Grafika k filmu Času je málo a voda stúpa. Autorka: Zdenka Krejčová

S mučivými otázkami nechcel ostať sám. A nechcel, aby sme ostali sami s odpoveďami

Písmo: A- | A+

Kino Lumière si spomenie na Deža Ursinyho, uvedie jeho posledný film Času je málo a voda stúpa.

V máji tohto roka sme si pripomenuli 30. výročie úmrtia slovenského hudobníka, skladateľa, speváka a dokumentaristu Deža Ursinyho. Pri tejto príležitosti Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch pred pár dňami uviedol posledný Ursinyho film Času je málo a voda stúpa (1997), ktorý po jeho smrti dokončil režisér Ivo Brachtl. Po karlovarskej projekcii film uvedie aj Kino Lumière v nedeľu 20. júla o 20.00.

Dokumentárny film Deža Ursinyho a Iva Brachtla o dôstojnosti, treste smrti, svedomí, eutanázii, slobode, interrupcii, utrpení, samovražde, smrti a láske stojí na rozhovoroch, ktoré vedie Ursiny s viacerými osobnosťami z rôznych oblastí spoločenského pôsobenia. Vznikol v posledných rokoch Ursinyho života, keď zápasil s rakovinou a zaujímal sa o hraničné životné situácie.

Už v námete, ktorý zverejnil v roku 1992 v Kultúrnom živote, napísal, že „rád by som vyspovedal každého, kto k veci niečo povedať má a môže, ale aj takého, čo sa to nové o sebe práve pri spovedi dozvie, spolu s ním sa to dozvieme aj my o sebe. Znamená to obrátiť sa k ženám, čo sa rozhodli pre ´jednoduchšie riešenie´, ale aj k tým, ktorých motivácie sú odlišné, k mužom a ich podielu zodpovednosti za ne, k zdravotníkom, psychológom, právnikom a filozofom, k ľuďom svetským aj veriacim, bez ohľadu na vyznanie.“

Ako jemná sieť

Medzi spovedanými vo filme sú napríklad Ivan Laučík, Daniel Pastirčák, Karol Sidon, Rudolf Sloboda, Jozef Hašto, Anton Srholec, Josef Švejcar, Eduard Tomáš, Zdenka Krejčová, Daniela Hodrová či Daniela Fischerová a mnohí ďalší. Na filme sa podieľal aj Ursinyho životný súputník Ivan Štrpka, hudbu zložil a nahral Jaro Filip.

Času je málo a voda stúpa je „zvláštny celovečerný dokumentárny film. Živá, utvárajúca sa, chvíľami priama, chvíľami zase úprimne tápajúca meditácia. Zamyslenie, vnáranie sa, ponorenie utkané z mnohých rozhovorov ako jemná sieť,“ povedal v čase vzniku filmu Ivan Štrpka. „V strede toho všetkého je človek, ktorý tie dlhé dôverné rozhovory pred kamerou vyvoláva. Dežo Ursiny, muzikant, spevák, filmár dokumentarista – muž na vrchole svojich tvorivých síl aj na hranici vlastného života a smrti, muž odvážne zápasiaci s klinickou diagnózou, ktorá nedáva nádej. Celý rad mysliacich ľudí prijíma Dežovu výzvu na dôverný rozhovor a v dôvernom prostredí svojho domova či pracovne podstupuje s ním intímne, otvorené uvažovanie o veciach nášho života a smrti.“

Štrpka dopĺňa, že Dežo Ursiny je vo filme stále mimo záberu, no napriek tomu je po celý čas prítomný. „Ako zrkadlo, ktoré citlivo nekompromisne nastavuje svojim protagonistom – aby nezostal sám so svojimi mučivými otázkami. Aby oni nezostali sami so svojimi odpoveďami.“ Film tak odráža hlboký ľudský rozmer svojho tvorcu a zároveň nesie v sebe vzácne etické posolstvo.

Dežo Ursiny na obálke kompilačnej platne Neviditeľný spevák (2025),

Dežo Ursiny (4. 10. 1947 – 2. 5. 1995) je známy predovšetkým ako rockový hudobník, autor hudby, spevák a textár. Jeho hudobná tvorba bola súčasťou alternatívnej kultúry v období 60. až 90. rokov minulého storočia. Ursiny bol však v prvom rade dramaturg, scenárista a režisér dokumentárnych filmov. Vyštudoval odbor filmová a televízna dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a pôsobil ako dramaturg v Štúdiu krátkych filmov Slovenskej filmovej tvorby Koliba. Spolu s Marianom Urbanom nakrútil diela venované sociálno-etnografickej problematike ako Sanitrárovci (1980) a Gajdoš Antalík (1982). Neskôr sa vo svojich filmoch zaoberal humanisticky a existenciálne ladenými témami v hraničných životných situáciách, ktoré sa v mnohých aspektoch významne prelínali s jeho životným osudom ako O rakovine a nádeji (1991), Dům Matky Terezy (1993), Obrázky z výletu za plot blázince (1994) a Času je málo a voda stúpa.

