Tri bilbordy kúsok za Prešovom

Prešovský filmový festival PO.CITY, ktorého 9. ročník sa uskutočnil 8. až 14. 10. v miestnom kine Scala, sa radí k tým najlepším ilustráciám idey,že budúcnosť by u nás mali mať hlavne „vreckové“, komunitné, od červených kobercov a celebrít oslobodené festivaly so štábom priateľov, ktoré s triezvo nastaveným programom bojujú v hraničnýchoblastiach diváckeho záujmu. Pretože hlavne tam, kde nič nie je, má zmysel prebúdzať pocity v každom hladnom oku. Ťažko sa tam však prekonávajú dlhodobé nánosy zanedbanosti bez patričnej podpory a povzbudenia (aspoň osobnou účasťou). PFF trvá celý týždeň a premieta bezpečne „po práci“: nedá sa nevšimnúť, len obchádzať. 

Prvý: bulharská konštanta. K zostave overených (Western) i aktuálnych (Climax) hitov v hlavnom večernom programe niet čo dodať. Pozoruhodný sled akcií tohto roku predstavoval bulharský program: filmy, masterclass, hostia (Irmena Čičikova z Nedotýkaj sa ma), miestna bulharská minorita. Dobrý ťah v správnej miere i v lokálnom kontexte.

Druhý: komunita komunite. Najsilnejším zážitkom PFF sa napriek počiatočným obavám stala sekcia Domáce kraťasy, výber 10 filmov mladých domácich autorov, študentov (aj VŠMU, FAMU) alebo amatérskych tvorcov. Domáci najlepšie pritiahnu domácich. Kino sa zaplnilo kamarátmi, rodinami, spolužiakmi – prišli sa pozrieť na seba, ale aj prejaviť solidaritu. Kinematografia podobnými urban street films začínala.

Tretí: kotol sangrie. Ďalším správnym „vrcholovým“ ťahom týždňa bolo promptné využitie núkajúceho sa prvku „rozšírenia“ projekcie – t. j. popíjania sangrie počas filmu Gaspara Noého. Niet nad príjemne prekvapeného východniara v kine.

Spolu: „A od Prešova v tým poľu…“ Obraz festivalu netvorí len počet bilbordov za mestom. Viac ako kdekoľvek inde, na tradičných festivaloch, tu ide o malé udalosti kina, správne ťahy budiace zvedavosť, familiárnosť, divácke zážitky. Bonusové gestá podpory či záujmu „z centra“ pomáhajú týmto malým podujatiam priateľov pre priateľov bojovať ďalej.

Martin Kaňuch

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.

Na vlnách odvahy

Film je inšpirovaný skutočnými udalosťami a vďaka dôslednej práci s rozsiahlym rozhlasovým archívom prináša autentické výpovede pamätníkov. „Rozhlas bol vplyvným médiom, počúvali ho všetci, bol vlastne vtedajším Facebookom či Instagramom. Napriek tomu, že mocenský dohľad bol všadeprítomný, práve tu sa našla skupina ľudí, ktorí v  jednom z ikonických momentov našej novodobej histórie preukázali odvahu čeliť obrovskému nátlaku a postavili sa armáde, čo viedlo k pamätnému vysielaniu v čase, keď už Prahou prechádzali tanky,“ približuje príbeh režisér a scenárista Jiří Mádl, ktorý na filme pracoval desať rokov. Aj keď sovietska invázia bola námetom pre filmárov už viackrát, téme rozhlasového odboja sa podľa režiséra nikto bližšie nevenoval. „Rozhlas bol pritom jednou z najdôležitejších inštitúcií, ktorú bolo vtedy treba umlčať,“ dodáva Mádl. Vlny sú aj jeho poctou práci vtedajších redaktorov. „Pani Věra Šťovíčková bola pre mňa základným pilierom, otvorila dvere k ostatným postavám. A odhalila aj niečo, čo nebolo známe. V učebniciach sa to neučí a my s touto takmer zabudnutou informáciou vo filme pracujeme," naznačuje prísľub nečakanej zápletky. Spolu s kameramanom Martinom Žiaranom použitím najnovších filmových technológií vybudovali výpravný film. „Je to dychberúci zážitok. Spolu našli doteraz nezverejnené archívne zábery z roku 1968 a vďaka digitalizácii a vizuálnym efektom ich zapracovali do filmu tak, že...
Vlastimil Herold

Vlastimil Herold

Prvým zo zakladateľov bol osamelý nadšenec Viktor Kubal so svojimi animátorskými pokusmi a prvým, vtedy ešte neozvučeným, krátkym slovenským animovaným filmom Studňa lásky (1944). Druhým bol Bohdan Slavík, zakladateľ Oddelenia triku a grafu (1951) na pôde Štúdia populárno-vedeckého filmu. Práve tam vyrástla generácia animátorov, ktorých pre animovaný film nadchol prvý profesionálny animátor Vlastimil Herold. Prvý film štátneho štúdia Pingvin (1964) nakrútil ďalší zo štvorice, Ivan Popovič, spolu s bratom Vladimírom. Vlastimil Herold sa narodil v roku 1924 v Nižnom Hrabovci v českej rodine. Po vzniku Slovenského štátu však museli Slovensko opustiť. Po presídlení do Čiech študoval na vojenskom gymnáziu a neskôr na strojníckej priemyslovke. Počas vojny navštevoval aj večerné kurzy kreslenia u maliara Vojtěcha Tittelbacha, čo zásadne ovplyvnilo jeho budúcu kariéru. Na Slovensko sa vrátil v 50. rokoch do Oddelenia triku a grafu. Spolu s manželkou, grafičkou Libušou Černou, prišiel ako „hotový animátor“ z populárneho českého animačného štúdia Bratři v triku. V rokoch 1955 – 1956 v Oddelení triku a grafu napísal a režíroval štyri reklamy, ktoré predstavujú prechod medzi „úžitkovou“ animáciou trikárov a svojbytným naratívnym filmom. Vedenie slovenského filmového podniku však animovaným filmom neprialo, keďže mohli vznikať len nad rámec trikárskej pracovnej agendy, teda vo voľnom čase trikárov. Herolda a Černú to vyčerpávalo...
Zobraziť všetky články