Záber z filmu Tichá radosť (1986) režiséra Dušana Hanáka. Foto: SFÚ

MoMA uvádza: Normalizácia v Československu. Slovenský film sa vracia do newyorského múzea

Písmo: A- | A+

V prestížnom svetovom múzeu súčasného umenia MoMA v New Yorku sa od 20. novembra do 6. decembra uskutoční retrospektívna prehliadka nazvaná Tiene jari: Normalizácia v Československu. Počas nej sa premietne štrnásť československých filmov, ktoré vznikli v období rokov 1971 až 1986. Vo výbere sú zaradené aj snímky Dušana Hanáka, Dušana Trančíka, Martina Hollého a Juraja Jakubiska zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Prehliadky sa osobne zúčastní Magda Vášáryová, predstaviteľka postáv z viacerých uvádzaných titulov.

„Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 sa spolu s politickými slobodami Pražskej jari skončila aj ´veľká´ dekáda československej kinematografie – aspoň tak znie všeobecne prijatý názor,“ vysvetľuje dramaturgické pozadie podujatia Christopher Small, hosťujúci kurátor MoMA, ktrorý zostavil prehliadku normalizačných filmov. Na jej slovenskej časti participoval Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ.

„Filmy v tejto kolekcii však rozprávajú iný príbeh. Diela, ktoré vznikli v rokoch 1971 až 1986, keď bola normalizácia najdusivejšia, naznačujú, že aj v najpochmúrnejšej politickej klíme sa našli umelci, ktorí naďalej tvorili, a to aj za radikálne zmenených podmienok,“ hovorí Small. Podľa neho v tomto období vznikli rôznorodé žánre, ako napríklad životopisné filmy, nadprirodzené komédie, westerny z pohraničia, charakterové štúdie, psychedelické rozprávky či existenciálne drámy, no „toto dlho hanobené obdobie československej kinematografie sa málokedy považuje za samostatnú éru so svojou vlastnou štruktúrou.“

Látka, ktorá sa vzpierala

Prehliadka predstavuje diela, ktorých tvorcovia v čase normalizácie zostali v Československu. „Zostali, hoci niektorí spočiatku mali zákaz režírovať alebo boli nútení pracovať v žánroch a formách, ktoré si sami nezvolili,“ hovorí Christopher Small. „Ich filmy z tohto obdobia odrážajú náročnosť tohto prispôsobovania sa, pretože často museli čeliť oficiálnym nariadeniam, prísnemu dohľadu a zároveň sa snažili vtlačiť svoju osobnú pečať látke, ktorá sa im mnohokrát vzpierala.“ V prísnom režime schvaľovania vznikli aj štyri vybrané filmy zo zbierok Slovenského filmového ústavu. Ide o dve psychologická drámy Tichá radosť (1986) Dušana Hanáka o hľadaní hodnôt v živote tridsaťšesťročnej zdravotnej sestry a Iná láska (1985) Dušana Trančíka, odohrávajúca sa v drsnom prostredí hôr medzi lesnými robotníkmi, plná osobných konfliktov a dramatických situácií. V kolekcii sú aj dobrodružná dráma o pašovaní koní na slovensko-poľskom pohraničí v čase novozaloženej Československej republiky Noční jazdci (1981) Martina Hollého o konflikte dvoch nekompromisných mužov a rozprávka Juraja Jakubiska Perinbaba (1985), zachytávajúca túžbu človeka po šťastí, porozumení, láske, ale i snahu prekonať prekážky a zvíťaziť nad smrťou.

Maroš Kramár vo filmovej dráme Iná láska (1985) režiséra Dušana Trančíka. Foto: SFÚ
Maroš Kramár vo filmovej dráme Iná láska (1985) režiséra Dušana Trančíka. Foto: SFÚ
Zákaz vraždy

„Napriek tomu, že film Iná láska má štyridsať rokov, považujem jeho uvedenie za česť a som vopred  vďačný americkému publiku za čas strávený jeho sledovaním,“ hovorí režisér Dušan Trančík pred projekciou jeho filmu v prestížnom múzeu MoMA v prehliadke predstavujúcej filmy nakrútené v normalizačnom období. „Príbeh je situovaný do skorumpovaného prostredia slovenskej dediny, ktorá je navonok tradične spájaná s ´nepokrivenými´ hodnotami. Osud filmu ovplyvnila cenzúra. Vedenie filmovej spoločnosti žiadalo úpravu, lebo v socializme nesmel dej skončiť vraždou. Onedlho nastalo uvoľnenie v podobe perestrojky, ktorá ovplyvnila kultúru vo východnej Európe a film bol uvedený na viacerých festivaloch.“ Aj kurátor prehliadky Christopher Small pripomína, že tvorcom filmu sa podarilo zájsť najďalej, ako sa dalo v normalizačnom období 80. rokov. Film na projekcii uvedie Small spolu s Rastislavom Sterankom, spolu uvedú aj film Martina Hollého Noční jazdci.

