Tradičné podujatie Týždeň slovenského filmu sa konsoliduje. Tento rok sa bude konať len ako Deň slovenského filmu 2026. Uskutoční sa v utorok 12. mája od 10.00 do 18.00 h v Kine Lumière a sústredí sa predovšetkým na odbornú kritickú reflexiu. V súvislosti s podujatím Kino Lumière v dňoch od 11. do 15. mája uvedie vybrané minuloročné celovečerné a krátkometrážne filmy. Vstup na podujatie je voľný. Na projekcie filmov bude zľavnené vstupné. Týždeň slovenského filmu vznikol v roku 2015 ako bilančná prehliadka slovenskej kinematografie, vlani sa konal jeho jedenásty ročník. V dvanástom roku existencie túto prehliadku zasiahla konsolidácia. Program sa z finančných dôvodov zredukoval len na jeden deň. S ohľadom na úspechy doma aj na medzinárodnej scéne by si slovenská kinematografia práve naopak zaslúžila adekvátny priestor na svoju prezentáciu. Viac ako milión divákov „V roku 2025 vzniklo 36 slovenských filmov, ktoré sa s úspechom premietajú na festivaloch v zahraničí vrátane tých najprestížnejších a tešia sa aj priazni domácich divákov,“ hodnotí slovenskú kinematografiu Miro Ulman, odborný pracovník Audiovizuálneho informačného centra Slovenského filmového ústavu (SFÚ). „Potešiteľný je aj podiel debutov. Vlani ich vzniklo trinásť. Navyše v hodnotení slovenských celovečerných filmov roku 2025 v online magazíne Filmsk.sk obsadili debuty prvé tri priečky v poradí Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu, Nepela Gregora Valentoviča. Všetky...

Ja, Earl a dievča na zomretie Odkedy si pamätám, film ma nejakým spôsobom obklopoval. Ako väčšina detí deväťdesiatych rokov som mala svoju rutinu postavenú okolo televízora, s večierkou najneskôr o 21:00. Aj preto som sa k viacerým kultovým filmom dostala až neskôr, v dospelosti. Tým, že ma vždy bavili kombinácie rôznych žánrov a prístupov, je pre mňa náročné vybrať len jeden zásadný film. Mohla by som hovoriť o filmoch ako Je t’aime, je t’aime (r. Alain Resnais), Karaoke Blues (r. Aki Kaurismäki), Až přijde kocour (r. Vojtěch Jasný), Medená veža (r. Martin Hollý) alebo 5. október (r. Martin Kollar). A mohla by som pokračovať ďalej. Film, ktorý ma však svojou jednoduchosťou a nápadom nadchol, je Ja, Earl a dievča na zomretie (r. Alfonso Gomez-Rejon). Bez banálnej otázky Hlavná postava Greg a jeho „spolupracovník“ Earl spolu natáčajú amatérske filmy a svet berú skôr s odstupom. Greg mi svojím vystupovaním miestami nápadne pripomína Holdena Caulfielda z románu Kto chytá v žite, čo je doposiaľ jedno z mojich najobľúbenejších diel. Obaja ironizujú všetko okolo seba a pritom je zrejmé, že si nevedia rady s vlastnými emóciami.  Neviem, čo ma na filme bavilo viac – či paródie svetových filmov od Grega a Earla ako Občan Kane,...

Z filmu Otec som mala, podobne ako mnohí iní, regulárny strach. Nedokázala som si predstaviť, ako sa dá takáto ťaživá téma spracovať, ako z nej človek môže vyjsť nezbitý a s rovným chrbtom.  Režisérka Tereza Nvotová sa inšpirovala skutočnou udalosťou – tragédiou mladého otca, ktorú väčšina divákov poznala z médií. Tragédiou, ktorá sa premlela vo všetkých médiách od mienkotvorných až po bulvárne, a ktorá z mnohých Slovákov urobila expertov na psychológiu. Otec sa v jedno obyčajné ráno ponáhľa do práce a cestou vezie svoju malú dcéru do škôlky. Ide tými istými ulicami ako každý deň, spievajú si obvyklé pesničky, odohrá sa zvyčajný ranný rituál odovzdávania dieťaťa.  Otec príde do práce, deň je mierne hektický, nie však výnimočný.  Popoludní si uvedomí, že dieťa zostalo v aute.  Situácia nemá východisko.  Dieťa je mŕtve.  Vina je trvalá. Bez reparátu Čo s týmto urobí režisérka? Začne dlhými rešeršami. Pripravuje sa päť rokov. Spája sa s Dušanom Budzakom, najbližším priateľom reálneho otca a autorom knihy Môj život s Jojom, ktorá zachytáva verné priateľstvo dvoch kamarátov od ich študentských čias až po tragédiu a jej prežívanie. Dušan Budzak sa stáva spoluscenáristom.  Nvotová odmieta parazitovať na tragickom príbehu. Neobchádza etický rozmer celého projektu a stretáva sa s aktérom tragédie, komunikuje s obeťou... Zaujíma ju všetko....