Grafika k filmu Času je málo a voda stúpa. Autorka: Zdenka Krejčová

S mučivými otázkami nechcel ostať sám. A nechcel, aby sme ostali sami s odpoveďami

Písmo: A- | A+

Kino Lumière si spomenie na Deža Ursinyho, uvedie jeho posledný film Času je málo a voda stúpa.

V máji tohto roka sme si pripomenuli 30. výročie úmrtia slovenského hudobníka, skladateľa, speváka a dokumentaristu Deža Ursinyho. Pri tejto príležitosti Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch pred pár dňami uviedol posledný Ursinyho film Času je málo a voda stúpa (1997), ktorý po jeho smrti dokončil režisér Ivo Brachtl. Po karlovarskej projekcii film uvedie aj Kino Lumière v nedeľu 20. júla o 20.00.

Dokumentárny film Deža Ursinyho a Iva Brachtla o dôstojnosti, treste smrti, svedomí, eutanázii, slobode, interrupcii, utrpení, samovražde, smrti a láske stojí na rozhovoroch, ktoré vedie Ursiny s viacerými osobnosťami z rôznych oblastí spoločenského pôsobenia. Vznikol v posledných rokoch Ursinyho života, keď zápasil s rakovinou a zaujímal sa o hraničné životné situácie.

Už v námete, ktorý zverejnil v roku 1992 v Kultúrnom živote, napísal, že „rád by som vyspovedal každého, kto k veci niečo povedať má a môže, ale aj takého, čo sa to nové o sebe práve pri spovedi dozvie, spolu s ním sa to dozvieme aj my o sebe. Znamená to obrátiť sa k ženám, čo sa rozhodli pre ´jednoduchšie riešenie´, ale aj k tým, ktorých motivácie sú odlišné, k mužom a ich podielu zodpovednosti za ne, k zdravotníkom, psychológom, právnikom a filozofom, k ľuďom svetským aj veriacim, bez ohľadu na vyznanie.“

Ako jemná sieť

Medzi spovedanými vo filme sú napríklad Ivan Laučík, Daniel Pastirčák, Karol Sidon, Rudolf Sloboda, Jozef Hašto, Anton Srholec, Josef Švejcar, Eduard Tomáš, Zdenka Krejčová, Daniela Hodrová či Daniela Fischerová a mnohí ďalší. Na filme sa podieľal aj Ursinyho životný súputník Ivan Štrpka, hudbu zložil a nahral Jaro Filip.

Času je málo a voda stúpa je „zvláštny celovečerný dokumentárny film. Živá, utvárajúca sa, chvíľami priama, chvíľami zase úprimne tápajúca meditácia. Zamyslenie, vnáranie sa, ponorenie utkané z mnohých rozhovorov ako jemná sieť,“ povedal v čase vzniku filmu Ivan Štrpka. „V strede toho všetkého je človek, ktorý tie dlhé dôverné rozhovory pred kamerou vyvoláva. Dežo Ursiny, muzikant, spevák, filmár dokumentarista – muž na vrchole svojich tvorivých síl aj na hranici vlastného života a smrti, muž odvážne zápasiaci s klinickou diagnózou, ktorá nedáva nádej. Celý rad mysliacich ľudí prijíma Dežovu výzvu na dôverný rozhovor a v dôvernom prostredí svojho domova či pracovne podstupuje s ním intímne, otvorené uvažovanie o veciach nášho života a smrti.“

Štrpka dopĺňa, že Dežo Ursiny je vo filme stále mimo záberu, no napriek tomu je po celý čas prítomný. „Ako zrkadlo, ktoré citlivo nekompromisne nastavuje svojim protagonistom – aby nezostal sám so svojimi mučivými otázkami. Aby oni nezostali sami so svojimi odpoveďami.“ Film tak odráža hlboký ľudský rozmer svojho tvorcu a zároveň nesie v sebe vzácne etické posolstvo.