Ženy a ich sloboda

Film Dušana Hanáka Tichá radosť sa do MoMA vracia po tridsiatich rokoch. Na jeseň roku 1996 múzeum uviedlo samostatnú retrospektívnu prehliadku Hanákových filmov. Išlo o významný úspech slovenskej kinematografie v jej novodobých dejinách, prehliadka zahŕňala všetky Hanákove celovečerné diela a výber z krátkometrážnej tvorby. „Som rád, že sa jeden z nich vrátil do tohto slobodného kultúrneho priestoru,“ hovorí dnes Hanák pri príležitosti uvedenia filmu Tichá radosť v MoMA. „Postavy mojich filmov hľadajú sami seba a zmysel svojho života. Totalitný režim nás nútil, aby sme boli všetci rovnakí, aby sme sa mu všetci prispôsobili. Zdravotná sestra Soňa chce zmeniť svoj život. Hľadá svoju vnútornú slobodu a život, v ktorom by bola spokojná sama so sebou. Nie je to politický film, ale vznikol, pretože ma zaujímala vnútorná sloboda žien, ktoré v rokoch normalizácie uplatňovali svoj nárok na základné ľudské práva.“ Film divákom predstaví s kurátorom Smallom Magda Vášáryová, predstaviteľka hlavnej ženskej postavy. Tá na prehliadke uvedie i ďalšie filmy, v ktorých účinkovala.

Príbeh o nezlomnosti

Okrem štyroch filmov zo zbierok SFÚ sa premietnu aj československé tituly Malá mořská víla (1976) Karla Kachyňu, Postřižiny (1980) Jiřího Menzla, … a pozdravuji vlaštovky (1972) Jaromila Jireša, Hadí jed (1981) Františka Vláčila, Dívka na koštěti (1971) Václava Vorlíčka, Panna a netvor (1978) Juraja Herza, Ať žijí duchové! (1977) Oldřicha Lipského, Kulový blesk (1978) Ladislava Smoljaka a Zdeňka Podskalského, Faunovo veľmi pozdní odpoledne (1983) Věry Chytilovej a Zánik samoty Berhof (1983) Jiřího Svobodu. Kurátor prehliadky Christopher Small na záver dodáva, že prehliadka Tiene jari: Normalizácia v Československu „nie je príbehom o kapitulácii týchto filmárov, ale skôr príbehom o nezlomnosti ľudského ducha, lebo aj keď stáli na nestabilných estetických a politických základoch, dokázali si napriek nepriaznivým okolnostiam zachovať určitú mieru tvorivej integrity.“

Viac informácií o prehliadke Tiene jari: Normalizácia v Československu v MoMA.

Foto: SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia

Toxické skládky ako trauma. Čo oči nevidia, srdce nebolí?

Tri výrazné slovenské dokumentaristky – Viera Čákanyová, Barbora Sliepková a Lucia Kašová spoločne nakrútili dokumentárnu mozaiku Zóny nikoho. V žánrovo pestrom pohľade sa venuje trom toxickým skládkam – trom najzávažnejším environmentálnym záťažiam na Slovensku.  Po premiére na MFDF Jeden svet a medzinárodnej premiére na MFDF Ji.hlava, kde film získal cenu za najlepší zvukový dizajn (Jakub Jurásek, Marek Buranovský), prichádzajú Zóny nikoho od 19. novembra do slovenských kín. Na Slovensku sa nachádza približne 1200 environmentálnych záťaži, z ktorých je viac ako 260 vo veľmi vážnom stave. Dokumentárny film Zóny nikoho sleduje tri z nich. Každá z režisérok sa zamerala na jednu. Lucia Kašová nakrúcala v oblasti trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Barbora Sliepková sa zamerala na gudrónové jamy v Predajnej. A Viera Čákanyová sa venuje bratislavskej Dynamitke a súvisiacej Vrakunskej skládke. „Pre bežného človeka je odpad zakopaný v zemi skrátka neviditeľný. To, že kontaminuje podzemné vody, vie málokto,“ hovorí Viera Čákanyová. „Skládky odpadu fungujú presne ako naše psychické traumy – žijú ticho v tele a krajine celé roky a hoci ich na prvý pohľad nevidno, majú devastačné dôsledky na naše zdravie,“ dopĺňa ju Barbora Sliepková. Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia Tri pohľady Snímka ponúka tri autorské pohľady troch režisérok v troch filmových epizódach, ktoré tvoria jednu snímku spojenú...
Záber z filmu Tichá radosť (1986) režiséra Dušana Hanáka. Foto: SFÚ

