Autor: Jaroslav Hochel / filmový publicista

Už niekoľko rokov mám tú česť podieľať sa na festivale Jeden svet vyhľadávaním a spracúvaním anotácií k uvádzaným filmom. Tohto roku festival prešiel na nový digitálny systém, kam sa ukladajú informácie, a v ňom nachádzam rubriky so základnými údajmi k jednotlivým titulom už vyplnené. Ojedinele sa tam vyskytne chybička v mene režiséra, napríklad je jeho meno napísané v anglickej transkripcii namiesto slovenskej. Keď chcem upraviť povedzme „Mariia“ na „Marija“, nedá sa to urobiť opravou jedného písmenka. Musím pôvodné meno úplne zrušiť a vpísať tam jeho upravenú podobu. A systém mi oznámi: Vytvorili ste nového režiséra XY.

Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku.