Zdenko Gális, šéf kultúrneho centra Akropola v Kremnici. Foto: Archív Z.G.

Obľúbené slovenské filmy Zdena Gálisa

Zdeno Gális, šéf kultúrneho centra Akropola Kremnica

Písmo: A- | A+

Keď dostanem otázku na obľúbený slovenský film, zakaždým mi spontánne napadne film Martina Šulíka Záhrada. Myslím, že tento titul dnes už môžeme smelo zaradiť medzi slovenské kultovky. Po revolúcii vznikali rôzne, nazvime to, kreatívne filmy, ale tento medzi nimi vynikol svojou rozprávačskou kvalitou a kompaktnosťou všetkých zložiek.

Mám pocit, že všetko v ňom veľmi dobre spolu hralo – skvelá kamera Martina Štrbu, v tých časoch už osvedčený scenáristický tandem Šulík – Šulaj (tu sa pridal ešte Leščák), veľmi dobrý hudobný podklad (soundtrack) ešte lepšieho Vlada Godára a v neposlednom rade herecké výkony Luknára, Šulajovej, Labudu či Melkoviča, ktorí zapadli do tohto záhradného kokteilu, kde sa mystická atmosféra vidieka mieša s témou úteku z mesta. Film je, prenesene, jednou z výpovedí, ktorá bola taká potrebná pre deväťdesiate roky. Pre mňa osobne je to najlepší Šulíkov film.

Jeho druhým najlepším (pre mňa) je film Všetko, čo mám rád. Opäť scenáristicky zastrešený duom Šulík – Šulaj. Trochu smutný, ale v podstate aj vtipný film, kde sa objaví môj najobľúbenejší slovenský spisovateľ Rudolf Sloboda. A zahral si v ňom aj syn môjho najobľúbenejšieho slovenského muzikanta Deža Ursinyho Jakub. Takže pre mňa vlastne titul filmu o nich vypovedá doslovne.

Z novších filmov ma zaujal Invalid. Ako kinára, ktorý prevádzkuje kino v Kremnici, ma prekvapila návštevnosť na tomto titule. Vlastne si ani neviem spomenúť, či v porevolučnej dobe prilákala do kín toľko návštevníkov práve slovenská komédia – v tomto má Invalid prvenstvo.

Vo všeobecnosti sa ešte donedávna na Slovensku veľa filmov netočilo, a už vôbec nie žánrových komédií, preto ma úspech tohto titulu milo prekvapil. Divák, ktorý sa dokáže pozrieť na svet a filmy s nadhľadom, sa nemôže na mnohých scénach schuti nezasmiať.

Myslím, že v súčasnosti sa slovenský filmový priemysel rozbehol celkom slušne a tvorcovia vyrábajú kvalitné a originálne tituly, aj keď nemusia mať práve vysokú návštevnosť (napríklad Čierne na bielom koni, Môj pes Killer, Punk je hneď!, …).

Veď povedzme si úprimne – to, že sa film páči širokej verejnosti, ešte neznamená, že je aj skutočne dobrý. Zrejme sa v tomto nezhodnem s niektorými predstaviteľmi súčasného politického vedenia kultúry, ktorí (asi) nerozumejú tomu, že sa oplatí investovať financie aj do filmov, ktoré nie sú kasovými trhákmi.

Bohužiaľ, so znepokojením sledujem dianie okolo Audiovizuálneho fondu a snahy o oslabenie vplyvu odborníkov v rozhodovacích procesoch.

Autor:

Zdenko Gális, šéf kultúrneho centra Akropola v Kremnici. Foto: Archív Z.G.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z animovaného filmu Tajomstvo krištáľovej planéty. Foto: Continental Film

Kľúčom k záchrane krištáľovej planéty je priateľstvo

Do kín prichádza animák Tajomstvo krištáľovej planéty. Vznikol v česko-chorvátsko-slovenskej koprodukcii. Myšlienka stelesniť dobrodružstvo jednej kolonizovanej planéty na filmovom plátne má vyše tridsať rokov. Zrodila sa v hlave chorvátskeho režiséra Dušana Vukotića, ktorý bol už v tom čase držiteľom Oscara. Získal ho v roku 1961 za svoj krátky animovaný film Surogat, v ktorom vtipne a vrelo konfrontuje ľudskú spoločnosť s jej konzumnými návykmi. Neskôr scenár nového filmu o krištáľovej planéte dokonca predstavil kolegom, no už ho nemohol zrealizovať. Zomrel v roku 1998. „Vtedy som už bol do projektu zainteresovaný. Neskôr som sa opýtal jeho manželky, či by som mohol tento film vytvoriť, bol som presvedčený, že je to krásny a výnimočný príbeh,“ hovorí dnes Arsen Anton Ostojić. A tak pod vedením tohto režiséra, scenáristu a producenta vznikol film Tajomstvo krištáľovej planéty. Podieľal sa na ňom aj slovenský a český tím a koprodukcia práve vstupuje do našich kín. Nevšedná dvojica Animovaná rozprávka Tajomstvo krištáľovej planéty zavedie divákov na vzdialenú, nedávno kolonizovanú planétu, kde sa jedenásťročná Rea spriatelí s nečakaným tvorom žijúcim v podzemných jaskyniach krištáľovej planéty. Príbeh o priateľstve, odvahe a ochrane života však čoskoro prerastie do nebezpečnej výpravy. Mláďa podobné dinosaurovi a volá sa Burgy a Rea mu po dramatickom odlúčení od jeho matky pomáha nájsť cestu domov. Zdanlivo jednoduchá misia sa...
Martin Hollý pri nakrúcaní filmu Jeden deň pre starú paniu (1966). Foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová

Martin Hollý

Začínal v päťdesiatych rokoch minulého storočia ako dokumentarista, od šesťdesiatych rokov nakrúcal hrané filmy. Na konte ich má, vrátane televíznych, vyše tri desiatky. Režisér Martin Hollý patril k najvýraznejším rozprávačom filmových príbehov na Slovensku. Narodil sa 11. augusta 1931, teda pred 95 rokmi. Pochádzal z umeleckej rodiny. Jeho otec Martin Hollý starší bol režisérom aj hercom. Starý otec Jozef Hollý bol zase evanjelický farár, spisovateľ a dramatik – okrem iného napísal hry ako Kubo či Geľo Sebechlebský. Martin Hollý mladší sa v mladosti venoval ochotníckemu divadlu. Neskôr ho prijali na divadelnú fakultu, potom svoje rozhodnutie korigoval a Andrejovi Bagarovi oznámil, že prestupuje na film. Štúdium na FAMU však nedokončil. Zamestnal sa v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave. Tu začínal ako asistent Vlada Kubenka a v krátkom filme podľa vlastných slov dostal „základnú školu dokumentu“. Už so svojím prvým vlastným dokumentárnym filmom Na vedľajšej koľaji (1957), portrétom starého rušňovodiča parnej lokomotívy v čase elektrifikácie železníc, získal ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Edinburghu. Nakrútil aj snímku o živote drevorubačov Ľudia na vode (1958) či dokument o práci členov banskej záchrannej stanice v Handlovej Akcia 37 (1959). Ešte predtým vyhral konkurz na pomocného režiséra hraného filmu na Barrandove. Ako pomocný režisér sa podpísal napríklad pod snímky Ladislava Helgeho Jarní povětří (1961) či Bílá oblaka (1962)....
Zobraziť všetky články