záležitostiach, ako trebárs tvorivé hľadanie, sila portrétu i autoportrétu, aký je rozdiel medzi módnou fotografiou a voľnou tvorbou alebo načo nám umenie vôbec je a čím sa človeku prihovára. Marie Tomanová je totiž ideálna „hrdinka“ – spontánna, nesmierne temperamentná, úprimná a výrečná žena, ktorá navyše má neuveriteľné čaro osobnosti a málokedy jej chýba úsmev na tvári. To som už akože slávna? „Za pol roka sa vrátim a potom sa vezmeme,“ oznámila priateľovi, keď dokončila štúdium maliarstva na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne. Na pôde maľby sa totiž necítila priveľmi isto, chcela si jednoducho vyčistiť za morom hlavu,...
Slnko v sieti 2024 - Jiří Mádl a jeho víťazný film Vlny. Foto: SFTA/Zdenko Hanous

Slnko v sieti apeluje na hodnoty, i keď Mikiho nominovalo

Bolo to jedno veľké „vlnybitie“, skonštatoval moderátor Bruno Ciberej, a mal pravdu. Národné filmové ceny Slnko v sieti za rok 2024 ovládli česko-slovenské Vlny. Film režiséra Jiřího Mádla v silnej obojstrannej koprodukcii si zaslúžene odniesol vzácne sošky v deviatich kategóriách vrátane najlepšieho filmu, réžie a scenára. Jedna z cien sa spojila s osobným vyznaním pre herca Mariána Bielika, legendárneho Fajola z určujúcej kultovky Slnko v sieti, ktorý vlani zomrel. Svoju sošku mu venovala jeho dcéra Katarína Štrbová Bieliková, keď stála na pódiu ako čerstvá držiteľka ocenenia za najlepšie kostýmy. V súvislosti s príbehom strhujúcej drámy Vlny o boji za slobodu v auguste 1968 vyjadrila vo svojich nástojčivých otázkach pálčivé problémy, ktoré v súčasnosti trápia našu krajinu. Práve filmy, ktoré na Slovensku vznikajú a sú nositeľom hodnotového posolstva o slobode, považuje  za inšpiráciu, ktorá nám v ťažkých časoch môže pomôcť. „Vlny sú o statočnosti ľudí, ktorí sa vzopreli voči mnohonásobne silnejšiemu nepriateľovi, a ktorí ostali konzistentní v postojoch, pretože sloboda bola pre nich najcennejšou hodnotou,“ povedala o odvahe ľudí z redakcie Československého rozhlasu počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy. Katarína Štrbová Bieliková, cena za najlepšie kostýmy vo filme Vlny. Foto: SFTA/Zdenko Hanout V hrobovom tichu Paradoxne, 16. apríla 2025 sa ceremoniál odovzdávania cien Slnko v sieti dial v sále Slovenského rozhlasu pod strechou verejnoprávnej STVR, ktorá sa od tohto podujatia alibisticky dištancovala. Napriek...
Zobraziť všetky články