Z filmového diania archív - Filmsk.sk

Ema a smrtihlav má cenu za scenár, otvorí Cinematik

Písmo: A^- | A⁺

Tvorcov snímky Ema a smrtihlav v hlavných úlohách s Alexandrou Borbély a Milanom Ondríkom ocenili počas víkendu v Srbsku. Ocenenie za najlepší scenár im v nedeľu večer udelila medzinárodná porota na siedmom ročníku Dunav Film Fest. Víťazov vyberala z ôsmich súťažných filmov. „Za toto ocenenie sme veľmi vďační. Je pre nás dôkazom, že téma nášho filmu – či sa dokážeme zachovať správne aj za tých najťažších okolností – je dôležitá a podstatná aj dnes. Ďakujem aj za Petra Krištúfka, ktorý nás pred pár rokmi opustil. Bol by šťastný. Ďakujeme,“ povedala režisérka a scenáristka filmu Iveta Grófová, ktorá autorský projekt Petra Krištúfka prevzala po jeho tragickej smrti.

Dej filmu Ema a smrtihlav sa odohráva v roku 1942. Vojnový slovenský štát stavia svoju identitu na nenávisti voči menšinám. Po vyhnaní Čechov odchádzajú prvé židovské transporty. Narastajúci nacionalizmus postihne aj maďarskú vdovu Mariku, ktorá príde o prácu v arizovanom krajčírskom salóne Ester Holanovej (Táňa Pauhofová) v centre Bratislavy. Do Biskupíc pri Dunaji (dnes Podunajské Biskupice) prichádzajú gardisti s jasným poslaním: „Zasiať slovenskú krv v tomto Maďarmi obývanom kúte slovenského pohraničia!“. Marika sa snaží vzhľadom na svoj pôvod a skutočnosť, že ukrýva židovského chlapca Šimona (Nico Klimek), zostať v úzadí. Napriek tomu sa ocitne v centre pozornosti dvoch mužov. Nemeckého nacistického dôstojníka (Alexander E. Fennon) a slovenského kapitána Hlinkovej gardy Dušana (Milan Ondrík).

Film mal svetovú premiéru na MFF Karlove Vary a 10. 9. v slovenskej premiére otvorí devätnásty ročník MFF Cinematik. Novinka z producentskej dielne Zuzany Mistríkovej (PubRes) príde do slovenských kín 26. 9.

Najnovšie články

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

rozhovor Agata Novinski

„Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku,“ reaguje na dianie v slovenskej kultúre Agata Novinski. V brandži sa pohybuje už roky, ako producentka však na filmovej scéne práve debutuje novým slovenským koprodukčným animovaným filmom Keď život chutí. Do hĺbky animovanej tvorby ju vtiahol príbeh Bena, bystrého chlapca v puberte, ktorému veľmi chutí jesť. Dedičné gény však spôsobujú, že to je na ňom vidno, a čo čert nechcel, ešte sa aj zaľúbil do najočarujúcejšieho dievčaťa v triede. Bábkový animák českej režisérky Kristiny Dufkovej zasvietil už na viacerých medzinárodných festivaloch a zbiera významné ocenenia vrátane dvoch nominácií na tohtoročné Európske filmové ceny. Vďaka úspechu vo francúzskom Annecy získal dokonca vstupenku do oscarových nominácií. Do slovenských kín príde 30. januára 2025. Ako ste sa dostali k produkcii tohto filmu? V prípravnej fáze režisérka Kristina Dufková a producentka vývoja Veronika Sabová oslovili Michala Novinského na spoluprácu na hudbe k filmu. Michal si prečítal scenár, pozrel výtvarné návrhy a bol projektom očarený natoľko, že prišiel s návrhom, či by sa spoločnosť NOVINSKI nemohla zároveň stať aj koproducentom filmu. Oslovil mňa, či by som mu s tým producentsky nepomohla, a tak som sa po rokoch vrátila k profesii, ktorú som študovala. Čo vás presvedčilo? Ako píšeme v stručnej anotácii k filmu, Keď...

Fotografia z filmu Vlny

Vlny sú o krok bližšie k oscarovej nominácii. Kto im konkuruje?

Americká Akadémia filmových umení a vied, ktorej členovia o nomináciách rozhodujú, zverejnila v utorok 17. 12. takzvané shortlisty – užšie výbery filmov v desiatich kategóriách. Z týchto výberov vzídu pätice snímok, ktoré nakoniec 17. 1. získajú oscarovú nomináciu. Držiteľov cien vyhlási akadémia 2. 3. Slovenským zástupcom v boji o Oscara v kategórii medzinárodných filmov bola vojnová dráma režisérky Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav. Medzi filmy na shortliste sa neprebojovala. Film Vlny sa inšpiroval skutočným príbehom skupiny novinárov z medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu, ktorí sú odhodlaní prinášať nezávislé správy za každú cenu – aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V českých a slovenských kinách už Vlny do nedele 15. 12. videlo spolu milión divákov – 825 882 v Česku a 174 238 na Slovensku. V Česku sú Vlny podľa návštevnosti aktuálne tretím najúspešnejším českým filmom od roku 1991 a deviatym najúspešnejším filmom vôbec. Na Slovensku sú podľa počtu divákov najúspešnejším českým filmom v ére samostatnosti. Producentkou filmu je Monika Kristl zo spoločnosti Dawson Films. Za Slovensko film produkovala Wanda Adamík Hrycová so spoločnosťou Wandal Production a Vlny vznikli aj v koprodukcii s RTVS. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tiež kameraman Martin Žiaran či kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková a vo Vlnách účinkujú aj Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Jevgenij Ivanovič Libezňuk alebo Michaela Majerníková....

Václav Polák / Zdroj: SFÚ

Václav Polák

Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970). Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk. V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988). Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si...

Zobraziť všetky články