Pri pohľade na súčasnú rozháranú spoločnosť si viac ako kedykoľvek predtým musíme uvedomovať, aká krehká je demokracia, ktorú sme si vybojovali v Novembri 1989. Pri rozpade Československa si ľudia pri moci demokraciu takpovediac bratsky rozdelili, nechajúc plebsu nádej, že keď tu je, bude aj fungovať. Príbeh revolúcie sa odvtedy skloňuje podľa toho, ako ju kto cíti. Pozreli sme sa, čo dnes jej odkaz vyvoláva v mysliach tých, čo ju vidia filmovým okom.

„Je mi to úplne jedno. Prečo? Lebo. Veď je to tu úbohé. Všetko zdraželo. Predtým tu bolo lepšie.“ Známe frázy? Bohužiaľ. Už pred tridsiatimi rokmi takto odpovedali mladí respondenti vo filmovom dokumente Dušana Hanáka Papierové hlavy na otázku, ako vnímajú svoju krajinu. Len pár rokov po páde komunizmu sa o stave svojej krajiny vyjadrovali, akoby ani neboli jej súčasťou.

Časy pred Novembrom 1989 si ako neplnoleté deti nemuseli vôbec pamätať, o to zarážajúcejšie sú aj dnes vtedajšie reakcie, neadekvátne pocitu vybojovanej slobody, ktorý medzitým mohli sprostredkovať dospelí a škola. Rodičia tých mladých ľudí do pádu železnej opony síce slobodu nepoznali, no už mohli začať chápať, že kedykoľvek sa človek sám rozhodne, môže byť tvorcom svojho osudu. A že práve to je ten fantastický pocit, ktorý im historická chvíľa priniesla.

Tridsaťpäť rokov po Nežnej revolúcii tento pocit stále nemá na Slovensku skutočnú váhu. Podľa mnohých relevantných ukazovateľov z rozličných oblastí života je namieste tvrdiť, že spoločenská klíma sa extrémne vychýlila, čím môže byť étos Nežnej revolúcie ohrozený.

Idú študenti, máme strieľať?

Brána do epochy reflexie Novembra ’89 v audiovizuálnej tvorbe sa otvorila hneď. Jednoznačné to však zďaleka nebolo, stačí sa pozrieť na vtedajšiu štátnu televíziu. Novinári a pracovníci vtedy jedinej ustanovizne tohto typu v prvej chvíli akoby nevedeli, čo robiť. Aby mohli nakrúcať a vysielať autentické spravodajstvo, museli preukázať skutočnú odvahu, čeliť vyhrážkam a útokom. Také niečo sa totiž dlhé roky robiť nesmelo.

„Jednotka ľudových milícií mala nielen ľahké zbrane,“ spomína v televíznom dokumente Petra Geržu Nežná ’89 odvaha a strach (2009) dnes už nebohý riaditeľ vtedajšej Československej televízie Bratislava Jaroslav Hlinický. V čase, keď študenti pochodovali od internátov k budove televízie, pribehol za ním veliteľ závodnej stráže, aby mu „súdruh riaditeľ dal pokyn strieľať, lebo idú študenti“. „Ja mu hovorím, no to teda nie. Vzal som mu zbraň, zatvoril som ju do plechovej skrine a sekretárka dostala pokyn nepustiť veliteľa z miestnosti.“

Rozhodnutia museli byť rýchle a odhalili charaktery ľudí na nízkych aj vysokých pozíciách. Nebolo sa s kým poradiť, všetko stálo na individuálnom vedomí a svedomí. Vďaka postoju Jaroslava Hlinického mohli redaktori prakticky okamžite ísť do terénu a točiť mítingy. Zároveň sa v televízii zorganizovali Štúdiá Dialóg, kde sa mohli stretnúť aktéri revolúcie s predstaviteľmi vtedajšej moci za okrúhlym stolom, čím vznikli prvé zásadné audiovizuálne výstupy v Československu.

