Zdenko Gális, šéf kultúrneho centra Akropola v Kremnici. Foto: Archív Z.G.

Obľúbené slovenské filmy Zdena Gálisa

Zdeno Gális, šéf kultúrneho centra Akropola Kremnica

Písmo: A- | A+

Keď dostanem otázku na obľúbený slovenský film, zakaždým mi spontánne napadne film Martina Šulíka Záhrada. Myslím, že tento titul dnes už môžeme smelo zaradiť medzi slovenské kultovky. Po revolúcii vznikali rôzne, nazvime to, kreatívne filmy, ale tento medzi nimi vynikol svojou rozprávačskou kvalitou a kompaktnosťou všetkých zložiek.

Mám pocit, že všetko v ňom veľmi dobre spolu hralo – skvelá kamera Martina Štrbu, v tých časoch už osvedčený scenáristický tandem Šulík – Šulaj (tu sa pridal ešte Leščák), veľmi dobrý hudobný podklad (soundtrack) ešte lepšieho Vlada Godára a v neposlednom rade herecké výkony Luknára, Šulajovej, Labudu či Melkoviča, ktorí zapadli do tohto záhradného kokteilu, kde sa mystická atmosféra vidieka mieša s témou úteku z mesta. Film je, prenesene, jednou z výpovedí, ktorá bola taká potrebná pre deväťdesiate roky. Pre mňa osobne je to najlepší Šulíkov film.

Jeho druhým najlepším (pre mňa) je film Všetko, čo mám rád. Opäť scenáristicky zastrešený duom Šulík – Šulaj. Trochu smutný, ale v podstate aj vtipný film, kde sa objaví môj najobľúbenejší slovenský spisovateľ Rudolf Sloboda. A zahral si v ňom aj syn môjho najobľúbenejšieho slovenského muzikanta Deža Ursinyho Jakub. Takže pre mňa vlastne titul filmu o nich vypovedá doslovne.

Z novších filmov ma zaujal Invalid. Ako kinára, ktorý prevádzkuje kino v Kremnici, ma prekvapila návštevnosť na tomto titule. Vlastne si ani neviem spomenúť, či v porevolučnej dobe prilákala do kín toľko návštevníkov práve slovenská komédia – v tomto má Invalid prvenstvo.

Vo všeobecnosti sa ešte donedávna na Slovensku veľa filmov netočilo, a už vôbec nie žánrových komédií, preto ma úspech tohto titulu milo prekvapil. Divák, ktorý sa dokáže pozrieť na svet a filmy s nadhľadom, sa nemôže na mnohých scénach schuti nezasmiať.

Myslím, že v súčasnosti sa slovenský filmový priemysel rozbehol celkom slušne a tvorcovia vyrábajú kvalitné a originálne tituly, aj keď nemusia mať práve vysokú návštevnosť (napríklad Čierne na bielom koni, Môj pes Killer, Punk je hneď!, …).

Veď povedzme si úprimne – to, že sa film páči širokej verejnosti, ešte neznamená, že je aj skutočne dobrý. Zrejme sa v tomto nezhodnem s niektorými predstaviteľmi súčasného politického vedenia kultúry, ktorí (asi) nerozumejú tomu, že sa oplatí investovať financie aj do filmov, ktoré nie sú kasovými trhákmi.

Bohužiaľ, so znepokojením sledujem dianie okolo Audiovizuálneho fondu a snahy o oslabenie vplyvu odborníkov v rozhodovacích procesoch.

Autor:

Zdenko Gális, šéf kultúrneho centra Akropola v Kremnici. Foto: Archív Z.G.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Alžbeta Domastová Foto: archív SFÚ

Alžbeta Domastová

Slovenskú kinematografiu tvoria nielen všeobecne známe mená režisérov a hercov, ale i práca ľudí, ktorí zostávajú mimo svetiel reflektorov. Jednou z takýchto osobností bola aj Alžbeta Domastová, filmová profesionálka, ktorá výrazne prispela k vzniku viacerých významných diel československej kinematografie. Narodila sa v Nitre 19. apríla pred 90 rokmi. Alžbeta Domastová prešla na Kolibe rôznymi profesiami. Začínala ako skriptka a asistentka réžie (Čert nespí; Čo nezažil Kolumbus; Muž, ktorý sa nevrátil; Ivan). A pokračovala ako pomocná režisérka (Zvony pre bosých; Sedem svedkov; Veľká noc a veľký deň). Hoci sa jej meno neobjavovalo na plagátoch medzi poprednými tvorcami, jej práca bola neoddeliteľnou súčasťou filmového procesu. Vypracovala sa a zaradila k odborníkom zabezpečujúcim kontinuitu, organizáciu a kvalitu výslednej filmovej produkcie. Počas svojej vyše tridsaťročnej kolibskej kariéry sa Domastová podieľala na viac než dvoch desiatkach kinematografických projektov. Medzi najvýznamnejšie patria dráma z prostredia nacistického koncentračného tábora Boxer a smrť (r. Peter Solan, 1962), poetická persifláž Panna zázračnica (r. Štefan Uher, 1966), poviedkový experiment Dialóg 20 40 60 (r. Peter Solan, Zbyněk Brynych, Jerzy Skolimowski, 1968) či baladická feéria Javor a Juliana (r. Štefan Uher, 1972). So Štefanom Uhrom ďalej spolupracovala aj na snímkach Organ (1964), Keby som mal pušku (1971), Dolina (1973), Veľká noc a veľký deň (1974)...
recenzia Tanec s medveďom Záber z filmu Tanec s medveďom. Foto: Bontonfilm

