Záber z filmu Amerikánka. Réžia Viktor Tauš. FOTO: Magix Boxa

Amerikánku, Ešte nie som kým chcem byť a Vlny nominovali českí kritici na film roka

Písmo: A- | A+

Nominácie na Ceny českej filmovej kritiky za rok 2024 vedú film Viktora Tauša Amerikánka a dokument Kláry Tasovskej Ešte nie som kým chcem byť. Oba získali po päť nominácií. Tri nominácie má snímka Jiřího Mádla Vlny. Víťazov vyhlásia v sobotu 1. februára.

NOMINÁCIE NA CENY ČESKEJ FILMOVEJ KRITIKY ZA ROK 2024

Najlepší film

Amerikánka – Viktor Tauš

Ešte nie som kým chcem byť – Lukáš Kokeš, Klára Tasovská

Vlny – Monika Kristl

Najlepší dokument

Dajori – Martin Páv, Nicolas Kourek

Hranice Európy – Apolena Rychlíková

Ešte nie som kým chcem byť – Klára Tasovská

Najlepšia réžia

Amerikánka – Viktor Tauš

Ešte nie som kým chcem byť – Klára Tasovská

Vlny – Jiří Mádl

Najlepší scenár

Amerikánka – David Jařab

Rok vdovy – Eugen Liška

Vlny – Jiří Mádl

Najlepší herec

Manželia Stodolovci – Jan Hájek

Mord – Karel Martinec

Zahradníkův rok – Oldřich Kaiser

Najlepšia herečka

Amerikánka – Klára Kitto

Manželia Stodolovci – Lucie Žáčková

Rok vdovy – Pavla Beretová

Audiovizuálny počin

Amerikánka, scénografia a návrhy kostýmov – Jan Kadlec

Ešte nie som kým chcem byť, střih – Alexander Kashcheev

Keď život chutí, výtvarné riešenie – Kristina Dufková

Cena innogy pre objav roku

Kristina Dufková – Keď život chutí

Alexander Kashcheev – Ešte nie som kým chcem byť

Martin Pavol Repka – Od marca do mája

Mimo kino

Metoda Markovič: Hojer – Pavel Soukup, Jaroslav Hruška

Smysl pro tumor – Tereza Kopáčová, Matěj Podzimek

Vlastně se nic nestalo – Jan Vejnar, Darja Miková

Najlepší krátky film

Hurikán – Jan Saska

Lawrence z Morávie – Jan Cechl

Plevel – Pola Kazak

Prečítajte si recenzie na nominované tituly: Amerikánka, Ešte nie som, kým chcem byť, Vlny

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články