Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.

Najviac nominácií na Českého leva majú Vlny a Amerikánka

Písmo: A- | A+

Česká filmová a televízna akadémia predstavila 13. 1. nominácie 32. ročníka výročných cien Český lev.

Najviac nominácií na Českého leva, spolu 14, má dobová dráma Vlny režiséra Jiřího Mádla. O jednu nomináciu menej získal štylizovaný príbeh dievčaťa z detského domova Amerikánka režiséra Viktora Tauša. S desiatimi nomináciami nasleduje tragikomédia o zabíjačke Mord debutujúceho režiséra Adama Martinca. Všetky tri snímky vznikli v slovenskej koprodukcii. Desať nominácií má aj televízna séria Metoda Markovič: Hojer z platformy Voyo.

O sošku pre najlepší film sa okrem Vĺn, AmerikánkyMordu uchádzajú snímky Od marca do mája pôvodom slovenského režiséra Martina Pavla Repku a Zahradníkův rok režiséra Jiřího Havelku. Rovnaká pätica titulov je nominovaná aj v kategórii réžia.

Nominované tituly vybrali akademici z celkovo 93 filmov, televíznych seriálov a minisérií, ktoré mali premiéru v roku 2024. Celkovo sa nakoniec o sošku Českého leva uchádza 29 titulov. Víťazov oznámia 8. marca v priamom prenose Českej televízie.

Medzi nominovanými sú aj viacerí reprezentanti Slovenska. V kategórii ženských hereckých výkonov vo vedľajšej úlohe je to Táňa Pauhofová (Vlny), v kategórii mužských výkonov vo vedľajšej úlohe potom Milan Ondrík (Ema a smrtihlav). Želiezka v ohni má Slovensko aj v kategórii dokumentov – štyri z piatich nominovaných filmov vznikli v slovenskej koprodukcii. Na leva sú v tejto kategórii nominovaní ako producenti Maroš Hečko (Architektúra ČSSR 58 – 89) a Barbara Janišová Feglová (Prezidentka).

Za kameru filmu Vlny nominovali akademici Martina Žiarana, za strih série Metoda Markovič: Hojer je nominovaný Tomáš Holocsy. Hudba k filmu Mord vyniesla nomináciu Jonatanovi Pastirčákovi alias Pjonimu a konkuruje mu Michal Novinski s hudbou k animovanej snímke Keď život chutí. Cenu za najlepšiu scénografiu môže získať Henrich Boráros (Dcera národa), nomináciu za najlepšie kostýmy má Katarína Štrbová Bieliková (Vlny).

Kompletný prehľad nominácií nájdete na stránke Českej filmovej a televíznej akadémie.

Autor:

Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny. FOTO: Dawson Films

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články