Zdurený otvor sa napne a ona zatlačí – raz, dvakrát, trikrát. Stále to nie je vonku. Až po ďalších kontrakciách z nej vyhupne klzké vajíčko. Zniesla ho, sadne si naň, zohrieva ho vlastným telom. Patrí jej, veď je sliepka, ktorá vie byť mamou. Vajce však môže opatrovať len do chvíle, kým príde gazda a vezme ho. Taká je každodenná realita. A čo všetko je ešte za ňou! Hovorí o tom čiernohumorná dráma Sliepka. Je suis sliepka Zniesla vajce, človek jej ho vezme. Urobil to včera aj dnes, zopakuje to zajtra, pozajtra aj o týždeň. Rovnako ako jej to každý deň urobí kohút. Chytí ju zobákom za krk, skočí na chrbát a bez mihnutia oka oplodní. Ona sa zakaždým otrasie, potom ďalej hrabká, ďobe, kotkodáka. Večer sa uloží na bidlo a ráno znesie ďalšie vajce. A to vajce, rovnako ako každé predchádzajúce, nielenže nikdy nebude sliepkou, ale nezostane ani vajcom. Bude z neho praženica. A bodka. Volajme ju Nóra, lebo to je v skutočnosti meno sliepky v najnovšom filme Györgya Pálfiho. Často pracuje pred kamerou so zvieratami a každé z nich má vždy svoje meno. Tentoraz spracoval príbeh o tom, ako sa čiernej nosnici podarí ujsť z hustých liniek obrovskej hydinárne. Prečo práve sliepka? „Moja malá sliepka vlastne nechce nič iné, len znášať vajcia, z ktorých by sa...