Ja, Earl a dievča na zomretie Odkedy si pamätám, film ma nejakým spôsobom obklopoval. Ako väčšina detí deväťdesiatych rokov som mala svoju rutinu postavenú okolo televízora, s večierkou najneskôr o 21:00. Aj preto som sa k viacerým kultovým filmom dostala až neskôr, v dospelosti. Tým, že ma vždy bavili kombinácie rôznych žánrov a prístupov, je pre mňa náročné vybrať len jeden zásadný film. Mohla by som hovoriť o filmoch ako Je t’aime, je t’aime (r. Alain Resnais), Karaoke Blues (r. Aki Kaurismäki), Až přijde kocour (r. Vojtěch Jasný), Medená veža (r. Martin Hollý) alebo 5. október (r. Martin Kollar). A mohla by som pokračovať ďalej. Film, ktorý ma však svojou jednoduchosťou a nápadom nadchol, je Ja, Earl a dievča na zomretie (r. Alfonso Gomez-Rejon). Bez banálnej otázky Hlavná postava Greg a jeho „spolupracovník“ Earl spolu natáčajú amatérske filmy a svet berú skôr s odstupom. Greg mi svojím vystupovaním miestami nápadne pripomína Holdena Caulfielda z románu Kto chytá v žite, čo je doposiaľ jedno z mojich najobľúbenejších diel. Obaja ironizujú všetko okolo seba a pritom je zrejmé, že si nevedia rady s vlastnými emóciami.  Neviem, čo ma na filme bavilo viac – či paródie svetových filmov od Grega a Earla ako Občan Kane,...

Z filmu Otec som mala, podobne ako mnohí iní, regulárny strach. Nedokázala som si predstaviť, ako sa dá takáto ťaživá téma spracovať, ako z nej človek môže vyjsť nezbitý a s rovným chrbtom.  Režisérka Tereza Nvotová sa inšpirovala skutočnou udalosťou – tragédiou mladého otca, ktorú väčšina divákov poznala z médií. Tragédiou, ktorá sa premlela vo všetkých médiách od mienkotvorných až po bulvárne, a ktorá z mnohých Slovákov urobila expertov na psychológiu. Otec sa v jedno obyčajné ráno ponáhľa do práce a cestou vezie svoju malú dcéru do škôlky. Ide tými istými ulicami ako každý deň, spievajú si obvyklé pesničky, odohrá sa zvyčajný ranný rituál odovzdávania dieťaťa.  Otec príde do práce, deň je mierne hektický, nie však výnimočný.  Popoludní si uvedomí, že dieťa zostalo v aute.  Situácia nemá východisko.  Dieťa je mŕtve.  Vina je trvalá. Bez reparátu Čo s týmto urobí režisérka? Začne dlhými rešeršami. Pripravuje sa päť rokov. Spája sa s Dušanom Budzakom, najbližším priateľom reálneho otca a autorom knihy Môj život s Jojom, ktorá zachytáva verné priateľstvo dvoch kamarátov od ich študentských čias až po tragédiu a jej prežívanie. Dušan Budzak sa stáva spoluscenáristom.  Nvotová odmieta parazitovať na tragickom príbehu. Neobchádza etický rozmer celého projektu a stretáva sa s aktérom tragédie, komunikuje s obeťou... Zaujíma ju všetko....

Hrdinka filmu Nedeľa, sedemnásťročná Ainara sa zamilovala a chce ísť na týždeň preč z domu. Pochopiteľne, otec nie je príliš nadšený, tak sa Ainara s plánom lepšie spoznať svoju lásku zverí tete. Tej, čo ju stále povzbudzovala objavovať svet a bola jej náhradnou matkou. Ukážkovej tete, čo dospievajúcemu dieťaťu vie poskytnúť náruč aj povzbudenie v sebaspoznávaní. Na takejto zápletke by ani v našich končinách nebolo nič neobvyklé, keby Ainara nechcela odísť na týždeň do kláštora a jej vyvolený nebol Ježiš. Takže nakoniec je z jej nápadu nesvoja aj teta, a film postupne popri nekonečných spoločných stolovaniach odhaľuje celé spektrum osobných strát a zlyhaní. Odzbrojujúca miera úprimnosti a láskavosti Baskická režisérka Alauda Ruiz de Azúa spracúva tému svojho filmu Nedeľa ako rodinnú drámu, v ktorej sa nad nečakanými túžbami dospievajúceho dievčaťa odkrývajú charaktery a nevyslovené krivdy. V oboch kultúrach – našej i španielskej – môže film pôsobiť kontroverzne práve svojou nejednoznačnosťou. V našej filmovej kultúre je odzbrojujúca miera úprimnosti a láskavosti, s akou sa prezentujú veriace postavy skutočne neobvyklá. Častejšie ju vidíme v dokumente ako v hranom filme. No keďže sa Nedeľa odohráva v Baskicku, námet obhajujúci hľadanie Boha sa uskutočňuje akosi prirodzenejšie a nepôsobí polarizujúco.  Réžia stavia na postupnom budovaní a búraní všetkých očakávaní. Od dôverných rozhovorov s tetou, ktorá taktiež vychodila cirkevnú školu, no najviac ju na nej zaujali...