Ľubica Hustá, kunsthistorička. Foto: Archív Ľ. H.

Obľúbené filmy Ľubice Hustej

Ľubica Hustá, kunsthistorička a organizátorka festivalu Design Week

Písmo: A- | A+

Keď sa ten film skončil, ostali sme dlho sedieť na tvrdých drevených sedadlách filmového klubu Nostalgia na STU v Bratislave.

Asi je zvláštne, že ako organizátorka festivalu Bratislava Design Week nevyberám medzi obľúbené filmy niektorý z vizuálne nádherných, opulentných, extravagantných, priekopníckych filmov plných „high class“ dizajnérskych riešení a ikon dizajnu. 

Áno, spôsobujú mi slasť a výpravu a výtvarnú koncepciu filmu vnímam ako mimoriadne podstatnú a rovnocennú, ale filmov, ktoré mám rada, ktoré milujem z rôznych dôvodov, je fakt veľa. 

Samozrejme, počas života sa to nejako vyvíja aj mení, film za filmom, oceán filmov, príbehov, prístupov, okúzlenia, zásahov, nádhery, smútku, krutosti, ľahkosti, geniality naprieč žánrami. Veľa slov, pardon.

Vybrala som však film Čudnejší než raj (1984), ktorý som videla niekedy v roku 1992. Keď sa skončil, ostali sme ešte dosť dlhú chvíľu sedieť na tých tvrdých drevených sedadlách filmového klubu Nostalgia na STU v Bratislave. 

Jim Jarmush: Čudnejší než raj (1984). Foto: Lumiére
Jim Jarmush: Čudnejší než raj (1984). Foto: Kino Lumiére

Šťavnaté nadávky

Je to špinavý, čudný, pomalý film, zároveň neuveriteľne vtipný, existenciálny, objavný, postavený na komornom príbehu Willyho (predtým Bélu Molnára, ktorý pred 10 rokmi emigroval z Maďarska) a jeho kamoša, dvoch mladých newyorských lúzrov, a nečakanej návštevy sesternice z východnej Európy, z Budapešti. 

Už úvodná scéna s pesničkou I Put a Spell on You od Screaming Jaya Hawkinsa z lacného prenosného kazeťáku (hudbu robil majster John Lurie, zároveň si zahral hlavného hrdinu) ma odpálila do bezútešných vedľajších ulíc New Yorku osemdesiatych rokov. Nepríjemne prázdnych, prašivých obydlí s hrdinami s nepríjemne prázdnym životom, kde sa deň za dňom nič nedeje a kde sa dvaja neatraktívni kamaráti snažia kde-tu niečo uchmatnúť, vybaviť, prekvasiť sa. 

Sesternica a malý problém to zmenia a z filmu sa zrazu stáva ďalšie bezútešne pomalé roadmovie s poeticky existenciálnymi zastávkami. 

Scéna zastávky pri Clevelandskom jazere ponoreného do hustej hmly sa mi vynára dosť často. A potom aj vynikajúca postava babičky, maďarskej imigrantky, ktorá šťavnato maďarsky nadáva a mastí karty. 

A napokon „akčné“ finále Welcome to Florida, plné rovnako bezútešných kempov a pohostinstiev a spomalených reakcií dvoch ťuťmákov, nímandov, a ich bystrej a sebavedomej sestrenice. 

Prečítajte si aj zásadné filmy Csabu Molnára

Foto: Kino Lumiére

V špinavých kulisách

Režisér Jim Jarmusch sa stal kráľom, pre mňa hlavne tým svojím úsporným jazykom a schopnosťou vytrieskať z banality ľudskej pasivity veľmi presné a vtipné filmové dielo. (Samozrejme, s delikátnou kamerou Toma DiCilla.) 

A ešte skvele rozpitval a sprítomnil zeitgeist. Ten sme v nejakej verzii v tej dobe žili aj my, podobne starí, tu na opačnom konci sveta v posttotalitnej rozbitosti, v špinavých kulisách rozpadávajúcich sa ulíc, na chodbách plesnivých internátov, v obskúrnych prevádzkach plných kindermafiánov, s lacným vínom v plastových fľašiach a langošmi so smotanou a syrom v búde pri autobusovej zastávke v Mlynskej doline. 

Autor:

Titulná fotografia: Archív Ľ. H.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Generál Golian režiséra Juraja Štepku. Foto: Cinemart

