21 gramov je surový, erotický a až bolestivo nežný tanec smrti. Lebo sú filmy a filmy.
„Koľko životov žijeme? Koľkokrát zomierame? Hovorí sa, že presne v momente smrti sme všetci ľahší o 21 gramov…“
(epigraf z filmu 21 gramov, 2003)
Sú filmy a filmy. Niektoré som videla viackrát a po týždni dokázala zabudnúť, o čom boli. Iné sa stali osobnou traumou a tie zásadné sú dnes súčasťou mojej identity. Tá chémia je podobná ľudskej – sú ľudia, ktorých tváre si nedokážeme zapamätať, takí, ktorí nás potrápia, a našťastie aj takí, s ktorými to jednoducho funguje.
Vyrastala som v malom meste, kam sa do miestneho kina Vatra dostávali bežné komerčné filmy s niekoľkomesačným oneskorením. Občas sa dotrhali, občas nedorazili vôbec. Navzdory tomu alebo práve preto, a mám to tak dodnes, ma tá mágia po zhasnutí svetiel v kinosále už od mala vťahuje a opantáva. Na zásadné filmy som si teda musela počkať, kým som sa presťahovala do Bratislavy. Film ma neformoval od detstva, pomáhal mi však dozrieť a dospieť.
Jeden z najzásadnejších bol paradoxne oprostený od onej kinomágie. Náhodou – na malom, zrnitom televízore v podnájme. Na pár sekúnd som sa zapozerala a