Práve tieto záznamy sa stali pre budúcnosť dôležitými dôkazovými materiálmi a využili ich ďalší filmoví tvorcovia.

Stačilo otvoriť trezor

Dvere slobody sa vzápätí zázračne otvorili aj hranému filmu, najprv už existujúcemu. Snímky, roky predtým zavreté v trezore, stačilo vypustiť, a na svete boli zrazu desiatky nevidených diel českých a slovenských režisérskych osobností ako Miloš Forman, Vojtěch Jasný, Jaromil Jireš, Karel Kachyňa, Ewald Schorm, Jiří Menzel, Věra Chytilová, Ester Krumbachová, Juraj Herz, Dušan Hanák, Juraj Jakubisko, Elo Havetta či Štefan Uher. Ich filmy hovorili samy za seba.

Jedným z tých zakázaných bola aj nedokončená mysteriózna feéria Dovidenia v pekle, priatelia z roku 1970, ktorú Juraj Jakubisko uviedol hneď po zrušení cenzúry v roku 1990 a stihol do nej zakomponovať aj revolučný zlom. O dva roky nato nakrútil komédiu Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, kde sa dej filmu už priamo odvíjal od rušných novembrových udalostí.

Zakrátko po nich prišiel iný pohľad: skvostné prosté hľadanie pozitívnych hodnôt a radosti ponúkol režisér Martin Šulík. Príbehom o Tomášovi, ktorý sa – inšpirovaný mladou Angličankou – usiluje uchopiť svoj rozhasený rodinný život a napraviť v ňom vzťahy, sprítomnil režisér vo filme Všetko, čo mám rád vtedajší existenciálny rozmer našincovej duše. Zároveň priniesol čerstvý závan veľkého sveta po otvorení hraníc do západnej Európy, a otvoril tak cestu poetike určujúcej nielen jeho ďalšie filmy, ale aj tvorbu celej generácie.

Prečítajte si aj rozhovor s Ladislavom Snopkom o jeho novom hudobnom filme.

Budúcnosť tu a teraz

Zásadný krok v paradigme Novembra ’89 pre slovenskú kinematografiu znamenal v roku 1995 už spomínaný dokument Dušana Hanáka Papierové hlavy. Skúsený dokumentarista ním vstúpil na slobodnú scénu relatívne krátko po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, v čase temnej tretej Mečiarovej vlády, v ére rozhodovania o nešťastnom osude filmových štúdií Koliba a kauzy únosu prezidentovho syna.

Aby cez svoj umelecký dokument dokázal vyjadriť význam nežného dejinného momentu v patričnej hĺbke, musel sa v príbehu vrátiť do krutej, trpkej a neľútostnej histórie Československa po druhej svetovej vojne.

Výnimočné a nadčasové dielo prinieslo intímne spovede ľudí, ktorí o svojich osudoch a osudoch vlastných rodín desiatky rokov mlčali. Hoci vďaka pádu totality svoje príbehy konečne odkrývajú, v dokumente naďalej ostávajú bezmennými svedkami doby. Sú mementom pre budúcnosť.

Počúvame pravdivé príbehy ľudí, ktorých degradovali, znárodnili im majetky, väznili ich, bili a mučili, obrali o posledné zvyšky dôstojnosti. Hľadíme do očí tým, ktorým politické procesy siahli na holý život alebo sa pre nich práca stala najväčším trestom. Moc si ich vytypovala ako obete. Ich statočné svedectvá sú po rokoch o to desivejšie, že jednoznačne, priamo a bez emocionálnych prejavov potvrdzujú nesmierne ťažké celoživotné úsilie vyrovnať sa s tým, čo prežili.

Perzekvovaní predstavitelia generácií poznačených tvrdým režimom na našom území takto opisujú neľútostné praktiky vtedajšej stalinskej a brežnevovskej moci. A ich výpovede dnes až hrozivo pripomínajú praktiky masovej manipulácie s požehnaním súčasnej vlády.

