Z filmu Otec som mala, podobne ako mnohí iní, regulárny strach. Nedokázala som si predstaviť, ako sa dá takáto ťaživá téma spracovať, ako z nej človek môže vyjsť nezbitý a s rovným chrbtom.  Režisérka Tereza Nvotová sa inšpirovala skutočnou udalosťou – tragédiou mladého otca, ktorú väčšina divákov poznala z médií. Tragédiou, ktorá sa premlela vo všetkých médiách od mienkotvorných až po bulvárne, a ktorá z mnohých Slovákov urobila expertov na psychológiu. Otec sa v jedno obyčajné ráno ponáhľa do práce a cestou vezie svoju malú dcéru do škôlky. Ide tými istými ulicami ako každý deň, spievajú si obvyklé pesničky, odohrá sa zvyčajný ranný rituál odovzdávania dieťaťa.  Otec príde do práce, deň je mierne hektický, nie však výnimočný.  Popoludní si uvedomí, že dieťa zostalo v aute.  Situácia nemá východisko.  Dieťa je mŕtve.  Vina je trvalá. Bez reparátu Čo s týmto urobí režisérka? Začne dlhými rešeršami. Pripravuje sa päť rokov. Spája sa s Dušanom Budzakom, najbližším priateľom reálneho otca a autorom knihy Môj život s Jojom, ktorá zachytáva verné priateľstvo dvoch kamarátov od ich študentských čias až po tragédiu a jej prežívanie. Dušan Budzak sa stáva spoluscenáristom.  Nvotová odmieta parazitovať na tragickom príbehu. Neobchádza etický rozmer celého projektu a stretáva sa s aktérom tragédie, komunikuje s obeťou... Zaujíma ju všetko....

Hrdinka filmu Nedeľa, sedemnásťročná Ainara sa zamilovala a chce ísť na týždeň preč z domu. Pochopiteľne, otec nie je príliš nadšený, tak sa Ainara s plánom lepšie spoznať svoju lásku zverí tete. Tej, čo ju stále povzbudzovala objavovať svet a bola jej náhradnou matkou. Ukážkovej tete, čo dospievajúcemu dieťaťu vie poskytnúť náruč aj povzbudenie v sebaspoznávaní. Na takejto zápletke by ani v našich končinách nebolo nič neobvyklé, keby Ainara nechcela odísť na týždeň do kláštora a jej vyvolený nebol Ježiš. Takže nakoniec je z jej nápadu nesvoja aj teta, a film postupne popri nekonečných spoločných stolovaniach odhaľuje celé spektrum osobných strát a zlyhaní. Odzbrojujúca miera úprimnosti a láskavosti Baskická režisérka Alauda Ruiz de Azúa spracúva tému svojho filmu Nedeľa ako rodinnú drámu, v ktorej sa nad nečakanými túžbami dospievajúceho dievčaťa odkrývajú charaktery a nevyslovené krivdy. V oboch kultúrach – našej i španielskej – môže film pôsobiť kontroverzne práve svojou nejednoznačnosťou. V našej filmovej kultúre je odzbrojujúca miera úprimnosti a láskavosti, s akou sa prezentujú veriace postavy skutočne neobvyklá. Častejšie ju vidíme v dokumente ako v hranom filme. No keďže sa Nedeľa odohráva v Baskicku, námet obhajujúci hľadanie Boha sa uskutočňuje akosi prirodzenejšie a nepôsobí polarizujúco.  Réžia stavia na postupnom budovaní a búraní všetkých očakávaní. Od dôverných rozhovorov s tetou, ktorá taktiež vychodila cirkevnú školu, no najviac ju na nej zaujali...

Okuliare s výrazným čiernym rámom kontrastujú s farbou rovných plavých vlasov. Stačilo jediné stretnutie hoci na vernisáži, aby ste si navždy zapamätali jej tvár. Aj meno – Milota Havránková. Vždy bola a dodnes je neprehliadnuteľná, rovnako ako jej tvorba. Dokument Milota je portrétom jednej z najvýraznejších osobností československej a slovenskej fotografickej scény druhej polovice 20. storočia. Jej prvú bustu vytvoril kamarát, ktorý študoval sochárstvo. Ako model mu sedela len jediný raz. Len tak sedieť a nič nerobiť považovala za zbytočné mrhanie času, doniesla mu teda svoju fotografiu. Trápil sa, hneval, až hodil hlavu o zem. Rozbitú sadrovú bustu ale znova poskladal. Ten príbeh pretavila do cyklu šiestich fotografií s názvom Oživenie, ktorý ju už v roku 1975 preslávil. Posledná snímka, na ktorej hlava ožíva, je úvodným akordnom dokumentárneho filmu Milota. V troch kapitolách v ňom ožíva životný a tvorivý príbeh ženy, ktorá považovala fotoaparát za zbraň namierenú na seba. Kto je Milota? „Kto je Milota? Neviem. Je ťažko dešifrovateľná,“ hovorí jej syn architekt Igor Marko. Milota Havránková totiž vo svojej tvorbe prekračovala hranice výtvarných médií, kombinovala ich možnosti, jej diela presahovali do architektúry, módy, dizajnu aj reklamy. „Baví ma ničiť, prerábať a inovovať veci aj samu seba,“ vysvetľuje Milota. Obrazy fotografií deformuje, rozostruje, záber prekrýva hrubým zrnom alebo ďalšími zábermi, improvizuje, inscenuje, skladá....