Dežo Ursiny na obálke kompilačnej platne Neviditeľný spevák (2025).

Pokorný, sústredený, premýšľavý

Počas tvorby filmu vzniklo viac ako 38 hodín dokumentárneho materiálu, no pred definitívnym zostrihom filmu Dežo Ursiny zomrel a film dokončil jeho producent, kameraman, strihač a spolurežisér Ivo Brachtl s pomocou priateľov. Pri príležitosti 30. výročia úmrtia Ursinyho ho nedávno uviedol 59. medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch.

Na myšlienku, akým spôsobom pripomenúť osobu muzikanta a filmára Deža Ursinyho, od ktorého smrti tento rok uplynulo 30 rokov, ma priviedol človek, ktorého si nesmierne vážim, a síce publicista, spisovateľ a filmový kritik Pavel Klusák. Každoročne ma zásobuje veľmi zaujímavými myšlienkami, jednou z nich je práve Dežo Ursiny a jeho filmová kariéra,“ povedal o zaradení filmu do programu karlovarského festivalu jeho umelecký riaditeľ Karel Och. Film považuje za „pokorný, sústredený, premýšľavý“.

Film Času je málo a voda stúpa získal viacero ocenení. Cenu Igric´98 v oblasti filmovej a televíznej dokumentárnej tvorby mu udelili za to, že jeho autori rozvinuli tému hraničných ľudských situácií formou osobných výpovedí o bytostných problémoch života a smrti. Získal aj Cenu slovenskej filmovej kritiky za dokumentárny videofilm. Cenu Nadání Josefa, Marie a Zdeňky Hlávkových za ochranu myšlienkového dedičstva národa mu udelili na 33. ročníku festivalu Academia film Olomouc. Film Času je málo a voda stúpa sa v Kine Lumière premietne aj ako súčasť prehliadky Šary Vary – oficiálne ozveny 59. MFF Karlove Vary.

Zdenka Krejčová vo filme Deža Ursinyho Času je málo a voda stúpa. Zdroj: Ivo Brachtl
Zdenka Krejčová vo filme Deža Ursinyho Času je málo a voda stúpa. Zdroj: Ivo Brachtl

Viac informácií o filme Času je málo a voda stúpa a vstupenky na projekciu nájdete TU.

Filmy Deža Ursinyho nájdete na stránke predajne Klapka.sk.

Grafika k filmu Času je málo a voda stúpa. Autorka: Zdenka Krejčová

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Prameň Záber z filmu Prameň. Foto: Filmtopia

Prameň – ako sa stane, že aj dobrý človek napomáha zlu?

Po svetovej premiére na MFF Karlovy Vary prichádza najnovší film režiséra a producenta Ivana Ostrochovského Prameň od 23. júla aj do slovenských kín. Ešte predtým ho uvedú v sérii predpremiér od 14. júla v bratislavských kinách Lumiére, Edison Filmhub a Nostalgia a takisto v kinách v Rimavskej Sobote a Nitre. Snímka sa vracia do Československa 80. rokov a rozpráva o nútených sterilizáciách Rómok. V Karlových Varoch sa film premietal v Hlavnej súťaži a získal Cenu FIPRESCI pre najlepší film Hlavnej súťaže. „Presvedčila ma najmä téma filmu, ktorá nielenže nebola nikdy v našom prostredí autorsky spracovaná, ale je veľmi málo adresovanou časťou našej histórie. Napriek tomu, že sú nútené sterilizácie rómskych žien niečo, čo spájame hlavne s minulým režimom, faktom je, že pokračovali aj v 90. rokoch, a existuje presvedčenie, že sa do nejakej miery dejú dodnes,“ povedala producentka Prameňa Katarína Tomková zo spoločnosti Punkchart films. Film produkovala spolu s Ivanom Ostrochovským a Albertom Malinovským. Chcel urobiť film o nádeji „Nechcel som nakrútiť film o monštrách a obetiach, ale o tom, ako sa pragmatické úmysly môžu zmeniť na nespravodlivosť, keď prestaneme vidieť jednotlivca a začneme veriť abstraktným predstavám o tom, čo je správne a prospešné pre spoločnosť. O tom, ako ľahko dokážeme racionalizovať svoje presvedčenia,“ hovorí Ivan Ostrochovský. Pod film sa spolu s Marekom Leščákom podpísal aj...
Karlove Vary 2026 ceny Tvorcovia filmu Milovník nie bojovník s Veľkou cenou Súťaže Proxima. Foto: Filmservis MFF Karlove Vary

