Čo považujete za najsilnejšiu motiváciu tohto filmu?

Robiť film v hlavnej úlohe s hudbou revolúcie je pre mňa celkom prirodzené. Vyplynulo to akosi automaticky z toho, že keď prebiehal November ’89, chopil som sa dramaturgie hudobných vstupov na Námestí SNP a vzápätí aj konceptu obrovského projektu, ktorý sme robili spolu s Martinom Bútorom a volal sa Ahoj, Európa! Spomínate si?

Jasné. To bolo doslova napínanie hraníc, kam až môžeme slobodne zájsť.

Bol to nadšený Martin Bútora, ktorý vymyslel, aby sme sa išli pozrieť na našu krajinu spoza ostnatých drôtov železnej opony.

A vy ste to hneď spojili s hudbou?

Navrhol som koncept, ktorý spočíval v tom, že medzi hradom Devín a hainburským brehom Dunaja vyložíme na remorkér dve sady zvukových aparatúr, jednu otočenú smerom do Československa, druhú do Rakúska. A uprostred nich bude sedieť a hrať Karel Kryl, legenda šesťdesiateho ôsmeho roku a redaktor Slobodnej Európy. Jeho účasť mala, samozrejme, viaceré konotácie – Kryl hral na oba brehy a vytváral akýsi svorník medzi rozpúšťajúcim sa totalitným Východom a otvoreným Západom.

Na rakúskom brehu Dunaja boli okrem toho mikrofóny v podobe vojenských vysielačiek prepojené na aparatúru na remorkéri, takže keď Milan Kňažko a Ján Budaj rečnili, ozvučenie šlo cez loď naraz do Rakúska aj do Československa.

Čiže loď plnila novú a zásadnú funkciu premostenia medzi dvomi, desaťročia oddelenými, brehmi Európy. Malo to obrovskú silu, hore na hrade Devín bolo asi desaťtisíc ľudí a na hainburskom brehu sa ich v ten deň vystriedalo do stopäťdesiattisíc.

Silná symbolika aj v súčasnosti, špeciálne.

Na to sa nedá zabudnúť. Veď hrad Devín je, a to chcem zdôrazniť, v dejinách výnimočný, pod ním sa pozdĺž toku Dunaja tiahli dve najdôležitejšie hranice v dejinách celej Európy – Limes Romanus, ktorá delila antický svet od barbarského, a neskôr železná opona, ktorá vlastne v tom istom duchu delila slobodný západný svet od totalitného východného.

Ako sa vlastne podarilo celý happening zorganizovať?

Nuž, bol to na tú dobu trúfalý nápad. Železná opona desaťročia plnila funkciu väzenského múru, navyše, na cestu do Rakúska boli potrebné víza. Stáli sme pred otázkou, ako to oficiálne vyriešiť. Komunisti ustúpili a rakúsky parlament vtedy mimoriadne zasadal a schválil výnimku, že 10. decembra 1989 na colnici v Hainburgu československí občania nebudú potrebovať víza. To bol úžasný krok. Udialo sa čosi, čo bolo istým spôsobom čistým produktom Verejnosti proti násiliu. V rámci Nežnej revolúcie, okrem iných vecí.

Prečítajte si tému o Novembri ´89 v slovenskej kinematografii.

Vráťme sa k vášmu filmu. Aký koncept ste zvolili?

Držím sa základnej línie, že ide výlučne o výber z archívov. Teraz už viem, že to je dynamický materiál. Čerpám najmä z televíznych archívov. A dôležitý je aj film z archívu Slovenského filmového ústavu, ktorý vyrobil Videofilm Koliba o alternatívnom festivale Čertovo kolo v roku 1988 v réžii Štefana Semjana s kameramanom Martinom Štrbom. Festival sme vtedy pripravili v športovej hale na Pasienkoch spolu s Paľom Maruščákom, dnes vydavateľom.

Je to autentický dobový dokument vrcholiacej normalizácie v Československu a účinkujú v ňom všetky významné české a slovenské alternatívne kapely. Škoda, že sa nenakrútil predchádzajúci ročník.

Čím bol jedinečný?

