Zlatý ledňáček pre Od marca do mája, Tri zlaté dukáty aj portrét Jarcovjákovej

Písmo: A- | A+

Zlatého ledňáčka za najlepší celovečerný hraný alebo animovaný film si z 37. ročníka festivalu Finále Plzeň (20. – 25. 9.) odniesol český film pôvodom slovenského režiséra Martina Pavla Repku Od marca do mája v hlavnej úlohe so Zuzanou Fialovou. Snímka mala premiéru na MFF v Karlových Varoch, kde si zo súťaže PROXIMA odniesla Zvláštnu cenu poroty.

„Po dlhej a vášnivej diskusii sme sa rozhodli oceniť film, ktorý nás hlboko zaujal a zasiahol,“ zdôvodnila výber víťaza medzinárodná porota. Film ocenila za „jemnosť a nehu, s akou rozpráva o každodennom živote jednej rodiny, za precítené pochopenie jemnej rodinnej dynamiky, za odvahu vtiahnuť svojich divákov do krehkých príbehov a za umenie nachádzať v nich malé zázraky, za pôsobivú autenticitu a zdanlivo nenútené, majstrovské vedenie hercov.“ O cenu sa uchádzalo 9 filmov.

Z 9 dokumentárnych filmov vybrala medzinárodná porota ako víťaza česko-slovensko-rakúsky film Ešte nie som, kým chcem byť Kláry Tasovskej. Rozpráva o fotografke Libuši Jarcovjákovej. Zlatého ledňáčka si odniesol za „vizuálne úchvatné pútavé rozprávanie s maximálnym rešpektom k téme, za snahu o uznanie nekompromisnej práce hlavnej hrdinky a hľadanie jej identity ako ženy a queer umelkyne v ťažkej dobe“.

Spomedzi štyroch televíznych či internetových počinov v oblasti film a miniséria ocenili Zlatým ledňáčkom rozprávku Mariany Čengel Solčanskej. Jej Tri zlaté dukáty podľa poroty „skutočne vynikli ako rozprávka, ktorá ctí a oslavuje tento českému pubilku dobre známy štýl milého a veselého rozprávania, ale v súčasnom poňatí“. Porota tiež pochválila zábavné kontrasty medzi postavami, skvelú vizuálnu formu, kostýmy, prácu s kamerou aj to, že i záporní hrdinovia sú v snímke vykreslení ako ucelené, trojrozmerné charaktery.

Svoje ceny udeľovala aj študentská porota.V kategórii celovečerný hraný alebo animovaný film vybrala za víťaza Vlny režiséra Jiřího Mádla. Za najlepší dokument vyhlásila snímku Ešte nie som, kým chcem byť a spomedzi televíznych či internetových počinov v oblasti film a miniséria zvolila takisto Tri zlaté dukáty.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Generál Golian režiséra Juraja Štepku. Foto: Cinemart

Generál Golian sa pýta, ako by sme sa na jeho mieste zachovali

Do slovenských kín prichádza vojnová dráma o mužovi, ktorý vrátil Slovensku tvár. Pred šiestimi rokmi sa režisér Juraj Štepka zahĺbil do štúdia archívov, historických materiálov a kníh s tematikou druhej svetovej vojny. Zaujímal sa o Jána Goliana, dôstojníka československej armády a brigádneho generála, ktorého chcel objaviť pre slovenský film. Silný príbeh tohto hrdinu stojí za to – Ján Golian spolupracoval počas vojny s ilegálnymi odbojovými skupinami a v roku 1944 viedol Slovenské národné povstanie. Režisér spolu so scenáristom Petrom Rajčákom presedeli v diskusiách s historikmi mnohé hodiny, aby sa o ňom dozvedeli čo najviac. Chceli o ňom nakrútiť historicky čo najpresnejší film. Dnes je na svete Generál Golian a po festivalovej premiére na piešťanskom Cinematiku, v Banskej Bystrici a v Bratislave prichádza od 8. októbra do slovenských kín. Hrdinstvo alebo rodina „Jána Goliana v skutočnosti veľmi nepoznáme. Nepostavili sme mu dôstojnú sochu, nenakrútili o ňom hraný film, a pritom ide o jednu z najvýznamnejších osobností našich moderných dejín,“ povedal pre médiá režisér. Práve to bola preňho a pre scenáristu príležitosť napísať jeho príbeh a ukázať ľuďom, že aj malý národ môže mať veľkých synov. Vnímajú ho ako silného človeka, ktorý sa vedel rozhodnúť v okamihu, keď to bolo najťažšie, napriek tomu, že tušil, aké následky bude jeho rozhodnutie znamenať preňho aj pre jeho rodinu. „To...
Polnočná omša Margit Bara, Ladislav Chudík a Hana Meličková vo filme Polnočná omša. Foto: archív SFÚ/Zuzana Mináčová

