Z filmu Otec som mala, podobne ako mnohí iní, regulárny strach. Nedokázala som si predstaviť, ako sa dá takáto ťaživá téma spracovať, ako z nej človek môže vyjsť nezbitý a s rovným chrbtom.
Režisérka Tereza Nvotová sa inšpirovala skutočnou udalosťou – tragédiou mladého otca, ktorú väčšina divákov poznala z médií. Tragédiou, ktorá sa premlela vo všetkých médiách od mienkotvorných až po bulvárne, a ktorá z mnohých Slovákov urobila expertov na psychológiu.
Otec sa v jedno obyčajné ráno ponáhľa do práce a cestou vezie svoju malú dcéru do škôlky. Ide tými istými ulicami ako každý deň, spievajú si obvyklé pesničky, odohrá sa zvyčajný ranný rituál odovzdávania dieťaťa.
Otec príde do práce, deň je mierne hektický, nie však výnimočný.
Popoludní si uvedomí, že dieťa zostalo v aute.
Situácia nemá východisko.
Dieťa je mŕtve.
Vina je trvalá.
Bez reparátu
Čo s týmto urobí režisérka? Začne dlhými rešeršami. Pripravuje sa päť rokov. Spája sa s Dušanom Budzakom, najbližším priateľom reálneho otca a autorom knihy Môj život s Jojom, ktorá zachytáva verné priateľstvo dvoch kamarátov od ich študentských čias až po tragédiu a jej prežívanie. Dušan Budzak sa stáva spoluscenáristom.
Nvotová odmieta parazitovať na tragickom príbehu. Neobchádza etický rozmer celého projektu a stretáva sa s aktérom tragédie, komunikuje s obeťou… Zaujíma ju všetko. Chce zachytiť moment, v ktorom naše zdravé telo môže totálne zlyhať, zradí, oklame nás vlastný mozog, pamäť a na spôsobenú tragédiu neexistuje reparát. Zaujíma ju a pátra po tom, čo sa deje v hlave otca. Má ambíciu ukázať to všetkým, vtiahnuť nás dnu, aby sme my – ako spoločnosť – dokázali spochybniť svoje jednoznačné odsudzujúce rozsudky. Aby sme dokázali uvidieť krehkého človeka, ktorý si odpykáva najťažší trest aj bez výroku súdu.
V hlave postavy
Režisérka sa rozhodne pre koncept dlhých kontinuálnych záberov. Každý záber dlho skúša, všetko musí byť technicky dokonalé, na pľaci vyžaduje extrémne presnú prácu hercov, kamery (Adam Suzin), prítomnosť strihača (Nikodem Chabior) aj autora hudby (Jonatan Pjoni Pastirčák).
Kameraman odvádza výnimočnú prácu a aj vďaka neviditeľnému strihu spája viaceré scény do jedného záberu. Plynule sa pohybuje medzi postavami, prechádza domom, ulicami, kanceláriou. Sme tak neustále s našimi hrdinami, neopúšťame ich ani na chvíľu. Stávame sa súčasťou tohto príbehu. Nepozeráme sa na film, sme priamo v časopriestore, kde sa tragédia odohráva. Neexistuje možnosť úniku; čas postáv je rovnaký ako čas divákov.
Dvojica Nvotová – Suzin nemala ambíciu predvádzať technickú virtuozitu kameramana. Kamera tu slúži ako účinný dramaturgický nástroj na dosiahnutie zámeru tvorcov.
Milan Ondrík, ktorý za stvárnenie postavy otca získal množstvo hereckých ocenení, vo viacerých rozhovoroch uvádza, že „táto úloha sa nedala zahrať, bolo ju treba pred kamerou prežiť“. Je to aj jeho spôsob herectva – aj po predstaveniach zostáva ešte dlho v hlave postavy, ktorú práve stvárnil.
Naštrbený naratív
Výsledkom kombinácie Ondríkovej hereckej intenzity a dlhých záberov je zvláštna, takmer fyzická sila pôsobenia na diváka. Nvotová nechce moralizovať, neponúka lacné ani jednoduché riešenie. Postaví nás priamo pred Otca a nechá nás s ním prežiť jeden obyčajný deň – od rodinného rána až po okamih, keď sa všetko zmení.
Mimoriadne presná réžia, premyslené zábery, kontrola nad rytmom, pohybom hercov, napätím aj priestorom nás nechávajú prežiť tragédiu spolu s Otcom. Pochopiť ho. Mať viac súcitu s človekom, ktorý sa stal autorom nešťastia. Naozaj sme to mohli byť aj my.
Odvaha, s akou sa režisérka postavila k tejto téme, je fascinujúca. Rozhodnutie naštrbiť ustálený naratív väčšiny spoločnosti a prinútiť ju premýšľať inak si vyžaduje silné odhodlanie, pevný postoj a schopnosť obhájiť každé tvorivé rozhodnutie. Stačil by jeden chybný krok a mohlo to nevyjsť.
Našťastie ho neurobila.