recenzia Tanec s medveďom

„Dnes je to presne rok, odkedy som sa o tebe prvýkrát dozvedela. Dala som ti meno Bea. Nositeľka šťastia,“ spomína Linda, protagonistka filmu Tanec s medveďom. Snímka otvára témy duševného zdravia žien a prijatia zodpovednosti za rozhodnutie, ktoré ovplyvní nejeden život. Linda a jej manžel Marek štartujú novú životnú etapu. Na začiatku tehotenstva sa však Linda dozvie, že ich dieťa môže mať vývojovú poruchu. Ako je to možné? Náhoda. Videá a obrázky, ktoré mali zakaždým nálepku „iní ľudia“, sú odrazu prítomné v každom okamihu. Tlak okolia núti Lindu premýšľať nad blízkou budúcnosťou. Dieťa so špeciálnymi potrebami bude potrebovať špeciálnu opateru, a tak hrozí, že Lindina sľubná kariéra sólovej huslistky skončí. Mladí manželia sa začnú ponárať do potenciálneho  komplikovaného života s dcérkou s Downovým syndrómom. Oboch pohltí jediná emócia – strach. Postupne je dôležitá aj otázka, či je Lindin vzťah s Marekom dostatočne pevný a pružný na to, aby zvládol túto ťažkú životnú skúšku. Duševné zdravie verzus stereotypy spoločnosti Tanec s medveďom je česko-slovenská vzťahová dráma o zodpovednosti za iný život. Česká režisérka Jitka Rudolfová natočila tento film podľa scenára Lucie Bokšteflovej. V hlavnej úlohe sa predstavila Pavla Gajdošíková a jej filmovým manželom sa stal Kryštof Hádek. Na plátne sa mihla aj slovenská herečka Zuzana Kronerová a ďalší, a o atmosférickú hudbu sa postarali Jonatan Pastirčák a Martin...
recenzia Nevďačné bytosti Dexter Franc a Barry Ward vo filme Nevďačné bytosti. Foto: CinemArt SK

recenzia Nevďačné bytosti

Nový film slovinského režiséra Olma Omerzu Nevďačné bytosti prenáša diváka do dôverne známeho kempu na pobreží Jadranu, aby mu ukázal, ako osamelé môžu byť naše najbližšie vzťahy. Čerstvo rozvedený otec (Barry Ward) berie deti na spoločnú dovolenku pri mori, aby utužil natrhnuté puto a nestratil svoje krehké postavenie hlavy rodiny. Potom čo sa sedemnásťročná Klára (Dexter Franc) zamiluje do miestneho mladíka Denisa (Timon Šturbej), sa dej vyostruje a prostredníctvom rozprávania s kompaktnou atmosférou divákovi predostiera medzigeneračný príbeh o láske a o tom, čo všetko je človek schopný spraviť, aby ju ochránil. Čo keď je láska práve o tom, aby sme druhým dovolili bezpečne zlyhať? V poradí piaty celovečerný film Olma Omerzu nadväzuje na režisérovu predošlú tvorbu, ktorú sofistikovane posúva do novej, artovej podoby. Snímka uvedená na medzinárodnom filmovom festivale v San Sebastiáne potvrdzuje režisérovo silné postavenie na nezávislej filmovej scéne. Omerzu rezignuje na divácke očakávania a svojským štýlom predkladá tému rodičovstva, záväzku a slobody, ktorú rodinné vzťahy často obmedzujú. Komunikácia je základ Príbeh dvojjazyčnej rodiny aktuálnym a mnohovrstevnatým spôsobom spracúva myšlienku neschopnosti komunikovať a odcudzenia, ktoré vo vzťahoch vytvára. Otec nevie po česky, mama je zo Slovenska a deti spolu napriek spoločnému jazyku sotva prehovoria. Mladší brat Theo je v zásade bezproblémový, ale vďaka tomu, žiaľ, aj neviditeľný, zatiaľ čo staršia Klára trpí poruchou...
Zobraziť všetky články