Touto cestou Dušan Hanák vo svojom dokumente predstavil November ’89 ako komplexnú súčasť reality, v ktorej sa neoplatí zapierať skutočnú históriu. Poskytol nespochybniteľný priestor na potvrdenie toho, čo o našich dejinách máme vedieť, ale aj uvedomenie, že to nemusí nič znamenať, pokiaľ si fakty a výpovede nebudeme dávať do pravdivých súvislostí.

Dnes jeho dielo opäť otvára otázku, či je možné prijať realitu prekrytú tuposťou a falošnou propagandou.

Zamatová neha

Prvých dvadsaťpäť rokov od Nežnej revolúcie v domácej kinematografii zachytáva publikácia Sametová něha, ktorú v roku 2015 pripravili Ladislav Snopko, Ondřej Šajner a Miroslav Ulman v spolupráci s Lucernou Barrandov, Slovenským filmovým ústavom a Knihovnou Václava Havla. Je rozdelená na českú a slovenskú časť a tematicky mapuje November ’89 vo filmovej aj televíznej tvorbe oboch krajín do roku 2009. V súčasnosti sa pripravuje aktualizovaná reedícia katalógu.

Okrem menších televíznych záznamov a kinožurnálov zaznamenáva aj spomínané Jakubiskove celovečerné filmy, ale aj televízne štúdiové programy, diskusie a viaceré dokumenty: v slovenskej časti tu nájdeme sériu Fragmenty nežných dní Petra Krcha a Michala Ruttkaya, filmy Letová správa OK 89 – 90 Iľju Ruppeldta, Dobré ráno, Slovensko Martina Hanzlíčka, Nežná ’89: odvaha a strach Petra Geržu, Akí sme/ Pár viet; pár slov Jána Fajnora, Od disentu k Novembru ’89 Martina Slivku a Petra Ďurejeho a viacero ďalších.

V budúcnosti by do reedície mali pribudnúť ďalšie celovečerné produkcie, televízne záznamy, profily a verejnoprávne či nezávislé dokumenty, ktoré odvtedy vznikli, napríklad Muži revolúcie, Pod povrchom, Rýchlikom za slobodou, Expremiéri: Milan Čič, Ján Langoš – strážca pamäti, Nežný revolucionár Peter Rašev, Svetlo na konci dňa, Milan Sládek, Michael Kocáb, Slobodní, Pravda je to najdôležitejšie, Inde, Profesionálna cudzinka, Anton Srholec, Válek, Komúna, Prípad Kalmus, Vycestovacia doložka pre Dubčeka, Vesmírny kovboj, Amnestie, Únos či Všetci ľudia budú bratia.

Zatiaľ verejnoprávne

Téma Nežnej revolúcie sa do televízií vracia v zásade každoročne – väčší rozsah pokrytia je vždy počas okrúhlych výročí. V štátnom aj súkromnom priestore sa jej venujú diskusné formáty pod spravodajstvom alebo publicistikou, príležitostne aj v reláciách redakcie zábavy.

V prípade dramaturgie dokumentárnej a vzdelávacej tvorby je to napríklad Večera s Havranom či SK Dejiny. Každoročne sa vysiela aj galavečer Ceny pamäti národa. O téme sa diskutuje aj v relácii Do kríža a pri okrúhlych výročiach vznikajú ad hoc diskusné formáty ako napríklad Pamäť na hojdačke.

Dôležitý vhľad do súvislostí priniesli aj viaceré televízne série: Fetiše Nežnej revolúcie, Spýtaj sa vašich alebo niektoré epizódy ŠtB: Prísne tajné.

Verejnoprávna televízia máva každý rok 17. novembra špeciálnu vysielaciu štruktúru, monotematicky venovanú Nežnej revolúcii.

Vizuálny vývoj

„Uchopenie témy je žánrovo rôznorodé,“ hovorí dramaturg Ondrej Starinský. Pravidelné aktualizovanie udalostí Nežnej revolúcie v autorských dokumentoch aj v hraných filmoch považuje za nevyhnutné, pretože vizuálne rozprávanie sa neustále vyvíja.

