Mačacia odysea. Foto: Fillm Europe

Mačacia odysea svieti aj v Bruseli

Písmo: A- | A+

Oscarový animák Gintsa Zibalodisa získal európsku filmovú cenu LUX.

Apokalyptický príbeh, plný zásadných podobenstiev o súčasnej dobe. Taký je animovaný film Mačacia odysea, ktorý vlani nenásilne, ale presvedčivo vplával do svetového filmového diania. Po zaslúženom víťazstve na amerických Oscaroch ocenila jeho silný spoločenský a tvorivý odkaz aj Európa. Mačacia odysea získala cenu európskeho publika LUX 2025. Tvorcovia si ju prevzali na pôde Európskeho parlamentu 29. apríla.

Filmové ocenenie LUX je cenou divákov každý rok udeľuje Európsky parlament od roku 2007 s cieľom podporovať európsky filmový priemysel. Určená je predovšetkým pre filmy, ktoré rozoberajú témy súvisiace s európskou identitou alebo históriou.

Mačacia odysea. Foto: Film Europe

Prečítajte si aj recenziu Filmsk.sk na Mačaciu odyseu

Animovaný film lotyšského režiséra Gintsa Zilbalodisa s pôvodným názvom Flow vznikol v jedinečnej koprodukcii Lotyšska, Francúzska a Belgicka. Rozpráva o putovaní mačky a jej náhodných spoločníkov, ktorí sa ocitli vo svete zmenenom ničivou povodňou. Dojímavý príbeh je posolstvom o priateľstve a odolnosti v čase, keď na naše životy vplýva zmena klímy.

Animovaná fantasy dráma zvíťazila spomedzi piatich nominovaných filmových titulov, ktoré postúpili do filnále v procese verejného hlasovania v kombinácii s hlasmi odovzdanými poslancami Európskeho parlamentu. Nominované filmy získali takmer 33 000 hodnotení.

Záber z odovzdávania ocenení LUX 2025. Foto: red

Ďalšie nominované filmy:

  • Animal (réžia: Sofia Exarcho, Grécko, Rakúsko, Rumunsko, Cyprus, Bulharsko)
  • Dahomey (réžia: Mati Diop, Francúzsko, Senegal, Benin)
  • Zachytené hovory (réžia: Oksana Karpovych, Kanada, Francúzsko, Ukrajina)
  • Julie mlčí (réžia: Leonardo van Dijl, Belgicko, Švédsko)

Záber z odovzdávania ocenení LUX 2025. Foto: red

Autor:

Foto: Film Europe

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články