Záber z filmu Stotisíc miliárd.

Safe and Sound Film Days v Kine Lumière

Písmo: A- | A+

Safe and Sound Film Days je dvojdňové (8. – 9.11.) vzdelávacie podujatie v rámci oblastí duševného zdravia, bezpečia a scitlivovania pri tvorbe a výrobe filmov. Filmový priemysel sa radí medzi vysoko stresové odvetvia. Formou diskusií, workshopu a sprievodného programu si dáva za cieľ vytvoriť priestor pre bezpečné zdieľanie a vymienanie si skúseností, pocitov a poznatkov filmárov a filmáriek. Zároveň chce priniesť dané témy širšej komunite, ktorá sa môže o filmovom prostredí a jej výzvach dozvedieť viac.

V piatok 8. 11. o 18:00 podujatie otvorí masterclass Intimacy koordinátorstva Sara Arrhusius. V sobotu 9. 11. bude od 10:00 prebiehať workshop, ktorý povedie profesionálna koordinátorka intimity (IC) Sara Arrhusius. (Na workshop je potrebné sa registrovať prostredníctvom formuláru.)

Podvečer od 17:00 bude v sále K2 Kina Lumiére prebiehať panelová diskusia Ako ostať Safe and Sane počas procesu výroby filmy s iniciatívou Sane Cinema, ktorú zastupuje Louise Højgaard Johansen, s panelistami a panelistkami – Jakubom Viktorínom (SR), Julie Markova Žáčková (CZ), Albert Hospodárský (CZ), Katarína Rezníková (SR) o vytváraní a udržiavaní bezpečného priestoru a zdravých pracovných vzťahov počas výroby filmu.

V sobotu 9.11. večer zakončí podujatie projekcia kurátorovaná časopisom Pontón, film Stotisíc miliárd (r. Virgil Vernier).

Masterclass, workshop a diskusia budú prebiehať v anglickom jazyku, film bude premietaný s anglickými titulkami. Viac informácií môžete nájsť na webe Kina Lumiére.

Podujatie organizuje NINJA film.

Toto podujatie bolo finančne podporené Audiovizuálnym fondom a z fondu LITA.

Partnermi podujatia sú Slovenský filmový ústav, Kino Lumiére, Sane Cinema, Pontón a Liga za duševné zdravie.

Autor:

Záber z filmu Stotisíc miliárd. FOTO: Safe and Sound Film Days

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články