Do slovenských a maďarských kín práve vstupuje tvoj druhý celovečerný film Zenit. Tanečný dystopický triler o dynamike moci je diametrálne odlišný od tvojho debutu – hraného, trochu absurdného road movie. Prečo ten presun k experimentu? Všetko sa začalo ešte na škole na FAMU v Prahe. Mali sme tam týždňový workshop s choreografmi, počas ktorého sme mali niečo spolu vytvoriť. Vtedy som si napozeral pár tanečných filmov, no z môjho hľadiska to vlastne filmy neboli, pretože nemali postavy, s ktorými by sa dalo ísť, nemali príbeh a nemali filmový jazyk. Bola to teda výzva a ja som ju posunul do celovečerného formátu. Po filme OUT som mal pocit, že som v situácii, v ktorej je možné taký špeciálny film zafinancovať. Akú úlohu hrá Zenit pre teba ako mladého filmového tvorcu pri hľadaní vlastného rukopisu? Máš vôbec ambíciu formovať svoj rozpoznateľný rukopis? Asi najviac obdivujem tvorcov, ktorých formálny rukopis možno rozoznať už po pár sekundách. Ja ho ešte nemám. Ale rukopisom môžu byť aj témy, ktoré si vyberám. Ja sa vedome pokúšam zachytiť a tlmočiť našu postsocialistickú stredoeurópsku spoločnosť. Zenit rozpráva o spoločnosti, moci a zápase o ňu, ale aj o zmene charakterov pod vplyvom moci. Sám hovoríš, že je to univerzálny archetypálny príbeh, ktorý sa opakuje naprieč...