Generál Golian sa pýta, ako by sme sa na jeho mieste zachovali

Do slovenských kín prichádza vojnová dráma o mužovi, ktorý vrátil Slovensku tvár. Pred šiestimi rokmi sa režisér Juraj Štepka zahĺbil do štúdia archívov, historických materiálov a kníh s tematikou druhej svetovej vojny. Zaujímal sa o Jána Goliana, dôstojníka československej armády a brigádneho generála, ktorého chcel objaviť pre slovenský film. Silný príbeh tohto hrdinu stojí za to – Ján Golian spolupracoval počas vojny s ilegálnymi odbojovými skupinami a v roku 1944 viedol Slovenské národné povstanie. Režisér spolu so scenáristom Petrom Rajčákom presedeli v diskusiách s historikmi mnohé hodiny, aby sa o ňom dozvedeli čo najviac. Chceli o ňom nakrútiť historicky čo najpresnejší film, a to sa im podarilo. Po festivalovej premiére na piešťanskom Cinematiku a premiére v Banskej Bystrici a v Bratislave prichádza Generál Golian od 8. októbra do slovenských kín. Hrdinstvo alebo rodina „Jána Goliana v skutočnosti veľmi nepoznáme. Nepostavili sme mu dôstojnú sochu, nenakrútili o ňom hraný film, a pritom ide o jednu z najvýznamnejších osobností našich moderných dejín,“ povedal pre médiá režisér. Práve to bola preňho a pre scenáristu príležitosť napísať jeho príbeh a ukázať ľuďom, že aj malý národ môže mať veľkých synov. Vnímajú ho ako silného človeka, ktorý sa vedel rozhodnúť v okamihu, keď to bolo najťažšie, napriek tomu, že tušil, aké následky bude jeho rozhodnutie znamenať preňho aj pre jeho rodinu. „To...
Polnočná omša Margit Bara, Ladislav Chudík a Hana Meličková vo filme Polnočná omša. Foto: archív SFÚ/Zuzana Mináčová

Polnočná omša  s diskusiou v Kine Lumière

Film Polnočná omša (1962) režiséra Jiřího Krejčíka vydal tento rok Slovenský filmový ústav (SFÚ) na blu-ray nosiči. Pri tejto príležitosti sa v Kine Lumière uskutoční projekcia filmu a diskusia v programovom cykle Kino-Ikon Choice. Počas nej sa zúčastnení hostia budú venovať rôznym aspektom tohto diela. Stretnutie v réžii rovnomenného filmologického časopisu Kino-Ikon sa uskutoční vo štvrtok 8. októbra o 17.00 hod. Vstup na diskusiu je voľný. Filmová adaptácia známej rovnomennej divadelnej hry Petra Karvaša Polnočná omša je dramatickým príbehom malomeštiackej rodiny Kubišových na strednom Slovensku. Jej členovia buď priamo kolaborujú s Nemcami, alebo len túžia prežiť vojnu v bezpečí. Vážnym ohrozením sa pre nich stáva návrat zraneného syna Juraja. Pred časom sa pridal k partizánom a na Štedrý večer roku 1944 sa vracia domov. Je to jeden z menej známych povstaleckých filmov. V širokouhlom zábere ho nakrútil v tom čase v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe hosťujúci český režisér Jiří Krejčík. Na scenári sa okrem Krejčíka a Karvaša podieľal aj Albert Marenčin, vtedajší vedúci I. tvorivej skupiny Štúdia hraných filmov. Za kamerou stál Rudolf Stahl, autorom hudby bol Zdeněk Liška. Diskusia po filme bude „o histórii jeho vzniku, o peripetiách filmovej adaptácie rovnomennej predlohy Petra Karvaša v kontexte aj jej dovtedajších či neskorších divadelných adaptácií – témou budú otázky dramaturgie, či hereckého...
Fotografia z filmu 33 krokov

Neskrotní démoni tráum

Názov filmu 33 krokov vychádza zo vzdialenosti od bydliska Milana Daniela k miestu, kde ho pred rokmi napadli. Iba preto, že je Róm. Brutálny útok prežil. Okrem nepeknej jazvy cez hlavu mu však zostala aj trauma, ktorá dnes ovplyvňuje aj jeho deti. Príbehom Milana Daniela, ktorý vo filme stvárňuje hlavnú postavu, sa inšpirovala režisérska dvojica Anna a Šimon Domčekovci. Film 33 krokov mal premiéru na MFF v Karlových Varoch v súťažnej sekcii Proxima. Odniesol si Zvláštne uznanie poroty a od 8. októbra je film 33 krokov aj v slovenských kinách. Hoci sa inšpiroval skutočnými udalosťami a muž, ktorý ich prežil stvárňuje hlavného hrdinu, ide o hraný projekt – hoci na hrane dokumentu. Ide o ich spoločný celovečerný debut. „Inšpirovali sme sa reálnymi udalosťami, ale chceli sme urobiť hraný film. Nepracovali sme s napísanými dialógmi. Spôsob natáčania tiež prispel k výsledku – nemali sme dvadsať 12-hodínových dní za sebou. Rodinu sme navštevovali v malom štábe, redukovanom na minimum, na pár hodín denne. Dlhšie nebolo, skrz zdravotný stav hlavného protagonistu, často ani možné natáčať,“ vysvetľujú Anna a Šimon Domčekovci v rozhovore na stránke SFÚ. „Niekedy sa podaril záber, niekedy obraz. Počiatočné obmedzenia však prispeli k tvaru, ktorý by nebol v inom produkčnom systéme možný. Dobrou pomôckou bola aj herecká metóda Johna Cassavetesa,“...
Zobraziť všetky články