21 gramov je surový, erotický a až bolestivo nežný tanec smrti. Lebo sú filmy a filmy.
„Koľko životov žijeme? Koľkokrát zomierame? Hovorí sa, že presne v momente smrti sme všetci ľahší o 21 gramov…“
(epigraf z filmu 21 gramov, 2003)
Sú filmy a filmy. Niektoré som videla viackrát a po týždni dokázala zabudnúť, o čom boli. Iné sa stali osobnou traumou a tie zásadné sú dnes súčasťou mojej identity. Tá chémia je podobná ľudskej – sú ľudia, ktorých tváre si nedokážeme zapamätať, takí, ktorí nás potrápia, a našťastie aj takí, s ktorými to jednoducho funguje.
Vyrastala som v malom meste, kam sa do miestneho kina Vatra dostávali bežné komerčné filmy s niekoľkomesačným oneskorením. Občas sa dotrhali, občas nedorazili vôbec. Navzdory tomu alebo práve preto, a mám to tak dodnes, ma tá mágia po zhasnutí svetiel v kinosále už od mala vťahuje a opantáva. Na zásadné filmy som si teda musela počkať, kým som sa presťahovala do Bratislavy. Film ma neformoval od detstva, pomáhal mi však dozrieť a dospieť.
Jeden z najzásadnejších bol paradoxne oprostený od onej kinomágie. Náhodou – na malom, zrnitom televízore v podnájme. Na pár sekúnd som sa zapozerala a už sa neodtrhla. Svojím spôsobom nikdy. 21 gramov Alejandra Gonzáleza Iñárrituho. Jeho debut Amores perros bol istým spôsobom generačným filmom a bol to v tom čase malý zázrak. Ja som však „čakala“ na 21 gramov. V intimite a prítmí malého bytu, akoby som bola jedinou diváčkou. Akoby ten film bol určený práve a iba mne.
Strata a to, čo po nej zostane
V danom čase, veku, s neveľkými životnými skúsenosťami ma dokázal emocionálne zdevastovať. Ako uhranutá som si ho potom opätovne púšťala na DVD a znova sa nechávala doslova zomlieť. Plakať, zúfať, báť sa. A to sa mi pri žiadnom inom s takou intenzitou už nestalo.
A predsa sa k nemu viac nevraciam. Podobne ako k Zvjagincevovmu Bez lásky (2017). Zato sa vraciam k Villeneuvovmu Prvému kontaktu (2016) a k Brooksovej Cene za nežnosť (1983). Spája ich slovo strata a to, čo po nej zostane.
Na mne uľpelo tých dvadsaťjeden gramov a odvtedy sú mojou súčasťou. 21 gramov je film bolestivý, temný a bez úľavného konca; nielen príbeh o smrti, ale aj o vine, treste a možnosti vykúpenia v nelineárnej skladačke troch osudov. Ako to vystihol kritik Peter Travers z magazínu Rolling Stone: surový, erotický a až bolestivo nežný tanec smrti. Lebo sú filmy a filmy.
