Slnko v sieti 2024

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“

Jaroslav Hochel

Písmo: A- | A+
[tts_reader]

Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku.

Tri šťastné trinástky

Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej.

Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš Berka za film Slúžka.

Sloboda, empatia, citlivosť sú dôležité

Ocenenie za najlepšie kostýmy získala Katarína Štrbová Bieliková za film Slúžka. „Pre mňa je tento film o tom, aké tragické je žiť v neslobode, nemôcť sa prejaviť a nemôcť žiť podľa svojich predstáv. Sloboda je jednou z najdôležitejších vecí, ktorú si musíme chrániť, a preto dúfam, že aj naďalej budeme môcť tvoriť na Slovensku slobodne,“ povedala Štrbová Bieliková. Aj ocenenie za najlepšie masky putuje k Slúžke, do rúk Martina Blizniaka a Miroslavy Krepsovej. Najlepším animovaným filmom uplynulého roka sa stal Tonko, Slávka a kúzelné svetlo režiséra Filipa Pošivača. Slovenský koproducent Jakub Viktorín (koproducentkou bola aj Pavla Janoušková Kubečková) povedal: „Náš film je o jedenásťročnom Tonkovi, ktorý svieti a je iný, a o tom, že byť iný neznamená byť nemilovaný alebo byť na okraji spoločnosti. Okolo nás sa teraz však dejú veci, keď ľudia, ktorí sa dostali k moci, berú niečo, čo je odlišné alebo čomu nerozumejú, ako niečo nebezpečné. Myslím si, že za získanou mocou iba skrývajú svoj strach a zbabelosť.“ A Filip Pošivač: „Navzdory tomu, čo sa práve teraz deje v slovenskej kultúre a z čoho sme v Čechách veľmi znepokojení, dúfam, že kreatívna spolupráca so slovenskými tvorcami bude pokračovať. Chcel by som využiť príležitosť a verejne podporiť slovenskú občiansku spoločnosť práve za to, že bojuje v mene hodnôt, ktoré sú veľmi dôležité pre moju prácu – je to empatia a citlivosť.“

Bruno Ciberej pripomenul 15. výročie vzniku Audiovizuálneho fondu v „pásme“, ktoré vtipne nazval (na spôsob bulvárnej tlače) Tri mýty o Audiovizuálnom fonde. Číslo 3 vás šokuje. Postupne vyvracal mýty o tom, že AVF podporuje len filmy, len artové filmy a len úzky okruh tvorcov.

Najlepším dokumentárnym filmom sa stala Emília režiséra Martina Šulíka a producentov Dávida Čorbu a Maria Homolku. Ocenenie v televíznej kategórii získala Matematika zločinu režiséra Petra Bebjaka, ktorý minisériu aj produkoval spolu s Ivou K. Jestřábovou a Rasťom Šestákom. Bebjak má vo zvyku nazývať veci pravými menami: „Pekný večer prajem aj všetkým duchovným bezdomovcom, aj ľuďom tvoriacim umenie, ktoré niekto nazýva umením proti ústave alebo umením transsexuálnym alebo zvrhlým, ale pre niekoho toto umenie môže byť inšpiratívne, pretože to je sloboda. Sloboda je aj to, že tu môžem stáť a slobodne povedať, že nesúhlasím s tým, ako vládna garnitúra v súčasnosti funguje, ako šíri nenávisť, strach, dezinformácie, klamstvo, ako arogantne vytvára nepriateľov a snaží sa tak rozoštvať našu spoločnosť. To je cesta k neslobode.“

Martin Huba predstavil jednu z významných osobností slovenského herectva Božidaru Turzonovovú, ktorá si prevzala Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre. V zostrihu jej hereckých úloh zarezonovala veta, ktorú vyslovila ako Ema Destinová vo filme Jiřího Krejčíka Božská Ema: „Je jistá čára, přes kterou člověk nesmí.“

Odvážny hlas Dany Droppovej

Slnko v sieti za najlepšie audiovizuálne efekty si prevzali Michal Křeček a Josefína Jiráňová (Tonko, Slávka a kúzelné svetlo) a v ďalších dvoch kategóriách triumfoval opäť Invalid: autori hudby Matúš Široký a Marcel Buntaj a majster zvuku Viktor Krivosudský. Po tomto bloku ocenení moderátor pripomenul 100. výročia narodenia Jozefa Kronera a Ladislava Chudíka, opäť aj zostrihom ich filmových úloh. Víťazné ťaženie Invalida pokračovalo ocenením za strih pre Mateja Beneša, kým snímka Tonko, Slávka a kúzelné svetlo si pripísala na konto Slnko v sieti za kameramanský výkon pre Denisu Buranovú. Divácku cenu Slnko v sieti získal Invalid. Za tónov skladby Ten zlodej čas v podaní speváčky Denniyah pripomenul galavečer osobnosti audiovizuálneho sveta, ktoré nás opustili za uplynulý rok.

