Ľubica Hustá, kunsthistorička. Foto: Archív Ľ. H.

Obľúbené filmy Ľubice Hustej

Ľubica Hustá, kunsthistorička a organizátorka festivalu Design Week

Písmo: A- | A+

Keď sa ten film skončil, ostali sme dlho sedieť na tvrdých drevených sedadlách filmového klubu Nostalgia na STU v Bratislave.

Asi je zvláštne, že ako organizátorka festivalu Bratislava Design Week nevyberám medzi obľúbené filmy niektorý z vizuálne nádherných, opulentných, extravagantných, priekopníckych filmov plných „high class“ dizajnérskych riešení a ikon dizajnu. 

Áno, spôsobujú mi slasť a výpravu a výtvarnú koncepciu filmu vnímam ako mimoriadne podstatnú a rovnocennú, ale filmov, ktoré mám rada, ktoré milujem z rôznych dôvodov, je fakt veľa. 

Samozrejme, počas života sa to nejako vyvíja aj mení, film za filmom, oceán filmov, príbehov, prístupov, okúzlenia, zásahov, nádhery, smútku, krutosti, ľahkosti, geniality naprieč žánrami. Veľa slov, pardon.

Vybrala som však film Čudnejší než raj (1984), ktorý som videla niekedy v roku 1992. Keď sa skončil, ostali sme ešte dosť dlhú chvíľu sedieť na tých tvrdých drevených sedadlách filmového klubu Nostalgia na STU v Bratislave. 

Jim Jarmush: Čudnejší než raj (1984). Foto: Lumiére
Jim Jarmush: Čudnejší než raj (1984). Foto: Kino Lumiére

Šťavnaté nadávky

Je to špinavý, čudný, pomalý film, zároveň neuveriteľne vtipný, existenciálny, objavný, postavený na komornom príbehu Willyho (predtým Bélu Molnára, ktorý pred 10 rokmi emigroval z Maďarska) a jeho kamoša, dvoch mladých newyorských lúzrov, a nečakanej návštevy sesternice z východnej Európy, z Budapešti. 

Už úvodná scéna s pesničkou I Put a Spell on You od Screaming Jaya Hawkinsa z lacného prenosného kazeťáku (hudbu robil majster John Lurie, zároveň si zahral hlavného hrdinu) ma odpálila do bezútešných vedľajších ulíc New Yorku osemdesiatych rokov. Nepríjemne prázdnych, prašivých obydlí s hrdinami s nepríjemne prázdnym životom, kde sa deň za dňom nič nedeje a kde sa dvaja neatraktívni kamaráti snažia kde-tu niečo uchmatnúť, vybaviť, prekvasiť sa. 

Sesternica a malý problém to zmenia a z filmu sa zrazu stáva ďalšie bezútešne pomalé roadmovie s poeticky existenciálnymi zastávkami. 

Scéna zastávky pri Clevelandskom jazere ponoreného do hustej hmly sa mi vynára dosť často. A potom aj vynikajúca postava babičky, maďarskej imigrantky, ktorá šťavnato maďarsky nadáva a mastí karty. 

A napokon „akčné“ finále Welcome to Florida, plné rovnako bezútešných kempov a pohostinstiev a spomalených reakcií dvoch ťuťmákov, nímandov, a ich bystrej a sebavedomej sestrenice. 

Prečítajte si aj zásadné filmy Csabu Molnára

Foto: Kino Lumiére

V špinavých kulisách

Režisér Jim Jarmusch sa stal kráľom, pre mňa hlavne tým svojím úsporným jazykom a schopnosťou vytrieskať z banality ľudskej pasivity veľmi presné a vtipné filmové dielo. (Samozrejme, s delikátnou kamerou Toma DiCilla.) 

A ešte skvele rozpitval a sprítomnil zeitgeist. Ten sme v nejakej verzii v tej dobe žili aj my, podobne starí, tu na opačnom konci sveta v posttotalitnej rozbitosti, v špinavých kulisách rozpadávajúcich sa ulíc, na chodbách plesnivých internátov, v obskúrnych prevádzkach plných kindermafiánov, s lacným vínom v plastových fľašiach a langošmi so smotanou a syrom v búde pri autobusovej zastávke v Mlynskej doline. 