Po roku 2009 nastúpili sociálne siete, youtube, neskôr podcasty, influencerstvo (napríklad Sandra Sviteková a jej kanál Dejepis inak) a rozličné ďalšie internetové platformy. „Technika sa stále zdokonaľuje, to všetko ovplyvňuje filmový a audiovizuálny jazyk. A podobne ako pri iných historických obdobiach sa vyvíja aj historický výskum – prichádzajú nové pohľady a spracúvajú sa ešte nespracované čiastkové témy,“ vysvetľuje Starinský.

Pripomína, že nové súvislosti a nové pohľady môžu prinášať aj samotné filmárske osobnosti a nové filmové generácie, pre ktoré je rok 1989 vzdialená história.

Postupne sa teda vynárajú ďalšie osobné príbehy, dôkazy, fakty, upresnenia, ktoré v pokročilejšej ére samostatnosti potvrdzujú dôležitosť témy a dá sa na ne nazerať z aktuálneho pohľadu. Lenže potom sú tu spolitizované interpretácie, schopné využiť novembrový odkaz ako príležitosť relativizovať skutočné hodnoty slobody. Je vecou filmárskej cti, ako sa s nimi v dielach nakladá.

Aj preto sme oslovili osobnosti z audiovizuálneho sveta, ktoré sa téme Nežnej revolúcie v minulosti vo svojej tvorbe venovali. Chceme vedieť, ako a kde sa na nej November ’89 výrazne odrazil, ako ich ďalej sprevádza, či by niečo na svojich dielach zmenili a čo November ’89 pre dnešok znamená.

Revolúcia, ktorá odstránila tieň

Zhruba dva roky pred pádom totalitného režimu si Róbert Šveda, hľadajúc v knižnici odpovede ohľadom svojej sexuality, v jednej z odborných kníh prečítal, že to, čo cíti, je trestné a za takéto „správanie“ možno ísť do väzenia. Stať v ňom vyvolala pocity, ktoré by nikomu nikdy neprial zažiť. Priznáva, že pre veľkú podobnosť so súčasnosťou je preňho téma revolučného Novembra momentálne dosť ťažká.

V roku 2019 vznikla na jeho námet vydarená päťdielna televízna séria Fetiše Nežnej revolúcie. Viacerí režiséri a režisérky sa v nej s nadhľadom a pozitívnym nastavením pozreli na obdobie veľkých životných zmien a na symboly revolúcie cez malé veľké príbehy ľudí, ktorí v mrazivej zime stáli na námestiach a verili v lepšiu budúcnosť.

Režisér a producent zdôrazňuje, že až revolúcia dokázala z jeho duše odstrániť tieň, ktorý ju dovtedy zahaľoval. „A to je niečo, čo vnímam aj dnes, v dobe, keď sa dostáva k moci masa, ktorá nehľadí na fakty, nehľadí na to, čo nám prináša veda, nehľadí na to, čo zaznieva cez umenie, ale pre vlastnú túžbu po moci a legitimizovanie svojej nedostatočnosti je ochotná aj cez odobratie slobôd iným doslova vládnuť,“ vyjadril sa pre Film.sk.

Keď mu RTVS svojho času ponúkla tému zrealizovať, neváhal ani minútu. „Som dieťa revolúcie, ako prvák na strednej škole som intenzívne vnímal dianie a prerod, ktorý nastal nielen v spoločnosti, ale aj vo mne, v nás. S touto vďakou som pristupoval aj k dramaturgii celého cyklu,“ hovorí.