Nebol multižánrový iba hudobne, ale obsahoval aj prezentáciu neoficiálneho československého výtvarného umenia. V roku 1987 sa na festivale podarilo zhromaždiť dnes už veľké mená českej a slovenskej scény, akými boli vo vestibule vystavení Július Koller, Jozef Jankovič, Milan Paštéka, Daniel Fischer, skrátka všetci tí, čo boli zakázaní, plus českí autori ako sochár Kurt Gebauer, maliar Tomáš Císařovský, Stanislav Diviš…

V hale viseli obrovské igelitové plachty s rozmerom dvadsať krát päť metrov pomaľované vtedajšími mladými slovenskými „divochmi“ okolo Laca Terena, Dana Brunovského, Joža Šramku, Ivana Csudaja.

Siahli ste aj po českých archívoch?

Využívam archív Michala Hýbeka, režiséra Originálního videojournalu, ktorý svojho času robil záznam koncertu Folková Lipnice 1988 v amfiteátri pod hradom. Koncert organizovala Jarmila Poláková, pomáhal jej manžel Vladimír Hanzel, budúci osobný tajomník prezidenta Václava Havla.

Čo dnes mladým povie záznam z Folkovej Lipnice?

Bol to festival, na ktorom po devätnástich rokoch prvý raz vystúpil Václav Havel verejne pred toľkými ľuďmi. Rozhovorom s moderátorom Honzom Rejžkom robil vlastne predskokana kapele Bez ladu a skladu, ktorú som tam spolu so Zuzanou Homolovou, Ivanom Hoffmanom a ďalšími interpretmi dodával ako slovenský partner.

Festival dramaturgicky tak trochu vychádzal z tradícií pezinských Koncertov mladosti, ktoré sme usporadúvali v rokoch 1976 a 1977 s Paľom Borišom. Rozšírenie lipnického festivalu o rockové kapely bolo veľmi dobré, pretože atmosféra dostala ozajstnú šťavu.

Kto z domácej scény sa v dokumente ešte objaví?

Okrem Koncertu mladosti v Pezinku z roku 1977, z ktorého máme niečo v archívoch natočené, to bude spomínané Čertovo kolo a časovo napokon vyústime do Novembra ’89, kde televízia natočila Kryla, Nohavicu, Filipa, Gombitovú či Erika Grocha v Košiciach a ďalších.

Akú hĺbku výpovede o Nežnej revolúcii vám ponúka hudba?

Tvorí akúsi vnútornú genézu. Napokon, neoficiálnu hudobnú scénu som organizoval od roku 1975, napríklad akcie ako Gitariáda, Folkfórum či Blues na Dunaji v dnes už neexistujúcom PKO, neskôr Dotyky a spojenia v bratislavskom kultúrnom dome na Vajnorskej, tam už aj v kombinácii s neoficiálnymi výtvarnými umelcami, pričom pod týmito akože neškodnými názvami som uvádzal interpretov, ktorí boli moci nepohodlní a oficiálne by nemohli hrať.  

Boli to aj pesničkárske združenie Šafrán alebo Jaromír Nohavica, Pražský výběr, rozbiehajúci sa Bez ladu a skladu či kapela Žlutý pes. Všetky tieto koncerty boli úprimným vyjadrením postoja k situácii cez hudbu.

Je možné v takomto filme vyjadriť celú vašu skúsenosť?

Keď pri príležitosti priameho prenosu z koncertu k tridsiatemu výročiu Novembra Meky Žbirka spieval V slepých uličkácha za ním išli veľké nápisy Podporujem hnutie Za slušné Slovensko, údajne sa ozývali poslanci Smeru, nech sa to okamžite vypne. Mám to odvtedy v hlave a pochopil som, že keby som teraz v duchu Novembra chcel postaviť živý program s rečníkmi a interpretmi, tak to môže naraziť. Preto som si povedal: dobre, pôjdem na to cez realitu zachytenú v archívoch.

Tá realita je daná, tak to bolo a navyše má neuveriteľnú silu v prevedení jednotlivých interpretov. Film sa začína Martou Kubišovou a jej Modlitbou pre Martu, ktorú a cappella zaspievala 29. novembra 1989 počas prvého stretnutia vedenia VPN s Občianskym fórom v Historickej budove SND, kde sme sa v priamom prenose dozvedeli o zrušení vedúcej úlohy strany.

Potom sa odvíja od roku 1963 vystúpením Joan Baez na pamätnom pochode na Washington. Ďalej sa to valí cez Jimiho Hendrixa hrajúceho americkú hymnu na Woodstocku až k nám domov na Koncert mladosti v Pezinku, Čertovo kolo, Folkovú Lipnicu cez Bratislavskú lýru 1989, kam Joan Baez pozvala Václava Havla a Ivana Hoffmana, aby to napokon vyvrcholilo na Námestí SNP Nežnou revolúciou.

