Zásadné filmy Jany Bučky

Jana Bučka, režisérka

Písmo: A- | A+

Nedávno som videla film Zóna záujmu, ktorý ma zasiahol svojím novým prístupom. O druhej svetovej vojne či o koncentračných táboroch bolo natočených nespočetne veľa silných filmov. V tomto prípade však ide o inovatívny pohľad na túto tému.

Dej filmu sa odohráva za múrom koncentračného tábora, v krásnom dome a krásnej záhrade nemeckej rodiny veliteľa tábora. Tento kontrast medzi idylickým prostredím a hrôzami, ktoré sa odohrávajú len o pár metrov ďalej, je šokujúci a znepokojujúci. Divák sa nikdy neocitne za hranicou múra, ale vedomie toho, čo sa deje na druhej strane, je neustále prítomné a vytvára silné napätie. 

Režisér Jonathan Glazer využíva bravúrne spracovaný zvukový dizajn, dotvára ním atmosféru a pripomína existenciu zla, ktoré nie je viditeľné, ale je cítiť vo vzduchu. Zvuky z tábora, ktoré občas preniknú do záhrady či domu, sú mementom neustálej prítomnosti hrôzy a utrpenia. Tento prvok filmu pôsobí veľmi autenticky a emocionálne, pričom diváka núti premýšľať o tom, ako môže zlo existovať bok po boku s každodenným životom.

Film pre mňa predstavuje silnú metaforu zla, ktoré je nadčasové a prítomné naprieč všetkými vekmi. Zlo odeté v peknom čistom obleku, v krásnom kvetinovom záhone, zlo, s ktorým sa ťažko bojuje, zlo, ktoré je súčasťou našej histórie, a zlo, ktoré treba neustále pripomínať. Vidíme, že zlo nemusí byť vždy explicitné a očividné, môže byť skryté a nenápadné, no rovnako ničivé.

Ďalším silným aspektom filmu je, ako zobrazuje každodenný život rodiny veliteľa tábora. Ich starosti a radosti, ich spoločenské interakcie a rodinné momenty sú v ostrom kontraste s krutou realitou koncentračného tábora. Tento kontrast je mrazivý a divákovi pripomína, ako ľahko môžeme ignorovať alebo zľahčovať zlo, keď sa nás priamo netýka. 

Zóna záujmu je dielo, ktoré nás núti premýšľať o našej minulosti, prítomnosti a budúcnosti a o tom, ako sa vyrovnať so zlom v rôznych podobách. Vďaka svojmu unikátnemu prístupu a hlbokému emocionálnemu dopadu sa tento film zapíše do pamäti každého, kto ho videl, a bude slúžiť ako dôležité pripomenutie hrôz, na ktoré nikdy nesmieme zabudnúť.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Libuše Jarcovjáková vo filme Ešte nie som, kým chcem byť. FOTO: Film Expanded

Roky odhaľuje intimitu cez fotografie. Tie však nehovoria len o nej

Často ju nazývajú mamou snapchatu či vizuálnou storytellerkou. Zblízka fotí celý svoj život plný zvratov a robí to už od 60. rokov minulého storočia. Na prvé počutie by sa zdalo, že jej fotografie sú iba o nej – v zmysle možností sebaprezentácie, aké dnes ponúkajú nové technológie a sociálne siete.  Dielo Libuše Jarcovjákovej však rozmer individuálneho osudu od prvej chvíle prekračuje a funguje ako sugestívny obraz doby, charakterizujúci totalitné Československo. Aj preto bol najvyšší čas, aby si výnimočnú fotografku všimol film.  Dokument Ešte nie som, kým chcem byť zachytáva jej intímny portrét. Na festivaloch už zožína úspechy a prichádza aj do našich kín. Dala jej všetko, čo má Libušu Jarcovjákovú, ocenenú titulom Osobnosť českej fotografie, katapultovala pred svetové publikum samostatná výstava vo francúzskom Arles v roku 2019.  Jej projekt Evokativ, v ktorom predstavila svoju tvorbu na fotografiách aj knižne, sa vtedy stal hlavným podujatím prestížneho fotografického festivalu Les Rencontres. Denník The Guardian ho označil za najzásadnejšiu fotografickú výstavu roka.  Po výstave sa roztrhlo vrece s filmármi, ktorí chceli s Libušou Jarcovjákovou natočiť dokument. Nechávalo ju to úplne chladnou, až kým za ňou neprišla režisérka Klára Tasovská. V nej spoznala dokumentaristku, ktorej bola ochotná dať do rúk všetko, čo má.  Klára Tasovská (1980) sa ako režisérka podieľala na snímkach ako Pevnost...
Zobraziť všetky články