Konfrontujme ostalgiu

Róbert Šveda si nemyslí, že by vo svojom umeleckom pohľade na revolúciu čokoľvek menil. Séria dokumentov, ktorú v tíme vytvorili, vychádza z reálnych výpovedí a z overených udalostí. Počas ich tvorby zároveň vnímal, že revolúcia sa v istom zmysle môže ocitnúť v spektre konšpiratívnosti, a to nielen pred kamerou, ale aj medzi samotnými filmármi: „Každý ju prežíval z iného postu, každý sa voči nej vyhraňoval inak. To môže byť trochu desivé. Pravda je len jedna, postavená na faktoch, pričom príbehov Novembra v našej, vtedy ešte spojenej československej republike, je – žiaľ aj sfabulovaných – veľa.“

Napriek tomu je presvedčený, že práve subjektivita prežívania zásadných dní je na Nežnej revolúcii to vzrušujúce. Dnešným jazykom by November ’89 označil ako výrazný spoločenský „game changer“. Aj po Novembri vníma rovnako všetko to, čo sa vtedy, keď sa susedské národy vedeli spojiť a jednotne prejaviť túžbu po zmene, udialo.

„Je to príbeh nás – spoločný príbeh. Dnes ruská propaganda čoraz viac zahlcuje virtuálny priestor tvrdeniami, že vtedy pred Novembrom bolo lepšie a že zmena nebola nutná. A to len preto, že niekto stratil moc, ktorú mal,“ prízvukuje Šveda.

November preňho ostáva nezmazateľným dátumom, ktorý nám pripomína, aby sme si uvedomili, že žiť v ilúzii slobody, aká bola za socializmu, nemôže byť naším želaním. „Preto je úlohou umenia konfrontovať ostalgiu, ktorú mnohí pre krátkodobosť našej pamäti prijali ako milú spoločníčku do ustarostených dní.“

Príbeh, ktorý patrí každému

Režisérka Vladislava Sárkány je súčasťou zabehnutého tímu projektu Fetiše Nežnej revolúcie od prvej série. V roku 1989 mala štyri roky a November ’89 vníma ako skutočne historickú udalosť, ako mýtus, ku ktorému sa vzťahujeme cez jeho odkaz a pripomíname si ho v podobe štátneho sviatku, aby sme naň nezabudli. Má však pocit, že ako fenomén zovšednel.

„Je súčasťou bežného jazyka, kultúry a učebných osnov, ale keď ho máme vysvetliť, odrazu je to problém, podobne ako pri pojmoch pravda, spravodlivosť, právo, sloboda,“ hovorí pre Film.sk.

Počas štúdia žurnalistiky si uvedomila, že ide vlastne o príbeh rôznych podôb a významov, podľa toho, kto o ňom práve rozpráva. Vďaka tomu sa fenomén revolúcie stal aj jej príbehom. Odkedy si pamätá, je prítomný v spoločnosti ako akási pomyselná miera hodnoty toho, čo sa práve deje. Skutočne ju však zaujal, až keď začala lepšie vnímať jeho ľudský rozmer – osobné záujmy, skryté motivácie či emócie.

„Mnohé už bolo povedané, spochybnené, zabudnuté a veľa toho možno stále nie je jasné,“ hovorí režisérka. Vo Fetišoch sa snažila zachytiť čo najautentickejšie spomienky, ale aj poukázať na súvislosti a dôsledky, ktoré dodatočne môžeme cítiť.

„Napríklad v časti o deťoch republiky narodených v prvý deň samostatného Slovenska som preto ubrala z irónie a sarkazmu. Je mi ľúto, že na kameru nechceli ísť ich rodičia, lebo tam mohla vzniknúť zásadná reflexia. Žiaľ, ešte sme nedozreli do bodu, aby sme dokázali slobodne, vecne a bez strachu reflektovať dobu,“ prízvukuje.

Vieme, preto mudrujeme

V otázke filmových návratov k myšlienke revolúcie podľa Vladislavy Sárkány nejde ani tak o frekvenciu, ako skôr o kvalitu reflexií a ich odvahu aktualizovať vzťah k ideálom, hľadať súvislosti, ktoré možno nie sú na prvý pohľad ľúbivé a jednoduché.

„Podobne je to aj s témami slovenského vojnového štátu, SNP, ale aj feminizmu, násilia a podobne,“ myslí si. Zároveň pripomína slová historika Dušana Kováča, ktorý pri vnímaní histórie upozornil, že na minulosť sa pozeráme s vedomím, že vieme, ako veci dopadli, preto môžeme z pozície bezpečia a istoty ľahko skĺznuť k mudrovaniu.

„Obdivujem ľudí, ktorí riskovali a boli ochotní obetovať svoju budúcnosť v mene vyšších hodnôt, ako sú ľudská dôstojnosť, vlastný názor a vnútorné presvedčenie, osobná viera, hľadanie pravdy a slobody. To je podľa mňa večne aktuálny konflikt medzi tým, mať dobrý život a byť dobrým človekom,“ uvažuje.

„Rada by som ako odkaz Nežnej revolúcie vyzdvihla vnútornú silu a odvahu vzdorovať a robiť správne rozhodnutia v časoch, keď netušíme, ako to všetko dopadne.“ 

17. november za nič nemôže

Pre režiséra a producenta Maroša Hečka je Nežná revolúcia naším najväčším sviatkom. To, čo sa podarilo vo východnom bloku v roku 1989, považuje za unikátne a máme si to vážiť: oslobodili sme sa od Ruska, nastúpili vlastnú cestu.

„Škoda len, že sme sa nedostatočne vysporiadali s mnohými nezrovnalosťami,“ hovorí. „Určite je veľkou chybou, že sme nechali také osoby, ako boli generál Lorenc či Vasil Biľak, na slobode. Poniektorým sme dokonca dovolili využiť svoje vedomosti o systéme, založiť obrovské finančné skupiny a zapojiť sa do privatizácie.“

Bola to jedna z línií, ktorú riešil aj v dráme Amnestie. Produkoval ju v roku 2019 a s režisérom Jonášom Karáskom v nej zachytávajú zrod československej demokracie cez vzburu v najkrutejšej väznici komunistického zriadenia v Leopoldove, ktorej predchádzali široké amnestie prvého ponovembrového československého prezidenta Václava Havla.

Že sme sa doposiaľ neporátali s komunizmom, považuje Hečko za veľkú guľu na nohe a volá po ďalších filmoch o tomto období. Tvrdí, že stále nie je dostatok orálnych výpovedí, a má na mysli také, čo realitu neskresľujú, neheroizujú a nezľahčujú.

„V malých krajinách, ako je naša, nevzniká na jednu tému viac filmov z rozličných uhlov pohľadu. Je to pochopiteľné, nemáme veľké rozpočty v Audiovizuálnom fonde ani v televíziách. Ak vzniknú na túto tému dva-tri filmy a nejaký seriál v priebehu dvadsiatich rokov, môžeme byť naozaj radi,“ hovorí.

Naša doba podľa Hečka opäť potrebuje Nežnú revolúciu, ak sme niečoho takého ešte schopní. „Toľko frustrácie a dezilúzie v našej krajine ešte nebolo a dôležité je, aby sme to nezvaľovali na 17. november. Ten dátum za nič nemôže, kazíme si to sami.“ 

Vyhrali sme zápas o demokraciu?

Dvadsiate výročie bolo medzníkom, keď film o Novembri ’89 vo vlastnej produkcii prvýkrát odvysielala aj televízia Markíza. Očami investigatívneho novinára ho v roku 2009 nakrútil bývalý riaditeľ spravodajstva a publicistiky Henrich Krejča. Dokument Nežná 1989 – 20 rokov manželstva so slobodou mapuje revolučný zlom a tri politické éry po ňom – Mečiarovu, Dzurindovu a Ficovu – s ich vtedajším vplyvom na spoločnosť.

„Pre mňa bolo dôležité ukázať, ako sa vyvíja spoločnosť po revolúcii, či sme zápas o demokraciu vyhrali. Mnohí ľudia si totiž mysleli, že už bude len dobre. No mýlili sa a rýchlo vytriezveli. Päť rokov po revolúcii sme sa ocitli nad priepasťou, skončili sme v čiernej diere Európy. Aj keď to trvalo len štyri roky, dôsledky stále pociťujeme,“ hovorí Krejča pre Film.sk.

