Zlatý ledňáček pre Od marca do mája, Tri zlaté dukáty aj portrét Jarcovjákovej

Písmo: A- | A+

Zlatého ledňáčka za najlepší celovečerný hraný alebo animovaný film si z 37. ročníka festivalu Finále Plzeň (20. – 25. 9.) odniesol český film pôvodom slovenského režiséra Martina Pavla Repku Od marca do mája v hlavnej úlohe so Zuzanou Fialovou. Snímka mala premiéru na MFF v Karlových Varoch, kde si zo súťaže PROXIMA odniesla Zvláštnu cenu poroty.

Po dlhej a vášnivej diskusii sme sa rozhodli oceniť film, ktorý nás hlboko zaujal a zasiahol,“ zdôvodnila výber víťaza medzinárodná porota. Film ocenila za „jemnosť a nehu, s akou rozpráva o každodennom živote jednej rodiny, za precítené pochopenie jemnej rodinnej dynamiky, za odvahu vtiahnuť svojich divákov do krehkých príbehov a za umenie nachádzať v nich malé zázraky, za pôsobivú autenticitu a zdanlivo nenútené, majstrovské vedenie hercov.“ O cenu sa uchádzalo 9 filmov.

Z 9 dokumentárnych filmov vybrala medzinárodná porota ako víťaza česko-slovensko-rakúsky film Ešte nie som, kým chcem byť Kláry Tasovskej. Rozpráva o fotografke Libuši Jarcovjákovej. Zlatého ledňáčka si odniesol za „vizuálne úchvatné pútavé rozprávanie s maximálnym rešpektom k téme, za snahu o uznanie nekompromisnej práce hlavnej hrdinky a hľadanie jej identity ako ženy a queer umelkyne v ťažkej dobe“.

Spomedzi štyroch televíznych či internetových počinov v oblasti film a miniséria ocenili Zlatým ledňáčkom rozprávku Mariany Čengel Solčanskej. Jej Tri zlaté dukáty podľa poroty „skutočne vynikli ako rozprávka, ktorá ctí a oslavuje tento českému pubilku dobre známy štýl milého a veselého rozprávania, ale v súčasnom poňatí“. Porota tiež pochválila zábavné kontrasty medzi postavami, skvelú vizuálnu formu, kostýmy, prácu s kamerou aj to, že i záporní hrdinovia sú v snímke vykreslení ako ucelené, trojrozmerné charaktery.

Svoje ceny udeľovala aj študentská porota.V kategórii celovečerný hraný alebo animovaný film vybrala za víťaza Vlny režiséra Jiřího Mádla. Za najlepší dokument vyhlásila snímku Ešte nie som, kým chcem byť a spomedzi televíznych či internetových počinov v oblasti film a miniséria zvolila takisto Tri zlaté dukáty.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Filmová kritička a redaktorka Emília Kincelová. Foto: Miro Nôta

rozhovor Emília Kincelová

Desaťročia pestuje filmovú kritiku na Slovensku, stále čaká na film o Tisovi. Ulica je nervózna. Tak vníma Emília Kincelová momenty, keď to v spoločnosti politicky vrie. V mladosti uverila takejto predtuche, čo jej zachránilo život. Z prvej novinárskej skúsenosti začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia musela rýchlo vytriezvieť – opovážila sa totiž komentovať globálny obchod so zbraňami. Tvrdí, že je rada, keď sa niečo deje, i keď nie vždy jej je do smiechu. Možno aj táto črta ju predurčila venovať sa napokon celý život filmovej publicistike a kritike. Pamätá si rôzne obdobia slovenskej kinematografie. V marci oslávila deväťdesiate narodeniny a tvrdí, že slovenský film pozabudol na to, čo hýbe svetom. Pochádzate z Lučenca. Máte zmiešané korene?  Ak máte na mysli maďarské korene, tie nemám, hoci po maďarsky hovorím. Je to celé trochu zložitejšie. Nie ste prvé, čo sa ma na to pýtate. Zrejme ostala v mnohých falošná predstava, že celé južné Slovensko je maďarské. Omyl. Žilo tam veľa Slovákov, možno viac ako Maďarov, a aj iné národnosti – Nemci, Bulhari a iní. Mesto Lučenec však počas druhej svetovej vojny spadalo pod Maďarsko. Čo to znamenalo pre vašu rodinu? Otec bol právnik, starý otec sudca, ale už na penzii. Vo všeobecnosti Slováci, ktorí pracovali v advokácii a vo verejnej správe, nemohli v Maďarsku vykonávať prax. Dosť...
Peter Dubecký Zlatá kamera Peter Dubecký s cenou Zlatá kamera a Fero Fenič. Foto: IFF Art Film/Marek Rohaľ