MoMA uvádza: Normalizácia v Československu. Slovenský film sa vracia do newyorského múzea

V prestížnom svetovom múzeu súčasného umenia MoMA v New Yorku sa od 20. novembra do 6. decembra uskutoční retrospektívna prehliadka nazvaná Tiene jari: Normalizácia v Československu. Počas nej sa premietne štrnásť československých filmov, ktoré vznikli v období rokov 1971 až 1986. Vo výbere sú zaradené aj snímky Dušana Hanáka, Dušana Trančíka, Martina Hollého a Juraja Jakubiska zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Prehliadky sa osobne zúčastní Magda Vášáryová, predstaviteľka postáv z viacerých uvádzaných titulov. „Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 sa spolu s politickými slobodami Pražskej jari skončila aj ´veľká´ dekáda československej kinematografie – aspoň tak znie všeobecne prijatý názor,“ vysvetľuje dramaturgické pozadie podujatia Christopher Small, hosťujúci kurátor MoMA, ktrorý zostavil prehliadku normalizačných filmov. Na jej slovenskej časti participoval Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ. „Filmy v tejto kolekcii však rozprávajú iný príbeh. Diela, ktoré vznikli v rokoch 1971 až 1986, keď bola normalizácia najdusivejšia, naznačujú, že aj v najpochmúrnejšej politickej klíme sa našli umelci, ktorí naďalej tvorili, a to aj za radikálne zmenených podmienok,“ hovorí Small. Podľa neho v tomto období vznikli rôznorodé žánre, ako napríklad životopisné filmy, nadprirodzené komédie, westerny z pohraničia, charakterové štúdie, psychedelické rozprávky či existenciálne drámy, no „toto dlho hanobené obdobie československej kinematografie sa málokedy považuje za samostatnú éru...
MFF Cinematik 2026 Producentka Michaela Kaliská a herci František Beleš a Adam Kubala na slovenskej premiére filmu Milovník, nie bojovník. Foto: MFF Cinematik/Ester Šmídová

ohlasy 21. MFF Cinematik

Dvadsiatyprvý ročník Medzinárodného filmového festivalu Cinematik predstavil v septembri v Piešťanoch silný program. Popri oceňovaných tituloch z Cannes, Berlína, Sundance či Karlových Varov predstavil tento rok opäť aj mimoriadne silnú kolekciu domácich titulov. Mnohé z nich sa tu premietali v slovenskej alebo dokonca vo svetovej premiére. Práve vďaka bohatému zastúpeniu slovenských noviniek v programe ponúkol 21. MFF Cinematik (8. – 13. septembra 2026) aj obraz o súčasnej domácej kinematografii. Aká je? Extrémne talentovaná generácia „Sledujte mladú slovenskú filmovú tvorbu, pretože si myslím, že nám vyrastá extrémne talentovaná generácia filmárov a filmárok,“ povedala pred prvým slovenským premietaním filmu Milovník, nie bojovník jedna z jeho producentiek Michaela Kaliská. Milovník, nie bojovník získal na festivale v Karlových Varoch hlavnú cenu súťaže Proxima. Pred uvedením na Cinematiku ho predchádzala povesť akéhosi „Slnka v sieti pre generáciu Z“. Celovečerný hraný debut Martiny Buchelovej je naozaj bytostne mladý film pre mladé publikum. Mladé sa tu však myslí v tom najširšom zmysle slova ako také, ktoré dokáže prijať a oceniť svieži pohľad tvorkýň a tvorcov. Pretože Milovník, nie bojovník je originálny, vtipný aj dojímavý film. Zostane vám po ňom pocit, že to dobré v nás ešte existuje aj vo svete, v ktorom sa niektorí už pomaly sťahujú do protiatómových krytov. Hoci snímka tematizuje hneď niekoľko ťaživejších a komplikovaných problémov (alkoholizmus, manipulácia, osamelosť,...),...
Zobraziť všetky články