Dodáva, že sme sa doteraz nevyrovnali nielen so zlom komunizmu, ale následne ani s deväťdesiatymi rokmi, keďže do demokracie sa neustále vracajú prvky autokracie, mafiánskych praktík, izolovanosti, boľševizmu a nacionalizmu. „Chcú vyhrať. Mali by sme byť obozretní,“ upozorňuje.

O étose Nežnej revolúcie dodnes vedie debaty a polemiky s jej protagonistami. Pýta sa ich, prečo sa situácia následne tak rýchlo vymkla z rúk. Odpoveď dostáva väčšinou rovnakú: boli to idealisti a filozofi, väčšina z nich nechcela ísť do aktívnej politiky. A tak otvorili dvere tým, čo prišli na námestia až vtedy, keď bolo všetko jasné. Národ ich nevedel včas a správne odhadnúť.

Keby sa dalo, tak by vraj udalosti Nežnej revolúcie aktualizoval denne. „Pretože máme krátku pamäť,“ hovorí. Desí ho relativizovanie fašizmu a komunizmu, ako aj reči o tom, načo nám je EÚ či NATO. „A neverím vlastným ušiam, ako ľudia môžu obhajovať útok Ruska na Ukrajinu. Zabudli sme na to, že nás okupovali dvadsať rokov? Nehazardujme s tým, čo sme si, ako aj naši rodičia a starí rodičia, vybojovali. Môžeme o to ľahko prísť.“

Kým vznikol fond, prešlo dvadsať rokov

Únos prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho v auguste 1995 je len jedným z neľútostných zločinov éry samostatného Slovenska, ktoré obyvateľstvo dodnes traumatizujú. Aj to sú následky spoločenských a politických zmien po roku 1989, pre ktoré krajina trpela a predčasne vyhasli ľudské životy. V celovečernom hranom filme Únos tematizovala tieto udalosti režisérka Mariana Čengel Solčanská.

Nežnú revolúciu zažila ako jedenásťročné dieťa, takže si ju pamätá iba selektívne. Dátum pre ňu v princípe znamenal koniec pionierskych schôdzok, prvú návštevu Viedne spojenú so šokom zo žobráka ležiaceho na chodníku pred obchodným domom, zmenu oslovenia súdruh učiteľ na pán učiteľ a bezbrehý nárast náboženského prežívania.

„Pluralita, sloboda, univerzálnosť, to všetko sa, samozrejme, vzťahovalo na filmovú tvorbu len teoreticky. Film totiž musel niekto zafinancovať, a to bol hlavný kameň úrazu, pretože štát prestal byť výhradným producentom slovenskej pôvodnej tvorby. Kým vznikol Audiovizuálny fond, prešlo dvadsať rokov,“ pripomína podmienky, v ktorých začínala tvoriť.

Nežná revolúcia ostáva pre ňu udalosťou, ktorá vymrštila na tribúny Václava Havla, posledného spoločného prezidenta, mohutnú osobnosť, navyše autora a umelca. „To je odkaz, v ktorý verím. Že umenie a politika k sebe neodmysliteľne patria,“ prízvukuje.

Reflexiu vlastných dejín vníma ako autonómnu súčasť každej národnej kinematografie. „Samozrejme, čím mladšia je udalosť, tým väčšia je pravdepodobnosť, že autor z nedostatku časového odstupu nebude mať šancu postaviť sa k látke objektívne. Ale to je sekundárna komplikácia, pretože hraný film nemá ambíciu stať sa hodinou dejepisu, ale rozprávať príbeh.“

Robert Kirchhoff: Ak má zmysel hovoriť o Nežnej, tak vo fragmentoch

Ako filmár sa pokúša pomenovať prítomnosť v často hraničných a konfliktných situáciách a vyjadriť tak postoj voči spoločnosti. S týmto prístupom vlani nakrútil režisér Robert Kirchhoff aj film Všetci ľudia budú bratia o ľudskej tvári našich dejinných zvratov Alexandrovi Dubčekovi. V rozhovore hovorí o tom, či mu to pomohlo spracovať v sebe revolúciu.

