Zomrel Vladimír Dubecký

Písmo: A- | A+

Vo veku nedožitých 87 rokov zomrel 21. januára Vladimír Dubecký. Dlhoročný pracovník Slovenskej televízie, ktorý externe pôsobil aj ako pedagóg v odbore televízna produkcia na VŠMU v Bratislave, sa ako organizátor študijných projekcií zaslúžil o to, že aj v časoch normalizácie sa milovníci filmu dostali ku kvalitným dielam svetovej kinematografie. S organizovaním týchto projekcií začal na pôde televízie v roku 1967, uvádzali sa dlhometrážne filmy významných režisérov, oscarové tituly či snímky ocenené v Cannes, Benátkach a Berlíne, ale aj trezorované diela domácich tvorcov. K celovečerným filmom neskôr pribudli aj krátke snímky českých a slovenských režisérov, mnohé z nich sa pritom nemohli oficiálne prezentovať. S postupom času projekcie prerástli rámec televízie a konali sa v rôznych bratislavských kinách až do roku 2003. „Tie projekcie boli jedinečné, mali príchuť niečoho utajeného a zároveň zakázaného. Bolo skoro až vecou prestíže dozvedieť sa čas, miesto a preniknúť tam. Vytvárali možnosť vidieť úžasné filmy, ktoré sa za socializmu nikdy verejne neuvádzali a každému z nás pomáhali pochopiť kontext vtedajšej svetovej nekomunistickej kinematografie,“ povedal pre Film.sk filmový teoretik Martin Ciel pri príležitosti 80. narodenín Vladimíra Dubeckého, ktorému v roku 2009 udelila Spoločnosť Ferdinanda Martinenga Krištáľové srdce vďaky za morálny postoj a zásluhy v prospech pracovníkov divadla, televízie a filmu.

sim

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Mačacia odysea. Foto: Film Europe

Recenzia Mačacia odysea

Má tmavú krátku srsť, ohnivý pohľad, je prítulná, hneď by chytila za srdce citlivú ľudskú bytosť. Ľudí však v tomto príbehu nestretáva, ich existencia na Zemi sa už nezaznamenáva. Zrejme nie je náhoda, že práve ona sa túla medzi pozostatkami ich prítomnosti, stelesňujúc voľakedajší hrejivý pocit domova na modrej planéte. Mačka má predsa sedem životov. Mačacia odysea, animovaný kandidát na nastávajúceho Oscara, prichádza do slovenských kín 2. januára 2025. Hladina stúpa Potuluje sa po prazvláštnych, záhadných miestach. Niektoré nesú stopy bájnej civilizácie, vyvolávajú pocit slobody, ale nie bezpečia. Opustené obydlia rozličných tvarov a stavebných slohov zarástli hustou zeleňou. Kedysi v nich niekto zjavne prebýval, teraz sú prázdne, medzi múrmi je ticho a v zabudnutých predmetoch dennej potreby sa skrývajú duchovia minulosti.  Mačka beží popri rieke lemovanej lúkou a lesom, pod stráňami plnými kvitnúcich lúčnych kvetov. Bol by to dokonalý obrázok harmónie prírody, keby v nej zároveň nerástlo aj zvláštne napätie. Do zdanlivo idylickej atmosféry zrazu bezhlavo vbehne obrovské stádo jeleňov. Čo sa to deje? Voda v rieke začína stúpať, vylieva sa. Rozpínavý živel čím ďalej, tým mohutnejšie zaplavuje lúku, stromy, údolie aj opustené obydlia. A postupne berie so sebou všetko, čo mu príde do cesty. Utekať pred ním alebo vyskočiť na najvyšší konár stromu, kde tak...
Veronika Kolejáková, scenáristka a psychoterapeutka.

Zásadné filmy Veroniky Kolejákovej

Film Večný svit nepoškvrnenej mysle sa mi zakaždým spája s jedinečnou príležitosťou bezpečne sa pri jeho sledovaní odovzdať prežívaniu smútku a strachu z osamelosti. Žiaľ je dôležitá emócia, no väčšinou sa ho prvotne snažíme zbaviť, aby sme ho nemuseli pridlho cítiť. Bojíme sa, že sa stane neúnosným.  Večný svit Charlieho Kaufmana svojou ľahkosťou a spôsobom, akým narába s tenkou líniou medzi komickým odstupom a zaplavením, hovorí o hlbokej frustrácii, bezradnosti, a zúfalstve v boji s hrozbou prázdnoty a neutíchajúcej bolesti.  Každú bolesť prirodzene vnímame ako ohrozujúcu. Je to inštinkt, dôležitý životný signál, bolesti sa spontánne snažíme vyhnúť. Nielen v mojej terapeutickej praxi, ale aj sama pred sebou si však často musím znovu a znovu nahlas opakovať, že dotýkať sa smútku, pripustiť jeho dôležitosť a nenahraditeľnosť, prijať celú jeho hĺbku a uvedomiť si, ako veľmi nás napriek bolesti chráni a umožňuje nám v ťažkých chvíľach niečo cítiť, je jediný spôsob, ako sa z neho bezpečne a trvalo vynoriť. Vystaviť sa mu prináša nádej, ostať v znecitlivení ho paradoxne prehlbuje. Večný svit nepoškvrnenej mysle. Foto: Cinemax V duchu filozofického základu gestalt terapie, ktorej sa venujem, je podmienkou asimilácie, prispôsobenia sa, aj nevyhnutná deštrukcia. Cez konflikt medzi rozumovým prijatím straty a spomienkami sa prenesieme jedine odsmútením. Kaufman sa pohráva s možnosťou postaviť sa deštrukcii spomienok na odpor, no jeho hrdinovia pri...
Zobraziť všetky články