Polnočná omša  s diskusiou v Kine Lumière

Film Polnočná omša (1962) režiséra Jiřího Krejčíka vydal tento rok Slovenský filmový ústav (SFÚ) na blu-ray nosiči. Pri tejto príležitosti sa v Kine Lumière uskutoční projekcia filmu a diskusia v programovom cykle Kino-Ikon Choice. Počas nej sa zúčastnení hostia budú venovať rôznym aspektom tohto diela. Stretnutie v réžii rovnomenného filmologického časopisu Kino-Ikon sa uskutoční vo štvrtok 8. októbra o 17.00 hod. Vstup na diskusiu je voľný. Filmová adaptácia známej rovnomennej divadelnej hry Petra Karvaša Polnočná omša je dramatickým príbehom malomeštiackej rodiny Kubišových na strednom Slovensku. Jej členovia buď priamo kolaborujú s Nemcami, alebo len túžia prežiť vojnu v bezpečí. Vážnym ohrozením sa pre nich stáva návrat zraneného syna Juraja. Pred časom sa pridal k partizánom a na Štedrý večer roku 1944 sa vracia domov. Je to jeden z menej známych povstaleckých filmov. V širokouhlom zábere ho nakrútil v tom čase v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe hosťujúci český režisér Jiří Krejčík. Na scenári sa okrem Krejčíka a Karvaša podieľal aj Albert Marenčin, vtedajší vedúci I. tvorivej skupiny Štúdia hraných filmov. Za kamerou stál Rudolf Stahl, autorom hudby bol Zdeněk Liška. Diskusia po filme bude „o histórii jeho vzniku, o peripetiách filmovej adaptácie rovnomennej predlohy Petra Karvaša v kontexte aj jej dovtedajších či neskorších divadelných adaptácií – témou budú otázky dramaturgie, či hereckého...
Fotografia z filmu 33 krokov

Neskrotní démoni tráum

Názov filmu 33 krokov vychádza zo vzdialenosti od bydliska Milana Daniela k miestu, kde ho pred rokmi napadli. Iba preto, že je Róm. Brutálny útok prežil. Okrem nepeknej jazvy cez hlavu mu však zostala aj trauma, ktorá dnes ovplyvňuje aj jeho deti. Príbehom Milana Daniela, ktorý vo filme stvárňuje hlavnú postavu, sa inšpirovala režisérska dvojica Anna a Šimon Domčekovci. Film 33 krokov mal premiéru na MFF v Karlových Varoch v súťažnej sekcii Proxima. Odniesol si Zvláštne uznanie poroty a od 8. októbra je film 33 krokov aj v slovenských kinách. Hoci sa inšpiroval skutočnými udalosťami a muž, ktorý ich prežil stvárňuje hlavného hrdinu, ide o hraný projekt – hoci na hrane dokumentu. Ide o ich spoločný celovečerný debut. „Inšpirovali sme sa reálnymi udalosťami, ale chceli sme urobiť hraný film. Nepracovali sme s napísanými dialógmi. Spôsob natáčania tiež prispel k výsledku – nemali sme dvadsať 12-hodínových dní za sebou. Rodinu sme navštevovali v malom štábe, redukovanom na minimum, na pár hodín denne. Dlhšie nebolo, skrz zdravotný stav hlavného protagonistu, často ani možné natáčať,“ vysvetľujú Anna a Šimon Domčekovci v rozhovore na stránke SFÚ. „Niekedy sa podaril záber, niekedy obraz. Počiatočné obmedzenia však prispeli k tvaru, ktorý by nebol v inom produkčnom systéme možný. Dobrou pomôckou bola aj herecká metóda Johna Cassavetesa,“...
Zobraziť všetky články