Dežo Ursiny na obálke kompilačnej platne Neviditeľný spevák (2025),

Dežo Ursiny (4. 10. 1947 – 2. 5. 1995) je známy predovšetkým ako rockový hudobník, autor hudby, spevák a textár. Jeho hudobná tvorba bola súčasťou alternatívnej kultúry v období 60. až 90. rokov minulého storočia. Ursiny bol však v prvom rade dramaturg, scenárista a režisér dokumentárnych filmov. Vyštudoval odbor filmová a televízna dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a pôsobil ako dramaturg v Štúdiu krátkych filmov Slovenskej filmovej tvorby Koliba. Spolu s Marianom Urbanom nakrútil diela venované sociálno-etnografickej problematike ako Sanitrárovci (1980) a Gajdoš Antalík (1982). Neskôr sa vo svojich filmoch zaoberal humanisticky a existenciálne ladenými témami v hraničných životných situáciách, ktoré sa v mnohých aspektoch významne prelínali s jeho životným osudom ako O rakovine a nádeji (1991), Dům Matky Terezy (1993), Obrázky z výletu za plot blázince (1994) a Času je málo a voda stúpa.

Dežo Ursiny na obálke kompilačnej platne Neviditeľný spevák (2025).

Pokorný, sústredený, premýšľavý

Počas tvorby filmu vzniklo viac ako 38 hodín dokumentárneho materiálu, no pred definitívnym zostrihom filmu Dežo Ursiny zomrel a film dokončil jeho producent, kameraman, strihač a spolurežisér Ivo Brachtl s pomocou priateľov. Pri príležitosti 30. výročia úmrtia Ursinyho ho nedávno uviedol 59. medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch.

Na myšlienku, akým spôsobom pripomenúť osobu muzikanta a filmára Deža Ursinyho, od ktorého smrti tento rok uplynulo 30 rokov, ma priviedol človek, ktorého si nesmierne vážim, a síce publicista, spisovateľ a filmový kritik Pavel Klusák. Každoročne ma zásobuje veľmi zaujímavými myšlienkami, jednou z nich je práve Dežo Ursiny a jeho filmová kariéra,“ povedal o zaradení filmu do programu karlovarského festivalu jeho umelecký riaditeľ Karel Och. Film považuje za „pokorný, sústredený, premýšľavý“.

Film Času je málo a voda stúpa získal viacero ocenení. Cenu Igric´98 v oblasti filmovej a televíznej dokumentárnej tvorby mu udelili za to, že jeho autori rozvinuli tému hraničných ľudských situácií formou osobných výpovedí o bytostných problémoch života a smrti. Získal aj Cenu slovenskej filmovej kritiky za dokumentárny videofilm. Cenu Nadání Josefa, Marie a Zdeňky Hlávkových za ochranu myšlienkového dedičstva národa mu udelili na 33. ročníku festivalu Academia film Olomouc. Film Času je málo a voda stúpa sa v Kine Lumière premietne aj ako súčasť prehliadky Šary Vary – oficiálne ozveny 59. MFF Karlove Vary.

Zdenka Krejčová vo filme Deža Ursinyho Času je málo a voda stúpa. Zdroj: Ivo Brachtl
Zdenka Krejčová vo filme Deža Ursinyho Času je málo a voda stúpa. Zdroj: Ivo Brachtl

Viac informácií o filme Času je málo a voda stúpa a vstupenky na projekciu nájdete TU.

Filmy Deža Ursinyho nájdete na stránke predajne Klapka.sk.

Grafika k filmu Času je málo a voda stúpa. Autorka: Zdenka Krejčová

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

klasika art film 2026 Darina Rolincová vo filme F.T. na cestách. Foto: archív SFÚ

Slovenská filmová klasika na Art Filme 2026

Medzinárodný filmový festival Art Film Košice (19. – 25. júna 2026) uvedie v sekcii Rodinné filmové striebro desať filmov zo zbierok Slovenského filmového ústavu. Takmer všetky sú digitálne zreštaurované. Chronologický prierez naprieč štyrmi desaťročiami – od bezprostredne povojnových dokumentov a obžalôb z rokov 1945 a 1946 cez novovlnnú éru až po neskorý socializmus – ponúkne mix hraných filmov, dokumentárnych snímok aj propagandistických aktualít, mnohé z nich od kľúčových osobností slovenskej kinematografie. Sekcia Rodinné filmové striebro je tradičnou súčasťou programu MFF Art Film pod garanciou Slovenského filmového ústavu. Tohtoročný výber zostavili filmoví historici a teoretici – Martin Palúch (umelecký riaditeľ festivalu), Martin Kaňuch (zostavovateľ Medzinárodnej súťaže krátkych filmov) a Marián Hausner (riaditeľ Filmového archívu SFÚ). Povojnové dokumenty a obžaloby (1945 – 1948) Hneď štyri snímky výberu zachytávajú filmovú odpoveď na druhú svetovú vojnu, Slovenské národné povstanie a obdobie tesne po vojne, keď sa pripravovali povojnové súdne procesy s predstaviteľmi vojnového slovenského štátu. Snímka jedného zo zakladateľov slovenskej kinematografie Za slobodu (r. Paľo Bielik, 1945) sa skladá najmä z autentického materiálu nakrúteného počas Slovenského národného povstania. Bielik sa povstania zúčastnil ako propagandistický pracovník a film sa stal kľúčovým archívnym zdrojom pre neskoršie dokumenty o SNP. Premietať sa budú aj dva montážne dokumenty...
Anton Trón Herec Anton Trón na civilnej fotografii. Foto: archív SFÚ