Pokračujeme cez koncerty k výročiam revolúcie, ktoré mali rovnakú atmosféru, a pre mňa najlepšie prevedenú slovenskú hymnu s Jurajom Benetinom a Joan Baez, ktorú nahrali v marci 2018 pre hnutie Za slušné Slovensko. Na záver programu – znovu Marta Kubišová a jej Modlitba pre Martu, ale tentoraz z hradu Devín.

Stále podľa vás platí, že hudba je revolúcia?

Povedzme si pravdu: prostredie manifestujúcich občanov počas Nežnej revolúcie je atmosférou súdržnosti a vzájomného porozumenia totožné s mentalitou publika dobrého rockového koncertu.

Navyše všetko, po čom ľudia túžia, je emotívne dokonalo podané v refrénoch pesničiek, ktoré počujú. Preto to spojenie hudba plus revolúcia pokladám za nosné a výsledok – rovná sa Nežná revolúcia – za správny.

Od Novembra ‚89 sa aktéri revolúcie, umelci, ale aj nadšení ľudia z mítingov menili. Zdá sa vám prirodzené, keď sa niektorí morálne zdiskreditovali alebo ideologicky extrémne vyhranili?  

Po revolúcii sme síce plní pozitívnej energie, ale vôbec nepripravení nemysleli na to, že v skutočnosti nemáme šancu v otvorenom svete fungovať ako svojprávni, zodpovední, občania a kompetentne rozoznať pravdu od lži. Chýbali nám skúsenosti, vzdelanie a istý typ svojprávnosti, ktorý sloboda bezpodmienečne vyžaduje. Chýbala nám múdrosť, ktorú získa človek, keď sa stará sám o seba.

A fakt, že sme od začiatku v rámci reformy spoločnosti nedali vzdelaniu najväčšiu prioritu, spôsobil, že Slovensko je plné nevzdelaných ľudí, ktorí naletia každej presvedčivo podanej hlúposti. Dôsledok zažívame. Myslím si, že keby dnes Vasiľ Biľak vstal z hrobu a počúval výroky niektorých vládnych predstaviteľov, postavili by sa mu od hrôzy vlasy dupkom a nedivil by som sa, keby hneď bežal do disentu.

Ako dnes nakladáte so spojením politiky a hudby?

Vo filme je to priama genéza tohto vzťahu od začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia. Môže za to technické zdokonalenie zosilňovačov a reproduktorov, ktoré už v tej dobe dokázali prijateľným spôsobom utiahnuť zvuk na voľnom priestranstve, kde sa zmestí viac ako dvadsať-tridsaťtisíc ľudí.

Som „dieťa kvetov“ a naša generácia začala najmä cez hudbu ovplyvňovať svetový poriadok smerom k humanizmu. Preto som sa priklonil k tomu, čo mám najbližšie. K výzve, ktorú dala hudba tejto dekády. Bola to výzva, prostredníctvom ktorej pesničkári či bigbiťáci, predstavitelia neprivilegovaných vrstiev, začali priamo hovoriť do správy vecí verejných v spoločnosti. Medzi prvých takých patrila práve Joan Baez, ktorej meno sa bytostne spája aj so Slovenskom. To, že neváhala vystúpiť na zhromaždeniach za ľudské práva po celom svete a stala sa jedným z ich symbolov, ma veľmi silne oslovilo a stalo sa súčasťou aj môjho osobného príbehu.

Stále vo vás jej vystúpenia v Bratislave rovnako silne rezonujú?

Pre étos Novembra majú zásadný význam. Joan Baez vystúpila v júni 1989 na Bratislavskej lýre spolu s Ivanom Hoffmanom a Václavom Havlom a boli to veľmi riskantné momenty. Potom sa vrátila hneď po revolúcii, tesne pred prvými slobodnými voľbami. To bol koncert na Pasienkoch. Vznikla z neho aj fotka, ako ma drží za ruku. Mohla by sa rôzne interpretovať, ale v skutočnosti len my dvaja vieme, že som jej chcel pripnúť odznak VPN na blúzku. Ona mi ruku odtlačila, nechcela to. Povedala – ľudské práva, to áno, ale vy ste teraz už v politike, s tým ja nemám nič spoločné.