Ceny vo Varoch získali Milovník, nie bojovník, 33 krokov aj Prameň

Veľkú cenu Súťaže Proxima získal na 60. MFF Karlove Vary debut režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Zvláštne uznanie Súťaže Proxima si odniesol slovensko-český film 33 krokov Anny a Šimona Domčekovcov. Filmu Prameň režiséra Ivana Ostrochovského, ktorý festival uvádzal v Hlavnej súťaži, udelili cenu FIPRESCI. „Náš film je o nádeji, blízkosti, ale aj humore,“ povedala pri preberaní Veľkej ceny režisérka Martina Buchelová. Zaujala už svojimi krátkymi filmami. Jej snímka Magic Moments (2016) sa premietala na MFF Toronto. „Debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej je výkrikom filmárskej slobody, plným humoru a formálnych aj scenáristických nápadov. Poďme si užiť leto tak, ako by sme opäť boli násťroční,“ napísal o filme, ktorý ide do distribúcie so žánrovým zaradením romantická komédia, katalóg karlovarského festivalu. Milovník, nie bojovník rozpráva o zamilovanom a trochu stratenom mladíkovi a jeho blízkych. Hlavnú úlohu stvárnil vo filme Adam Kubala. Záber z filmu Milovník, nie bojovník. Foto: NINJA FILM S láskou a ľudskosťou zdoláme prekážky Film vznikol v slovensko-českej koprodukcii, jeho slovenskými producentkami sú Michaela Kaliská a Erika Paulinská zo spoločnosti NINJA FILM. Podľa Kaliskej tvorcov okrem ceny veľmi potešili aj prvé reakcie divákov na ich film. Erika Paulinská upozornila na to, že pri rozvoji mladých talentov je dôležité, aby mali podporu, ktorá je nezávislá a férová. Apelovala na ľudí, aby...
Tak ďaleko tak blízko Záber z filmu Kapitán Dabač. Foto: archív SFÚ

V Berlíne premietnu slovenské a české klasiky

Zámerom prehliadky klasického slovenského a českého filmu v Berlíne pod názvom Tak ďaleko, tak blízko! je prostredníctvom kurátorského výberu priblížiť tamojšiemu publiku kinematografie oboch krajín. Prehliadka, ktorá zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ) ponúkne šesť významných diel slovenskej kinematografie, sa začala 4. júla a potrvá do 6. septembra v berlínskom Zeughauskine. Ako prvý slovenský film uvedie v nedeľu 12. júla komédiu Jána Lacka Šťastie príde v nedeľu (1958). „Filmové tradície Českej a Slovenskej republiky patria medzi najvplyvnejšie filmové kultúry v Európe. V nemecky hovoriacich krajinách sú však prekvapivo málo známe. Z pohľadu Berlína sa zdajú byť na dosah ruky, no ich estetická rozmanitosť, dlhoročné historické skúsenosti a kultúrne vplyvy pôsobia dojmom, akoby boli vzdialené,“ uvádzajú berlínsku prehliadku Tak ďaleko, tak blízko! jej kurátori Ralph Eue, Brigitte Mayr a Michael Omasta. Prehliadka podľa ich slov prezentuje kľúčové trendy, témy a prelomové momenty v českej a slovenskej kinematografii. Od vzniku Československej republiky až po súčasnosť. Chce upriamiť pozornosť na diela, ktoré vynikajú osobitou estetickou citlivosťou a umožňujú komplexnejšie chápať miesto filmu v danom politickom a spoločenskom kontexte. Záber z filmu Šťastie príde v nedeľu. Foto: archív SFÚ Východiskom pre dramaturgiu podujatia bola „prehliadka slovenského filmu na Filmovom festivale v Cottbuse v roku 2021 nazvaná Spotlight: Slovensko, ktorú som vtedy zostavil spolu s programovým...
Zobraziť všetky články