Zdenko Gális, šéf kultúrneho centra Akropola v Kremnici. Foto: Archív Z.G.

Obľúbené slovenské filmy Zdena Gálisa

Zdeno Gális, šéf kultúrneho centra Akropola Kremnica

Písmo: A- | A+

Keď dostanem otázku na obľúbený slovenský film, zakaždým mi spontánne napadne film Martina Šulíka Záhrada. Myslím, že tento titul dnes už môžeme smelo zaradiť medzi slovenské kultovky. Po revolúcii vznikali rôzne, nazvime to, kreatívne filmy, ale tento medzi nimi vynikol svojou rozprávačskou kvalitou a kompaktnosťou všetkých zložiek.

Mám pocit, že všetko v ňom veľmi dobre spolu hralo – skvelá kamera Martina Štrbu, v tých časoch už osvedčený scenáristický tandem Šulík – Šulaj (tu sa pridal ešte Leščák), veľmi dobrý hudobný podklad (soundtrack) ešte lepšieho Vlada Godára a v neposlednom rade herecké výkony Luknára, Šulajovej, Labudu či Melkoviča, ktorí zapadli do tohto záhradného kokteilu, kde sa mystická atmosféra vidieka mieša s témou úteku z mesta. Film je, prenesene, jednou z výpovedí, ktorá bola taká potrebná pre deväťdesiate roky. Pre mňa osobne je to najlepší Šulíkov film.

Jeho druhým najlepším (pre mňa) je film Všetko, čo mám rád. Opäť scenáristicky zastrešený duom Šulík – Šulaj. Trochu smutný, ale v podstate aj vtipný film, kde sa objaví môj najobľúbenejší slovenský spisovateľ Rudolf Sloboda. A zahral si v ňom aj syn môjho najobľúbenejšieho slovenského muzikanta Deža Ursinyho Jakub. Takže pre mňa vlastne titul filmu o nich vypovedá doslovne.

Z novších filmov ma zaujal Invalid. Ako kinára, ktorý prevádzkuje kino v Kremnici, ma prekvapila návštevnosť na tomto titule. Vlastne si ani neviem spomenúť, či v porevolučnej dobe prilákala do kín toľko návštevníkov práve slovenská komédia – v tomto má Invalid prvenstvo.

Vo všeobecnosti sa ešte donedávna na Slovensku veľa filmov netočilo, a už vôbec nie žánrových komédií, preto ma úspech tohto titulu milo prekvapil. Divák, ktorý sa dokáže pozrieť na svet a filmy s nadhľadom, sa nemôže na mnohých scénach schuti nezasmiať.

Myslím, že v súčasnosti sa slovenský filmový priemysel rozbehol celkom slušne a tvorcovia vyrábajú kvalitné a originálne tituly, aj keď nemusia mať práve vysokú návštevnosť (napríklad Čierne na bielom koni, Môj pes Killer, Punk je hneď!, …).

Veď povedzme si úprimne – to, že sa film páči širokej verejnosti, ešte neznamená, že je aj skutočne dobrý. Zrejme sa v tomto nezhodnem s niektorými predstaviteľmi súčasného politického vedenia kultúry, ktorí (asi) nerozumejú tomu, že sa oplatí investovať financie aj do filmov, ktoré nie sú kasovými trhákmi.

Bohužiaľ, so znepokojením sledujem dianie okolo Audiovizuálneho fondu a snahy o oslabenie vplyvu odborníkov v rozhodovacích procesoch.

Autor:

Zdenko Gális, šéf kultúrneho centra Akropola v Kremnici. Foto: Archív Z.G.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Art Film 2026 ocenenia Režisér Fatih Akin s cenou Zlatá kamera. Foto: IFF Art Film/Peter Staš

Art Film 2026 ocenil snímky Navždy, Made in EU aj Miništranti

Modrého anjela pre najlepšiu snímku Medzinárodnej súťaže hraných filmov získala na 32. ročníku IFF Art Film v Košiciach rakúsko-nemecká dráma Navždy. Jej režisérke Sandre Wollner zároveň porota udelila Modrého anjela za réžiu. Snímka rozpráva o strate blízkeho človeka a na trúchlenie sa pozerá z časového odstupu. V jej záverečnej tretine sa miesi prítomnosť s minulosťou, realita so snom a vidinou. „Porota oceňuje schopnosť previesť diváctvo dvomi časovými rovinami bez toho, aby nás čo i len na okamih držala za ruku,“ zdôvodnila na pódiu výber hlavnej poroty jej členka, scenáristka Barbora Námerová. „Réžia tohto filmu nás v každom okamihu drží v napätí a vyhýba sa melodráme,“ dodala. Film navždy mal premiéru iba v máji na festivale v Cannes. Odniesol si odtiaľ hlavnú cenu sekcie Un Certain Regard. Záber z filmu Navždy. Foto: The Barricades Panama Film/Gregory Oke Modrého anjela za najlepší ženský herecký výkon získala Imogen Poots za úlohu v debute Kristen Stewart Chronológia vody. Stvárňuje ženu, ktorá naberie silu a odvahu, aby mnohé rany od života pretavila v umenie. Za mužský herecký výkon ocenili britského herca Toma Courtenaya. V britskom filme amerického režiséra Lancea Hammera Kráľovná na mori stvárnil muža, ktorému manželku berie postupujúca demencia. „Skutočne som nadšený, že som vyhral cenu Modrého anjela. Mrzí ma, že tam s vami nemôžem byť osobne, ale mám 89 rokov...
recenzia Toy Story 5: Príbeh hračiek Záber z filmu Toy Story 5: Príbeh hračiek. Foto: CinemArt SK

recenzia Toy Story 5: Príbeh hračiek

Toy Story 5: Príbeh hračiek, najnovšia snímka štúdia Pixar, prišla do kín ako jeden z najočakávanejších filmov roka. Či očakávania naplnila alebo nie je viac menej jedno, ak sa podarí naplniť pokladnice, ale tak už to v tom Hollywoode chodí. Umenie a komercia v ňom často mávajú rovnakú tvár.   Dievčatko Bonnie, ústredná vedľajšia postava filmu, v ktorom hračky žijú svoje alternatívne skutočné životy až keď sa nedívame, je asi trolinka iné, ako jej rovesníčky a rovesníci. Tiež síce trávi väčšinu svojho času vo fikčnom, fantazijnom svete, ale tento jej svet, na rozdiel od sveta iných jej rovesníkov, je viac svetom konvenčných, tradičných, fyzických hračiek, bábik, panákov, plyšákov atď. ako hračiek technologických, v jej filmovom svete reprezentovaných zeleným tabletom. Bonnie ho dostane, aby prekonala svoju inakosť. Tá totiž spočíva v tom, že Bonnie má problém socializovať sa. Nie je vyslovene asociálka, ale je veľmi ostýchavá, možno introvertka, a tak si ťažko hľadá kamarátov. Skutočných kamarátov, nie hračky. Aj keď vo svete, ktorý už má minimálne dve definujúce sociálne roviny – fyzickú a virtuálnu – offline a online, je toto zásadný problém. A začína sa film, ktorý je na jednej strane veľmi konvenčný, veď je piatykrát o tom istom, a na druhej strane je až modelovým príkladom nekonvenčnosti v rámci interpretácie.  Deti videli iný...
Zobraziť všetky články