Ľubica Hustá, kunsthistorička. Foto: Archív Ľ. H.

Obľúbené filmy Ľubice Hustej

Ľubica Hustá, kunsthistorička a organizátorka festivalu Design Week

Písmo: A- | A+

Keď sa ten film skončil, ostali sme dlho sedieť na tvrdých drevených sedadlách filmového klubu Nostalgia na STU v Bratislave.

Asi je zvláštne, že ako organizátorka festivalu Bratislava Design Week nevyberám medzi obľúbené filmy niektorý z vizuálne nádherných, opulentných, extravagantných, priekopníckych filmov plných „high class“ dizajnérskych riešení a ikon dizajnu. 

Áno, spôsobujú mi slasť a výpravu a výtvarnú koncepciu filmu vnímam ako mimoriadne podstatnú a rovnocennú, ale filmov, ktoré mám rada, ktoré milujem z rôznych dôvodov, je fakt veľa. 

Samozrejme, počas života sa to nejako vyvíja aj mení, film za filmom, oceán filmov, príbehov, prístupov, okúzlenia, zásahov, nádhery, smútku, krutosti, ľahkosti, geniality naprieč žánrami. Veľa slov, pardon.

Vybrala som však film Čudnejší než raj (1984), ktorý som videla niekedy v roku 1992. Keď sa skončil, ostali sme ešte dosť dlhú chvíľu sedieť na tých tvrdých drevených sedadlách filmového klubu Nostalgia na STU v Bratislave. 

Jim Jarmush: Čudnejší než raj (1984). Foto: Lumiére
Jim Jarmush: Čudnejší než raj (1984). Foto: Kino Lumiére

Šťavnaté nadávky

Je to špinavý, čudný, pomalý film, zároveň neuveriteľne vtipný, existenciálny, objavný, postavený na komornom príbehu Willyho (predtým Bélu Molnára, ktorý pred 10 rokmi emigroval z Maďarska) a jeho kamoša, dvoch mladých newyorských lúzrov, a nečakanej návštevy sesternice z východnej Európy, z Budapešti. 

Už úvodná scéna s pesničkou I Put a Spell on You od Screaming Jaya Hawkinsa z lacného prenosného kazeťáku (hudbu robil majster John Lurie, zároveň si zahral hlavného hrdinu) ma odpálila do bezútešných vedľajších ulíc New Yorku osemdesiatych rokov. Nepríjemne prázdnych, prašivých obydlí s hrdinami s nepríjemne prázdnym životom, kde sa deň za dňom nič nedeje a kde sa dvaja neatraktívni kamaráti snažia kde-tu niečo uchmatnúť, vybaviť, prekvasiť sa. 

Sesternica a malý problém to zmenia a z filmu sa zrazu stáva ďalšie bezútešne pomalé roadmovie s poeticky existenciálnymi zastávkami. 

Scéna zastávky pri Clevelandskom jazere ponoreného do hustej hmly sa mi vynára dosť často. A potom aj vynikajúca postava babičky, maďarskej imigrantky, ktorá šťavnato maďarsky nadáva a mastí karty. 

A napokon „akčné“ finále Welcome to Florida, plné rovnako bezútešných kempov a pohostinstiev a spomalených reakcií dvoch ťuťmákov, nímandov, a ich bystrej a sebavedomej sestrenice. 

Prečítajte si aj zásadné filmy Csabu Molnára

Foto: Kino Lumiére

V špinavých kulisách

Režisér Jim Jarmusch sa stal kráľom, pre mňa hlavne tým svojím úsporným jazykom a schopnosťou vytrieskať z banality ľudskej pasivity veľmi presné a vtipné filmové dielo. (Samozrejme, s delikátnou kamerou Toma DiCilla.) 

A ešte skvele rozpitval a sprítomnil zeitgeist. Ten sme v nejakej verzii v tej dobe žili aj my, podobne starí, tu na opačnom konci sveta v posttotalitnej rozbitosti, v špinavých kulisách rozpadávajúcich sa ulíc, na chodbách plesnivých internátov, v obskúrnych prevádzkach plných kindermafiánov, s lacným vínom v plastových fľašiach a langošmi so smotanou a syrom v búde pri autobusovej zastávke v Mlynskej doline. 

