Zásadné filmy Jany Bučky

Jana Bučka, režisérka

Písmo: A- | A+

Nedávno som videla film Zóna záujmu, ktorý ma zasiahol svojím novým prístupom. O druhej svetovej vojne či o koncentračných táboroch bolo natočených nespočetne veľa silných filmov. V tomto prípade však ide o inovatívny pohľad na túto tému.

Dej filmu sa odohráva za múrom koncentračného tábora, v krásnom dome a krásnej záhrade nemeckej rodiny veliteľa tábora. Tento kontrast medzi idylickým prostredím a hrôzami, ktoré sa odohrávajú len o pár metrov ďalej, je šokujúci a znepokojujúci. Divák sa nikdy neocitne za hranicou múra, ale vedomie toho, čo sa deje na druhej strane, je neustále prítomné a vytvára silné napätie. 

Režisér Jonathan Glazer využíva bravúrne spracovaný zvukový dizajn, dotvára ním atmosféru a pripomína existenciu zla, ktoré nie je viditeľné, ale je cítiť vo vzduchu. Zvuky z tábora, ktoré občas preniknú do záhrady či domu, sú mementom neustálej prítomnosti hrôzy a utrpenia. Tento prvok filmu pôsobí veľmi autenticky a emocionálne, pričom diváka núti premýšľať o tom, ako môže zlo existovať bok po boku s každodenným životom.

Film pre mňa predstavuje silnú metaforu zla, ktoré je nadčasové a prítomné naprieč všetkými vekmi. Zlo odeté v peknom čistom obleku, v krásnom kvetinovom záhone, zlo, s ktorým sa ťažko bojuje, zlo, ktoré je súčasťou našej histórie, a zlo, ktoré treba neustále pripomínať. Vidíme, že zlo nemusí byť vždy explicitné a očividné, môže byť skryté a nenápadné, no rovnako ničivé.

Ďalším silným aspektom filmu je, ako zobrazuje každodenný život rodiny veliteľa tábora. Ich starosti a radosti, ich spoločenské interakcie a rodinné momenty sú v ostrom kontraste s krutou realitou koncentračného tábora. Tento kontrast je mrazivý a divákovi pripomína, ako ľahko môžeme ignorovať alebo zľahčovať zlo, keď sa nás priamo netýka. 

Zóna záujmu je dielo, ktoré nás núti premýšľať o našej minulosti, prítomnosti a budúcnosti a o tom, ako sa vyrovnať so zlom v rôznych podobách. Vďaka svojmu unikátnemu prístupu a hlbokému emocionálnemu dopadu sa tento film zapíše do pamäti každého, kto ho videl, a bude slúžiť ako dôležité pripomenutie hrôz, na ktoré nikdy nesmieme zabudnúť.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Igric 2026 Dušan Dušek Foto: Miro Nôta

ohlasy Igric 2026

Igric ako slávnostné podujatie vyznel bizarne a hraničil s gýčom. Porota však ocenila mnoho skvelých osobností slovenskej kinematografie. Tá upútavka na náš film je asi veľmi nedočkavá, keď sa už dvakrát objavila mimo poradia, zavtipkoval herec Juraj Loj, keď sa na plátne – už v správnom okamihu – objavil ako Vítězslav Mácha v česko-slovenskom filme Zbormajster. Vzápätí si na piatkovom slávnostnom odovzdávaní filmových cien Igric za rok 2025 prevzal tvorivú prémiu za mužský herecký výkon. Zdvorilo poďakoval a vo svojom krátkom príhovore vrúcne spomínal aj svoju manželku Zuzanu Kanócz, ktorá ho neúnavne podporuje aj vo chvíľach, keď jeho sebavedomie klesá a on podlieha vnútornej neistote. Bol úprimný a hovoril presvedčivo. O postave z filmu, ktorú stvárnil, sa však nevyjadroval, hoci bol za ňu konečne ocenený. Čo ostalo porote V Česku tento príbeh muža, sexuálne zneužívajúceho maloleté dievčatá, síce získal Cenu českej filmovej kritiky za najlepší film minulého roka a hlavná predstaviteľka Kateřina Falbrová si dokonca prevzala Českého leva. Cestu koprodukčnej drámy inšpirovanej skutočnými udalosťami do televízneho vysielania však na čas zahatala žaloba jednej z reálnych obetí dirigenta speváckeho zboru Bambini di Praga. Pred polrokom to pravdepodobne mohlo mať vplyv aj na ocenenia Slnko v sieti. Zbormajster nezískal cenu v žiadnej z kategórií. Pritom niet pochýb, že herecký výkon Juraja...
Eduard Grečner Filmový režisér Eduard Grečner v roku 2021. Foto: Miro Nôta

Eduard Grečner

Hoci sa mu podarilo realizovať iba niekoľko celovečerných filmov pre kiná, patrí k najvýznamnejším slovenským filmovým režisérom. A zrejme i k najstarším žijúcim. Filmový a dabingový režisér, scenárista, básnik a pedagóg Eduard Grečner sa 21. septembra dožíva 95 rokov. „Umelecké formovanie Eduarda Grečnera vnímam ako určitý evolučný proces. Pôvodne začal na pražskej FAMU študovať filmovú réžiu, zo zdravotných dôvodov však v štúdiu nemohol pokračovať a nakoniec sa stal absolventom odboru scenáristiky,“ povedal režisér Maroš Brázda, ktorý o Grečnerovi pred niekoľkými rokmi nakrútil dokumentárny portrét Pravda je to najdôležitejšie. „Chýbali mu cvičenia, prax, ktorú iní režiséri nadobúdali už počas štúdia. On prax získaval až pri samotnej tvorbe. Istý čas síce pôsobil ako asistent Štefana Uhra, nejaké skúsenosti teda získal pozorovaním, teoretické znalosti si ale v praxi mohol overiť až pri vlastnom nakrúcaní. Z tohto pohľadu sa režisérom stal ,priskoroʻ. Na druhej strane ako filmár – teoretik vedel už dávno predtým veľmi presne postulovať požiadavky, ako by sa kinematografia mala vyvíjať a ako sa vymedziť voči predchádzajúcej generácii, aby sa konečne stala súmerateľnou s inými kinematografiami vo svete,“ dodal. Od básní k filmu Umeleckú kariéru začínal Grečner poéziou v štyridsiatych rokoch minulého storočia, keď ju publikoval časopisecky. „Akákoľvek tvorba je vzácna a viac-menej záhadná. Veľmi veľa vecí som napísal ako poéziu, kým som prišiel na to, že...
Zobraziť všetky články