Vo štvrtok 7. novembra vydalo 8 profesijných organizácii pôsobiacich v audiovízii stanovisko k medializovaným vyjadreniam podpredsedu NR SR Andreja Danka na adresu filmu Prezidentka a jeho tvorivého tímu, ako aj jeho ďalším vyjadreniam k nezávislej audiovizuálnej tvorbe na Slovensku.

Andrej Danko patrí medzi politikov, ktorí sa k umeniu a kultúre dlhodobo vyjadrujú spôsobom, ktorý je neprijateľný v demokratickej krajine s transparentne nastaveným systémom podpory kultúry z verejných zdrojov. Opakovane sme svedkami toho, že politici si osobujú právo rozhodovať o tom, aké dielo má či nemá vzniknúť a prečo namiesto jedného diela nevzniklo iné. Takýto prístup je v príkrom rozpore so základnými princípmi kultúrnej politiky Európskej únie. Paradoxne to vo výsledku môže viesť aj k tomu, že nepranierujeme tých, ktorí napriek získanej podpore nejaké dielo neboli schopní realizovať, ale k politickému dehonestovaniu tých, ktorí svoju víziu realizovať dokázali. Nedávno takto Andrej Danko zaútočil aj na tvorcov dokumentárneho filmu Prezidentka a vyhlásil, že filmári mali radšej nakrútiť film o M. R. Štefánikovi, Ľ. Štúrovi alebo R. Ficovi. Film Prezidentka nie je politická agitka, ale plnohodnotné audiovizuálne dielo, ktoré vznikalo viac ako päť rokov a vyhralo hlavnú cenu na jednom z najdôležitejších festivalov dokumentárnych filmov v Európe MFDF Ji.hlava. Okrem iného to znamená, že sa tento slovenský film bude budúci rok uchádzať o Oscara aj o Európsku filmovú cenu pre najlepší dokumentárny film.

Takto verejne deklarovaný „vlastenecký“ prístup politika k tomu, čo je v kultúre dôležitejšie a čo má či nemá byť podporované, odhaľuje viacero zásadných problémov v našom verejnom živote. Predovšetkým chce priznať politikom to, čo im určite nepatrí – teda právo rozhodovať o tom, ktoré umelecké, kultúrne či mediálne obsahy majú alebo nemajú vzniknúť. Takéto úsilie znamená len otvorený prechod od demokratickej kultúrnej politiky k autoritárskej a mocenskej propagande. Na to, aby mohlo nejaké dielo vzniknúť, musí ho v prvom rade chcieť niekto vytvoriť. Ak sa takí tvorcovia nájdu, musia ho pripraviť tak kvalitne, aby ich projekt uspel nielen na slovenskom Audiovizuálnom fonde a aby získal podporu od televízneho vysielateľa, pretože čím náročnejšie dielo, tým zložitejšie je zabezpečiť jeho financovanie.

Ďalším zásadným problémom je to, ak sa politici o dielach, ktoré vznikli alebo „mali vzniknúť“, vyjadrujú bez akejkoľvek znalosti týchto projektov aj bez poznania doterajšieho vývoja slovenskej tvorby, znalosti procesu filmovej tvorby ako takej a jej realizačnej a finančnej náročnosti. Vyjadrenie podpredsedu parlamentu o tom, že „tento národ nemá film o Štefánikovi ani o Štúrovi“, Andreja Danka z vecného hľadiska celkom diskvalifikuje, pretože o týchto dvoch osobnostiach vzniklo už mnoho filmov, audiovizuálnych či iných umeleckých diel. Andrej Danko sa týmto vyjadrením priamo priznal k svojej kultúrnej negramotnosti aj k tomu, že v skutočnosti ho tvorba diel o slovenských osobnostiach vôbec nezaujíma, ale používa ju iba na svoje zviditeľnenie formou účelovej politickej propagandy.

Nezanedbateľným aspektom takýchto vyhlásení je aj úsilie politikov vytvárať dojem, že medzi filmovými producentmi a tvorcami existujú rozbroje v tom, že niektorí z nich tvoria na úkor iných. Zásadne odmietame takéto systematické rozdeľovanie spoločnosti, ktoré mnohí verejní predstavitelia opakovane prehlbujú. Odmietame spochybňovanie fungujúcich mechanizmov na podporu tvorby, ktoré viacerí koaliční politici používajú ako dôvod pre posilnenie svojho vplyvu na tieto transparentné systémy podpory kultúry z verejných zdrojov. Ako reprezentanti slovenskej kultúry, ktorá má hlboké korene v európskom civilizačnom priestore, vieme, že len transparentné a profesionálne mechanizmy podpory postavené na základných humanistických zásadách môžu zabezpečiť vznik diel, ktoré budú schopné reflektovať potreby našej spoločnosti.

Preto opakovane a dôrazne žiadame politikov, aby prestali zneužívať umelecké diela na svoje účelové vyhlásenia a aby prestali dehonestovať prácu profesionálnych umelcov. Namiesto šírenia napätia a rozbrojov v spoločnosti ich pozývame do kina, divadla, múzea, galérie, na koncert alebo k dobrej knihe. Možno ich úprimne prekvapí, čo sa z nich dozvedia o krajine, za ktorú sú v súčasnosti zodpovední.