Keď dostanem otázku na obľúbený slovenský film, zakaždým mi spontánne napadne film Martina Šulíka Záhrada. Myslím, že tento titul dnes už môžeme smelo zaradiť medzi slovenské kultovky. Po revolúcii vznikali rôzne, nazvime to, kreatívne filmy, ale tento medzi nimi vynikol svojou rozprávačskou kvalitou a kompaktnosťou všetkých zložiek.
Mám pocit, že všetko v ňom veľmi dobre spolu hralo – skvelá kamera Martina Štrbu, v tých časoch už osvedčený scenáristický tandem Šulík – Šulaj (tu sa pridal ešte Leščák), veľmi dobrý hudobný podklad (soundtrack) ešte lepšieho Vlada Godára a v neposlednom rade herecké výkony Luknára, Šulajovej, Labudu či Melkoviča, ktorí zapadli do tohto záhradného kokteilu, kde sa mystická atmosféra vidieka mieša s témou úteku z mesta. Film je, prenesene, jednou z výpovedí, ktorá bola taká potrebná pre deväťdesiate roky. Pre mňa osobne je to najlepší Šulíkov film.
Jeho druhým najlepším (pre mňa) je film Všetko, čo mám rád. Opäť scenáristicky zastrešený duom Šulík – Šulaj. Trochu smutný, ale v podstate aj vtipný film, kde sa objaví môj najobľúbenejší slovenský spisovateľ Rudolf Sloboda. A zahral si v ňom aj syn môjho najobľúbenejšieho slovenského muzikanta Deža Ursinyho Jakub. Takže pre mňa vlastne titul filmu o nich vypovedá doslovne.
Z novších filmov ma zaujal Invalid. Ako kinára, ktorý prevádzkuje kino v Kremnici, ma prekvapila návštevnosť na tomto titule. Vlastne si ani neviem spomenúť, či v porevolučnej dobe prilákala do kín toľko návštevníkov práve slovenská komédia – v tomto má Invalid prvenstvo.
Vo všeobecnosti sa ešte donedávna na Slovensku veľa filmov netočilo, a už vôbec nie žánrových komédií, preto ma úspech tohto titulu milo prekvapil. Divák, ktorý sa dokáže pozrieť na svet a filmy s nadhľadom, sa nemôže na mnohých scénach schuti nezasmiať.
Myslím, že v súčasnosti sa slovenský filmový priemysel rozbehol celkom slušne a tvorcovia vyrábajú kvalitné a originálne tituly, aj keď nemusia mať práve vysokú návštevnosť (napríklad Čierne na bielom koni, Môj pes Killer, Punk je hneď!, …).
Veď povedzme si úprimne – to, že sa film páči širokej verejnosti, ešte neznamená, že je aj skutočne dobrý. Zrejme sa v tomto nezhodnem s niektorými predstaviteľmi súčasného politického vedenia kultúry, ktorí (asi) nerozumejú tomu, že sa oplatí investovať financie aj do filmov, ktoré nie sú kasovými trhákmi.
Bohužiaľ, so znepokojením sledujem dianie okolo Audiovizuálneho fondu a snahy o oslabenie vplyvu odborníkov v rozhodovacích procesoch.