Anton Trón

Herec Anton Trón začínal ako ochotník, filmová a televízna kamera si ho „našla“ už ako skúseného a etablovaného divadelného herca. Počas svojej filmovej kariéry spolupracoval s výraznými režisérskymi osobnosťami, účinkoval v kľúčových i divácky obľúbených filmoch slovenskej kinematografie. V júni si pripomíname 100. výročie jeho narodenia. Anton Trón začínal v amatérskom divadle vo Svite ako ochotník. Získal tu bohaté herecké skúsenosti. K profesionálnemu divadlu sa dostal v roku 1957, keď nastúpil do Krajového divadla v Spišskej Novej Vsi. Divadlo sa pre neho z koníčka stalo profesiou. V tamojšom divadle v rokoch 1960 – 1963 pôsobil aj ako umelecký šéf. Keď v roku 1963 túto scénu zrušili, Trón sa dostal do činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Aj tu bol neskôr, v rokoch 1980 – 1983, umeleckým šéfom. Na divadelnom javisku sa Trón „našiel“, herectvo bolo pre neho poslaním. Vychádzalo z jeho vrodeného talentu a citlivej intuície. V osemdesiatych rokoch ho kritika nazývala „stodolovským“ hercom, pretože hral ústredné postavy až v troch hrách Ivana Stodolu. Išlo o tragikomické typy, ktoré mu najviac vyhovovali a najlepšie sa v nich cítil. Jeho repertoár však obsahoval širokú škálu náročných postáv vážneho i komediálneho žánru. „Veľká je pravda v tom, že niet veľkých a malých rolí, všetky sú krásne, ak sú živo napísané, ak majú čo povedať divákovi,“ povedal v tejto súvislosti pre Prešovské noviny v roku 1984. Ružové sny aj Nevera...
Peter Kováčik Spisovateľ, scenárista a dramatik Peter Kováčik. Foto: archív SFÚ

Peter Kováčik

Slovenský spisovateľ, dramatik a scenárista Peter Kováčik oslávil v týchto dňoch 90. narodeniny. Narodil sa 6. júna 1936 v Čiernom Balogu. Literárne debutoval v šesťdesiatych rokoch poviedkovou zbierkou Portréty. Vo svojej tvorbe sa sústreďoval najmä na osudy obyčajných ľudí, často stojacich na okraji spoločnosti. Charakteristické sú pre neho sociálne a humánne motívy. Zaujímali ho tiež morálne konflikty človeka, ale vracal sa ja k téme vojen a tiež spoločenských problémov. Rodný kraj sa stal častou inšpiráciou pre jeho obsiahlu tvorbu. Po štúdiách sa venoval novinárskej a redakčnej práci, neskôr pôsobil v kultúrnych inštitúciách a médiách. Jeho prózy sa vyznačujú zmyslom pre realistické zobrazenie života, psychologickú kresbu postáv a citlivé vnímanie spoločenských premien. V jeho dielach sa stretávame s témami rodiny, lásky, priateľstva, spoločenskej spravodlivosti, ale aj osamelosti či hľadania životných istôt. Výrazne sa venoval aj dramatickej tvorbe. Rozhlasové hry a scenáre mu umožnili osloviť široké publikum. Jeho meno sa spája aj s televíznou a filmovou tvorbou, kde dokázal preniesť literárnu skúsenosť do jazyka obrazu a dialógu. Vďaka tejto všestrannosti patrí medzi autorov, ktorí významne prispeli k prepájaniu literatúry s ďalšími druhmi umenia. Nevera po slovensky aj Soľ nad zlato Charakteristickou črtou jeho tvorby je humanistický pohľad na človeka. Ani v zložitých životných situáciách nestráca vieru...
Zobraziť všetky články