Autor:

Titulná fotografia: Archív Ľ. H.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Otec Oscar Herečka Aňa Geislerová, producentka Veronika Paštéková a producent Anton Škreko. Foto: archív Veroniky Paštékovej

Kam dôjde Otec na ceste k Oscarom?

Slovenským kandidátom na Oscara v kategórii medzinárodných filmov je tento rok snímka Otec Terezy Nvotovej. To, či dostane šancu priblížiť sa k Oscarovi, sa dozvieme už 16. decembra, keď americká Akadémia filmových umení a vied zverejní takzvaný shortlist s pätnástkou predvybraných filmov. Z nich vzíde pätica nominovaných titulov. O tom, že Slovensko bude v oscarovom súboji zastupovať Otec, sa jeho tvorcovia dozvedeli v deň slovenskej premiéry filmu na festivale Cinematik 10. septembra. „Je to trochu nešťastné, lebo iné krajiny už pracovali na kampani. Tá pozostáva zo zabezpečenia PR agentúry v Amerike – my máme aj európsku agentúru a tiež agentúry na sociálne siete. Vzhľadom na krátkosť času bolo ťažké zabezpečiť skúsené, ale zároveň cenovo dostupné agentúry,“ vysvetľuje pre filmsk.sk producentka Otca Veronika Paštéková zo spoločnosti DANAE Production. Kvituje, že tvorcom vyšiel v ústrety Audiovizuálny fond a promptne hodnotil ich žiadosť o podporu reprezentácie Slovenska v súvislosti s domácou oscarovou nomináciou. „Inak by sme museli čakať na výsledky až niekedy do decembra,“ hovorí Paštéková a dodáva, že na prezentáciu filmu v zahraničí v súvislosti s Oscarmi zohnali financie aj z ďalších súkromných zdrojov a tiež ich podporila televízia Joj. Rady od skúsených kolegov O kampani sa tvorcovia radili aj s kolegami zo zahraničia. „Vo chvíli, keď sme sa dozvedeli o nominácii, radili sme sa s českým koprodukčným partnerom moloko film, s Jiřím Mádlom (ten sa vlani...
recenzia Potopa Sára Chripáková vo filme Potopa. Foto: Continental film/Oliver Záhlava

recenzia Potopa

Trojicu silných debutov roku 2025 uzatvára film Potopa Martina Gondu. Podobne ako Nepela Gregora Valentoviča a Hore je nebo v doline som ja Kataríny Gramatovej ide o filmový príspevok ku kolektívnej identite Slovenska. S prvým ho spája historická doba štátneho socializmu, s druhým vykreslenie života izolovanej vidieckej komunity. Gonda sa v Potope vrátil do kraja, kam zasadil už svoj absolventský film Pura Vida (2019). Okrem autentického prostredia a obsadenia rolí nehercami využil aj tentokrát v dialógoch rusínčinu. Casting spája neopozerané tváre z Rusínskeho národného divadla Alexandra Duchnoviča s typovo vhodne obsadenými a režijne výborne vedenými neherečkami a nehercami. Ide o prvý celovečerný hraný film nakrútený dominantne v jazyku štvrtej najväčšej národnostnej menšiny na Slovensku. Pre látku, ktorú spracúva, je to kľúčové. Pojednáva totiž o pamäti miesta, kultúrnej identite a traume vysídlenia. Jazyk, ktorým postavy rozprávajú, vyrastá priamo z krajiny a jej tradícií – zračí sa v ňom spôsob myslenia i života. Krajina zvaná Starina Nomen-omen: Starina. Dnes najväčšia vodná nádrž na pitnú vodu na Slovensku. Názov dostala podľa jednej zo siedmich zatopených rusínskych obcí, z ktorých sa muselo obyvateľstvo vysťahovať. Staré dediny, ktoré si naprieč generáciami zachovávali spôsob života, jazyk i tradície, museli ustúpiť novému životu v socialistickom zriadení. Nebol to ojedinelý príbeh. Počas štyroch povojnových dekád takto zanikli desiatky dedín pri výstavbe Oravskej priehrady, Domaše, Liptovskej Mary a Novej Bystrice....
Zobraziť všetky články