Často sa pri výbere témy musíte dotýkať udalostí Novembra ‚89? Máte v nich dnes jasno?

November ’89 vnímam ako ukradnutú ilúziu. Ide o niekoľko generácií, ktoré môžu považovať tie bezprostredné okamihy za niečo neopakovateľné a neprenosné zároveň. Nasledoval jeden náraz za druhým a dnes sme v situácii, keď si ako spoločenstvo pripomíname udalosť, pri ktorej sa kompletne menil „spoločenský žáner“, len zo slušnosti, aby sme trúchlili za jej étosom.

S istým smútkom a nostalgiou si uvedomujem, že vo svojom živote už zrejme nezažijem fungujúcu krajinu, o ktorej som bol koncom novembra ’89 presvedčený, že sa bude každým ďalším rokom rodiť. Takže sa to týka mojej skúsenosti, ako sa snažím svetu rozumieť.

Ak má zmysel o tomto všetkom hovoriť, tak iba vo fragmentoch, v situáciách, ako si ich pamätáme alebo ako si ich chceme pamätať. Nič mi nie je jasné. Tma sa rozptýli vo chvíli, keď tie fragmenty z rôznych zdrojov spájam do väčšieho celku. Takže to nie sú napríklad obrazy novembra ’89, ale vzťahy medzi nimi.

Polemizujete s étosom Nežnej revolúcie?

Vládnu nám zločinci a svet doslova visí na vlásku. Hodnotový svet Nežnej revolúcie – nenásilie, láska, solidarita – je potlačený, stojí na vedľajšej koľaji. Stuhol do nezrozumiteľného monolitu, ktorému už mladšie generácie nerozumejú. Takže asi je dôležité, kde a ako o tom hovoríme. Keď sa má niečo stať symbolom, ihneď to otvára polemiku. Pravda a láska napokon musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Zároveň je potrebné pokúšať sa nazývať veci presne. Slovami Paula Valéryho – podarená vec je len premenená nepodarená vec.

Prečo a ako často treba podľa vás aktualizovať tieto udalosti v audiovizuálnom umeleckom prostredí?

Žijem v istom kultúrnom modeli, voči ktorému sa mnohokrát vyhraňujem. Dovolili sme, aby si tie národné, sociálne témy a všetky tie „matice“ privlastnili gauneri. Napriek ohýbaniu a odkláňaniu svet paradoxne stále nachádza rovnováhu.

Som presvedčený, že existuje niečo ako spoločenská DNA. Svet sa skladá z príčin a následkov. V tom miniatúrnom hľadisku sa mikroskopicky pohybujeme v tejto mriežke, v prítomnosti. A tú sa pokúšam ako filmár pomenovať tak, že ukazujem jej jednotlivé časti, ako to už býva, v často hraničných, konfliktných situáciách. Je to jedinečný organizmus, veľmi živý, neistý, premenlivý. Vtipné na tom je, že napriek pomoci a účasti ostatných som v tom vlastne sám.

Je nejaké filmové dielo pre vás z tohto pohľadu zásadné?

Karel Vachek – Nový Hyperion alebo Rovnosť, voľnosť, bratstvo.

Čo by ste dnes zdôraznili v revolučnom odkaze?

Sme spojení do celku cez rôzne siete. Máme sa materiálne najlepšie, ako sme sa kedy mali. Napriek tomu to prináša osamelosť a neslobodu. Ak sa udalosti a veci, či už majú spoločenský, alebo individuálny rámec, javia neriešiteľné, na konci prichádza takmer banálny okamih, ktorý náhle celú situáciu premení. Nepotrebujeme pušky, granáty ani dlažobné kocky. Stačí vábnička slobody. Proti nej nemá žiadna diktatúra šancu. Bohužiaľ to niekedy trvá dlhšie ako ľudský život.