Asi je zvláštne, že ako organizátorka festivalu Bratislava Design Week nevyberám medzi obľúbené filmy niektorý z vizuálne nádherných, opulentných, extravagantných, priekopníckych filmov plných „high class“ dizajnérskych riešení a ikon dizajnu. 

Áno, spôsobujú mi slasť a výpravu a výtvarnú koncepciu filmu vnímam ako mimoriadne podstatnú a rovnocennú, ale filmov, ktoré mám rada, ktoré milujem z rôznych dôvodov, je fakt veľa. 

Samozrejme, počas života sa to nejako vyvíja aj mení, film za filmom, oceán filmov, príbehov, prístupov, okúzlenia, zásahov, nádhery, smútku, krutosti, ľahkosti, geniality naprieč žánrami. Veľa slov, pardon.

Vybrala som však film Čudnejší než raj (1984), ktorý som videla niekedy v roku 1992. Keď sa skončil, ostali sme ešte dosť dlhú chvíľu sedieť na tých tvrdých drevených sedadlách filmového klubu Nostalgia na STU v Bratislave. 

Šťavnaté nadávky

Je to špinavý, čudný, pomalý film, zároveň neuveriteľne vtipný, existenciálny, objavný, postavený na komornom príbehu Willyho (predtým Bélu Molnára, ktorý pred 10 rokmi emigroval z Maďarska) a jeho kamoša, dvoch mladých newyorských lúzrov, a nečakanej návštevy sesternice z východnej Európy, z Budapešti. 

Už úvodná scéna s pesničkou I Put a Spell on You od Screaming Jaya Hawkinsa z lacného prenosného kazeťáku (hudbu robil majster John Lurie, zároveň si zahral hlavného hrdinu) ma odpálila do bezútešných vedľajších ulíc New Yorku osemdesiatych rokov. Nepríjemne prázdnych, prašivých obydlí s hrdinami s nepríjemne prázdnym životom, kde sa deň za dňom nič nedeje a kde sa dvaja neatraktívni kamaráti snažia kde-tu niečo uchmatnúť, vybaviť, prekvasiť sa. 

Sesternica a malý problém to zmenia a z filmu sa zrazu stáva ďalšie bezútešne pomalé roadmovie s poeticky existenciálnymi zastávkami. 

Scéna zastávky pri Clevelandskom jazere ponoreného do hustej hmly sa mi vynára dosť často. A potom aj vynikajúca postava babičky, maďarskej imigrantky, ktorá šťavnato maďarsky nadáva a mastí karty. 

A napokon „akčné“ finále Welcome to Florida, plné rovnako bezútešných kempov a pohostinstiev a spomalených reakcií dvoch ťuťmákov, nímandov, a ich bystrej a sebavedomej sestrenice. 

Prečítajte si aj zásadné filmy Csabu Molnára

Foto: Kino Lumiére

V špinavých kulisách

Režisér Jim Jarmusch sa stal kráľom, pre mňa hlavne tým svojím úsporným jazykom a schopnosťou vytrieskať z banality ľudskej pasivity veľmi presné a vtipné filmové dielo. (Samozrejme, s delikátnou kamerou Toma DiCilla.) 

A ešte skvele rozpitval a sprítomnil zeitgeist. Ten sme v nejakej verzii v tej dobe žili aj my, podobne starí, tu na opačnom konci sveta v posttotalitnej rozbitosti, v špinavých kulisách rozpadávajúcich sa ulíc, na chodbách plesnivých internátov, v obskúrnych prevádzkach plných kindermafiánov, s lacným vínom v plastových fľašiach a langošmi so smotanou a syrom v búde pri autobusovej zastávke v Mlynskej doline.