Hercovu misiu si prevzala Anna Šišková, Zlatú kameru Peter Dubecký

Tridsiatydruhý ročník Medzinárodného filmového festivalu Art Film sa začal v piatok 19. júna 2026 v košickej Kunsthalle slávnostným odovzdávaním čestných cien. Organizátori si tentoraz pre návštevníkov festivalu prichystali prekvapenie. Hoci držiteľov čestných cien ohlasujú vopred, udelenie Zlatej kamery Petrovi Dubeckému držali až do otvorenia festivalu v tajnosti.   Cenu Zlatá kamera za výrazný prínos pre oblasť kinematografie prišiel počas večera vyhlásiť režisér, scenárista, producent a zakladateľ českého festivalu Febiofest Fero Fenič. Vyhlasovanie na úvod nechtiac zdramatizoval strašidelne vyzerajúcim pádom z pódia. Našťastie sa však pozbieral a mohol tak odovzdať Zlatú kameru generálnemu riaditeľovi Slovenského filmového ústavu Petrovi Dubeckému. „Film milujem od svojich troch-štyroch rokov, keď otec premietal a ja som mu pri tom pomáhal. Zostalo to v rodine. Toto ocenenie si absolútne vážim. Mandát v Slovenskom filmovom ústave mám ešte rok a pol, takže skúsim ešte veľa vecí urobiť pre kultúru, ktorá v súčasnosti naozaj nie je v dobrej kondícii,“ povedal pri preberaní ceny Dubecký. Okrem vedenia Slovenského filmového ústavu roky viedol aj Asociáciu slovenských filmových klubov. Do júna 2025 pôsobil ako predseda Rady ASFK. Takisto pôsobí ako prezident MFF Febiofest Bratislava. Ďalšiu Zlatú kameru si neskôr prevezme nemecký režisér Fatih Akin. Misia robiť svet lepším Za mimoriadny prínos hereckému umeniu ocenil festival tento...
recenzia Backrooms: Za stenou Renate Reinsve vo filme Backrooms: Za stenou. Foto: Forum Film

recenzia Backrooms: Za stenou

Nezávislá americká produkčná a distribučná spoločnosť A24 uviedla v posledných rokoch niekoľko úspešných autorských filmov – spomedzi nich napríklad sci-fi komédiu Všetko, všade, naraz (2022), ktorá vyhrala sedem Oscarov. A24 sa vo svojej tvorbe zameriava na netradičné snímky, často bizarné horory redefinujúce limity tohto žánru. Psychologický horor Backrooms: Za stenou (2026) sa stal od jeho májovej premiéry ich najzárobkovejším filmom. Režíroval ho len dvadsaťročný Kane Parsons. Úspech filmu Backrooms: Za stenou vychádza z popularity jeho predchodcu, internetového seriálu založeného na fiktívnych found footage záznamoch. Kane Parsons ho vytvoril v roku 2022 ako reakciu na virálnu fotografiu vyprázdneného kancelárskeho interiéru, vďaka ktorej sa „the backrooms” stali hororovou povesťou o desivých fiktívnych priestoroch. Parsons pracuje s vizuálom pôvodnej fotografie aj v seriáli, a neskôr aj vo svojom celovečernom filme. Oba zasadzuje do nekonečného bludiska, náhodne rozdeleného priečkami so žltou tapetou, pokrytého celoplošným kobercom a nepríjemným bzučiacim osvetlením. Desivé priestory Film pracuje s prvkami found footage, no nestavia na nich celý príbeh. Sledujeme dve línie hlavných postáv, terapeutku Mary Kline (Renate Reinsve) a jej klienta Clarka (Chiwetel Ejiofor), majiteľa krachujúceho obchodu s nábytkom. Clarke sa pre nezhody s manželkou a problémy s alkoholom dočasne presťahuje do svojho obchodu. No časom zisťuje, že sa...
Zobraziť všetky články