Autor:

Titulná fotografia: Archív Ľ. H.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran

Viliam Ptáček

Kameraman Viliam Ptáček sa narodil pred 100 rokmi, 20. apríla 1925, v Pezinku. Ako kameraman začínal v Spravodajskom filme v polovici minulého storočia, pracoval na rôznorodých dokumentačných šotoch, spracúval témy pre Poľnohospodársky mesačník či kinožurnál Týždeň vo filme. „S Vilkom (tak sme ho všetci familiárne nazývali) sme nastúpili do Spravodajského filmu v približne rovnakom čase, na začiatku päťdesiatych rokov. V našich začiatkoch sme sa veľmi pracovne nestýkali. Vtedy totiž platila (dobrá) prax, že začínajúci kameraman nakrúcal so skúseným režisérom a režisér začiatočník s ostrieľaným kameramanom,“ spomína pre Film.sk režisér a Ptáčkov spolupracovník Milan Černák. Ptáček spolupracoval napríklad s režisérmi ako Ján Lacko (Krompachy, Pionieri, oba 1951) či Martin Hollý (Odmäk, 1964). Aj v týchto počinoch sa sústredil na dokumentáciu krásnej domácej prírody. S Ladislavom Kudelkom nakrútil snímky Hostia najmilší... (1955), Spomienka na Rysy (1961), Dnešok slovenského filmu (1962), Chlapi z Gaderskej doliny (1963), Kam nechodil inšpektor (1964), či Vody podzemia (1966), s Otakarom Krivánkom filmy Tma a ticho (1960) alebo Do nových škôl (1961), so Štefanom Uhrom Stredoeurópsky pohár 1955 (1955) a s Ctiborom Kováčom spolupracoval na dlhometrážnom filme Nikdy viac (1958). S Milanom Černákom nakrútil Ptáček krátkometrážne snímky ako Majstri zimných športov (1955), Pohár národov (1960), Cyklistický maratón (1964) či Ostrov pod vodou (1965). Zaznamenával aj významné športové podujatia ako cyklistické maratóny...
Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded

recenzia Svet medzi nami

Na začiatku bolo krátke video na sociálne siete o výstave jej fotografií v Českom centre v New Yorku. Po šiestich rokoch nakrúcania je na konci celovečerný dokument Svet medzi nami o fotografke Marii Tomanovej, pod ktorý sa podpísala režisérka Marie Dvořáková. Chytí vás od prvých záberov z vernisážovej tlačenice v New Yorku a nepustí až po záverečný pohľad na zapadajúce slnko v Mikulove. V meste, v ktorom hrdinka filmového príbehu vyrastala. Dokonca aj v prípade, že si zvedavý divák o ňom už vopred zistí podrobnejšie informácie, dokument celých deväťdesiat minút drží jeho pozornosť permanentne a pevne vo svojich opratách. Rozpráva o celkom obyčajných veciach ako radosť, obavy, smútok, úspech, sklamanie či prehra. Na druhej strane však rozpráva aj o nie celkom obyčajných záležitostiach, ako trebárs tvorivé hľadanie, sila portrétu i autoportrétu, aký je rozdiel medzi módnou fotografiou a voľnou tvorbou alebo načo nám umenie vôbec je a čím sa človeku prihovára. Marie Tomanová je totiž ideálna „hrdinka“ – spontánna, nesmierne temperamentná, úprimná a výrečná žena, ktorá navyše má neuveriteľné čaro osobnosti a málokedy jej chýba úsmev na tvári. To som už akože slávna? „Za pol roka sa vrátim a potom sa vezmeme,“ oznámila priateľovi, keď dokončila štúdium maliarstva na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne. Na pôde maľby sa totiž necítila priveľmi isto, chcela si jednoducho vyčistiť za morom hlavu,...
Zobraziť všetky články