Grafika k filmu Času je málo a voda stúpa. Autorka: Zdenka Krejčová

S mučivými otázkami nechcel ostať sám. A nechcel, aby sme ostali sami s odpoveďami

Písmo: A- | A+

Kino Lumière si spomenie na Deža Ursinyho, uvedie jeho posledný film Času je málo a voda stúpa.

V máji tohto roka sme si pripomenuli 30. výročie úmrtia slovenského hudobníka, skladateľa, speváka a dokumentaristu Deža Ursinyho. Pri tejto príležitosti Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch pred pár dňami uviedol posledný Ursinyho film Času je málo a voda stúpa (1997), ktorý po jeho smrti dokončil režisér Ivo Brachtl. Po karlovarskej projekcii film uvedie aj Kino Lumière v nedeľu 20. júla o 20.00.

Dokumentárny film Deža Ursinyho a Iva Brachtla o dôstojnosti, treste smrti, svedomí, eutanázii, slobode, interrupcii, utrpení, samovražde, smrti a láske stojí na rozhovoroch, ktoré vedie Ursiny s viacerými osobnosťami z rôznych oblastí spoločenského pôsobenia. Vznikol v posledných rokoch Ursinyho života, keď zápasil s rakovinou a zaujímal sa o hraničné životné situácie.

Už v námete, ktorý zverejnil v roku 1992 v Kultúrnom živote, napísal, že „rád by som vyspovedal každého, kto k veci niečo povedať má a môže, ale aj takého, čo sa to nové o sebe práve pri spovedi dozvie, spolu s ním sa to dozvieme aj my o sebe. Znamená to obrátiť sa k ženám, čo sa rozhodli pre ´jednoduchšie riešenie´, ale aj k tým, ktorých motivácie sú odlišné, k mužom a ich podielu zodpovednosti za ne, k zdravotníkom, psychológom, právnikom a filozofom, k ľuďom svetským aj veriacim, bez ohľadu na vyznanie.“

Ako jemná sieť

Medzi spovedanými vo filme sú napríklad Ivan Laučík, Daniel Pastirčák, Karol Sidon, Rudolf Sloboda, Jozef Hašto, Anton Srholec, Josef Švejcar, Eduard Tomáš, Zdenka Krejčová, Daniela Hodrová či Daniela Fischerová a mnohí ďalší. Na filme sa podieľal aj Ursinyho životný súputník Ivan Štrpka, hudbu zložil a nahral Jaro Filip.

Času je málo a voda stúpa je „zvláštny celovečerný dokumentárny film. Živá, utvárajúca sa, chvíľami priama, chvíľami zase úprimne tápajúca meditácia. Zamyslenie, vnáranie sa, ponorenie utkané z mnohých rozhovorov ako jemná sieť,“ povedal v čase vzniku filmu Ivan Štrpka. „V strede toho všetkého je človek, ktorý tie dlhé dôverné rozhovory pred kamerou vyvoláva. Dežo Ursiny, muzikant, spevák, filmár dokumentarista – muž na vrchole svojich tvorivých síl aj na hranici vlastného života a smrti, muž odvážne zápasiaci s klinickou diagnózou, ktorá nedáva nádej. Celý rad mysliacich ľudí prijíma Dežovu výzvu na dôverný rozhovor a v dôvernom prostredí svojho domova či pracovne podstupuje s ním intímne, otvorené uvažovanie o veciach nášho života a smrti.“

Štrpka dopĺňa, že Dežo Ursiny je vo filme stále mimo záberu, no napriek tomu je po celý čas prítomný. „Ako zrkadlo, ktoré citlivo nekompromisne nastavuje svojim protagonistom – aby nezostal sám so svojimi mučivými otázkami. Aby oni nezostali sami so svojimi odpoveďami.“ Film tak odráža hlboký ľudský rozmer svojho tvorcu a zároveň nesie v sebe vzácne etické posolstvo.

Dežo Ursiny na obálke kompilačnej platne Neviditeľný spevák (2025),

Dežo Ursiny (4. 10. 1947 – 2. 5. 1995) je známy predovšetkým ako rockový hudobník, autor hudby, spevák a textár. Jeho hudobná tvorba bola súčasťou alternatívnej kultúry v období 60. až 90. rokov minulého storočia. Ursiny bol však v prvom rade dramaturg, scenárista a režisér dokumentárnych filmov. Vyštudoval odbor filmová a televízna dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a pôsobil ako dramaturg v Štúdiu krátkych filmov Slovenskej filmovej tvorby Koliba. Spolu s Marianom Urbanom nakrútil diela venované sociálno-etnografickej problematike ako Sanitrárovci (1980) a Gajdoš Antalík (1982). Neskôr sa vo svojich filmoch zaoberal humanisticky a existenciálne ladenými témami v hraničných životných situáciách, ktoré sa v mnohých aspektoch významne prelínali s jeho životným osudom ako O rakovine a nádeji (1991), Dům Matky Terezy (1993), Obrázky z výletu za plot blázince (1994) a Času je málo a voda stúpa.

Dežo Ursiny na obálke kompilačnej platne Neviditeľný spevák (2025).

Pokorný, sústredený, premýšľavý

Počas tvorby filmu vzniklo viac ako 38 hodín dokumentárneho materiálu, no pred definitívnym zostrihom filmu Dežo Ursiny zomrel a film dokončil jeho producent, kameraman, strihač a spolurežisér Ivo Brachtl s pomocou priateľov. Pri príležitosti 30. výročia úmrtia Ursinyho ho nedávno uviedol 59. medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch.

Na myšlienku, akým spôsobom pripomenúť osobu muzikanta a filmára Deža Ursinyho, od ktorého smrti tento rok uplynulo 30 rokov, ma priviedol človek, ktorého si nesmierne vážim, a síce publicista, spisovateľ a filmový kritik Pavel Klusák. Každoročne ma zásobuje veľmi zaujímavými myšlienkami, jednou z nich je práve Dežo Ursiny a jeho filmová kariéra,“ povedal o zaradení filmu do programu karlovarského festivalu jeho umelecký riaditeľ Karel Och. Film považuje za „pokorný, sústredený, premýšľavý“.

Film Času je málo a voda stúpa získal viacero ocenení. Cenu Igric´98 v oblasti filmovej a televíznej dokumentárnej tvorby mu udelili za to, že jeho autori rozvinuli tému hraničných ľudských situácií formou osobných výpovedí o bytostných problémoch života a smrti. Získal aj Cenu slovenskej filmovej kritiky za dokumentárny videofilm. Cenu Nadání Josefa, Marie a Zdeňky Hlávkových za ochranu myšlienkového dedičstva národa mu udelili na 33. ročníku festivalu Academia film Olomouc. Film Času je málo a voda stúpa sa v Kine Lumière premietne aj ako súčasť prehliadky Šary Vary – oficiálne ozveny 59. MFF Karlove Vary.

Zdenka Krejčová vo filme Deža Ursinyho Času je málo a voda stúpa. Zdroj: Ivo Brachtl
Zdenka Krejčová vo filme Deža Ursinyho Času je málo a voda stúpa. Zdroj: Ivo Brachtl

Viac informácií o filme Času je málo a voda stúpa a vstupenky na projekciu nájdete TU.

Filmy Deža Ursinyho nájdete na stránke predajne Klapka.sk.

Grafika k filmu Času je málo a voda stúpa. Autorka: Zdenka Krejčová

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články