Ocenenie za najlepšiu réžiu si za film Invalid prevzal Jonáš Karásek, ktorý konštatoval, že jednou z tém filmu je arogancia moci a v tomto období sa fikcia priblížila k realite. Ocenenie za mužský herecký výkon v hlavnej úlohe si za titulnú postavu v Invalidovi odniesol Gregor Hološka, ktorý zdôraznil, že vo filme ide aj o inakosť – v tomto prípade fyzický hendikep – a tá si vyžaduje empatiu a citlivosť. Obdobnú cenu v ženskej kategórii získala Dana Droppová za postavu Anky v Slúžke a z pódia rezonovali jej slová: „Už dlhší čas pociťujem veľkú beznádej a strach, keď sa pozriem, aká budúcnosť asi čaká Slovensko – a nielen v nasledujúcich rokoch, ale aj nasledujúcich dňoch. Je strašidelné, aké absurdné informácie sa dozvedáme, aké rozhodnutia a kroky sa odohrávajú pred našimi očami. Ale verím, že naším konaním a každodenným správaním k sebe navzájom s tým niečo spravíme.“

Invalid, Slúžka či Svetloplachosť?

Z troch filmov nominovaných v kategórii hraný film – popri Invalidovi a Slúžke to bola ešte Svetloplachosť Ivana Ostrochovského – zvíťazil Karáskov Invalid v produkcii Maroša Hečka a Petra Veverku. Ocenenie im odovzdala prezidentka SFTA Katarína Krnáčová, ktorá túto príležitosť využila aj na príhovor filmárskej obci: „Chcem vás vyzvať, aby sme boli k sebe navzájom vľúdni. Podporujme sa navzájom. Tešme sa z úspechov druhých, aj preto, že dnešný úspech jedného môže pomôcť budúcemu úspechu toho druhého. Upevňujme aj naďalej svoju komunitu, zveľaďujme vzťahy, ale aj férové podmienky na našu prácu, lebo len vtedy, keď budeme jednotní, budeme dostatočne silní, aby sme dokázali ochrániť umenie ako súčasť našej kultúry a najmä ubrániť potrebnú slobodu tvorby a slobodu slova a tým zachovať existenciu a rast aj slovenského filmu. Kolegovia a kolegyne z Audiovizuálneho fondu, Fondu na podporu umenia, Fondu na podporu kultúry národnostných menšín a najmä z RTVS, aj Slovenská filmová a televízna akadémia stojí pri vás.“

Ceremoniál (podľa scenára Tomáša Dušičku a Richarda Raimana v Raimanovej réžii) balansoval medzi úsilím o istú dôstojnosť a vážnosť a snahou o odľahčenie a humor (občas trochu silený). Nad oceneniami v niektorých kategóriách možno v údive nadvihnúť obočie, ale také proste boli výsledky hlasovania členov SFTA. No v príhovoroch ocenených často zazneli – museli zaznieť – slová sloboda a nesloboda. Tie ocenenia možno už o rok-dva nebudú také dôležité, nebude až tak záležať na tom, že Invalid ich má sedem a Slúžka štyri. Ale to, v akej miere (ne)slobody budeme žiť, bude aj pre umeleckú tvorbu vrátane audiovizuálnej nesmierne dôležité. Aby sa nestalo, že „v rici“ bude nielen Slnko v sieti, ale aj sloboda tvorby.

Držitelia Národnej ceny Slnko v sieti za rok 2023

Najlepší hraný film

Invalid
REŽISÉR Jonáš Karásek
PRODUCENTI Maroš Hečko, Peter Veverka

Najlepší dokumentárny film

Emília
REŽISÉR Martin Šulík
PRODUCENT Dávid Čorba, Mario Homolka

Najlepší animovaný film

Tonko, Slávka a kúzelné svetlo
REŽISÉR Filip Pošivač
PRODUCENTI Jakub Viktorín, Pavla Janoušková Kubečková

Najlepšia filmová réžia

Jonáš Karásek
FILM Invalid

Najlepší filmový scenár

Miro Šifra
FILM Úsvit

Najlepší kameramanský výkon

Denisa Buranová
FILM Tonko, Slávka a kúzelné svetlo

Najlepší filmový strih

Matej Beneš 
FILM Invalid

Najlepší filmový zvuk

Viktor Krivosudský
FILM Invalid

Najlepšia filmová hudba

Matúš Široký, Marcel Buntaj
FILM Invalid

Najlepší architekt – scénograf

Tomáš Berka
FILM Slúžka

Najlepšie kostýmy

Katarína Štrbová Bieliková
FILM Slúžka

Najlepšie masky

Martin Blizniak, Miroslava Krepsová
FILM Slúžka

Najlepšie vizuálne efekty

Michal Křeček, Josefína Jiráňová
FILM Tonko, Slávka a kúzelné svetlo

Najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe

Dana Droppová
FILM Slúžka

Najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe

Éva Bandor
FILM Moc

Najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe

Gregor Hološka
FILM Invalid

Najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe

Zdeněk Godla
FILM Invalid

Najlepší televízny film / miniséria / seriál

Matematika zločinu
REŽISÉR Peter Bebjak
PRODUCENTI Iva K. Jestřábová, Rasťo Šesták, Peter Bebjak

Výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre

Božidara Turzonovová

Divácka cena Slnko v sieti

Invalid
REŽISÉR Jonáš Karásek
PRODUCENTI Maroš Hečko, Peter Veverka

FOTO: Zdenko Hanout

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Virtuálna priateľka. Foto: ASFK

Intimita v digitálnom svete

Po úspešnom celovečernom dokumente V sieti (2020), ktorý nakrútila spoločne s režisérom Vítom Klusákom a zaoberala sa v ňom zneužívaním detí na internete, a Zákone lásky (2021), v ktorom zaostrila na boj o manželstvo pre všetkých, prichádza česká režisérka Barbora Chalupová s ďalšou snímkou s háklivou témou. Vo Virtuálnej priateľke sa zamerala na portál OnlyFans a jeho tvorkyne. Chalupovú vo filme Virtuálna priateľka zaujímalo, ako žijú ženy, ktoré na OnlyFans ponúkajú provokatívny erotický obsah a zarábajú tak milióny korún. Čo na ich prácu hovorí okolie? Ponúkajú svojim fanúšikom iba uspokojenie, alebo im nahrádzajú skutočnú lásku? Virtuálna priateľka sleduje tri takéto ženy. „Film neostáva na povrchu a nestavia na senzáciích, ale približuje všeobecnejšiu tému samoty v digitálnom svete. Internetová stránka OnlyFans sa tak stáva len jednou z mnohých sociálnych sietí a protagonistky a protagonisti filmu sa zďaleka až tak veľmi nelíšia od bežných užívateľov ďalších sociálnych sietí, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať,“ povedal o filme Virtuálna priateľka Marek Hovorka, riaditeľ Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava. Snímka ho koncom októbra otvárala, od 13. novembra je aj v slovenských kinách. Aj sama Chalupová tvrdí, že jej nešlo o senzáciu prostredníctvom erotiky. „Virtuálna priateľka je snahou porozumieť tomu, ako sa menia intimita, vzťahy a naše predstavy o blízkosti v digitálnom svete,“ povedala režisérka jihlavskému festivalu. Snímka vznikla v česko-slovensko-bulharskej koprodukcii. Slovenskými producentkami filmu sú...
Emil Horváth ml. v dráme Štefana Uhra Dolina. Foto: Archív SfÚ/Václav Polák

Emil Horváth

„... som v jednom kole, no keby sa to kolo zastavilo, asi by som nebol rád, zrejme by sa dostavil abstinenčný syndróm,“ prezradil Emil Horváth v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom Už dávno nie som mladší (2025). A hoci 12. novembra rozšíril divadelný, televízny i filmový herec a režisér rady osemdesiatnikov, práce má stále dosť. „Keby ste hľadali literatúru či filmy z tohto obdobia, spočítate ich možno na prstoch jednej ruky: Obchod na korze, Karvašova Polnočná omša, Tatarkova Farská republika… Skrátka je to obdobie, ku ktorému sa národ nechce vracať. Lebo je to čosi, čo nerobí dobré meno,“ vysvetlil, čím ho oslovila ponuka participovať na seriáli Dunaj, k vašim službám (r. Peter Magát, Peter Kelíšek, Peter Hoferica, 2023 – 2025). „Poznám ľudí, ktorí sa po vojne vystrihovali z rodinných fotografií, lebo na nich boli v gardistických uniformách. Mnohí naši významní politickí, spoločenskí či kultúrni činitelia nosili vždy ten správny politický dres – za prvej republiky, za Slovenského štátu, za komunizmu a aj po Nežnej revolúcii.“ V aktuálnom televíznom hite hrá bývalého majiteľa luxusného obchodného domu a zásadového otca rodu Rudolfa Kučeru, ktorý si svojimi postojmi vyslúžil nálepku „biely žid“. V súčasnosti ho vidno napríklad aj v seriáli Nemocnica (r. Ján Novák, Víťa Procházka, Richard Bobek, 2021 – 2025), v predchádzajúcom desaťročí hral napríklad...
recenzia Príbehy z čarovnej záhrady Záber z animovanej rozprávky Príbehy z čarovnej záhrady. Foto: bearwithmefilm.com

recenzia Príbehy z čarovnej záhrady

Veľká skupina filmov určených detskému publiku akoby sa často vyhýbala, ba až bála, vyvolať u svojej cieľovej skupiny čo i len náznak negatívnej emócie. Tento prístup je do istej miery pochopiteľný. Zrejme by si získal podporu mnohých rodičov, no netreba zabúdať, že zatiaľ, čo fikciu môžeme „sterilizovať“ od určitých druhov emócií, v realite to, žiaľ (?), nejde. Deti často prežívajú pocity prostredníctvom hyperbolizovaných reakcií a až postupne sa učia tieto emócie verbalizovať a regulovať. K nadobudnutiu komplexného zvládania vlastných emócií prispieva výchova, pomocná ruka, ktorá v ranom veku pomáha dieťaťu pochopiť, prečo sa cíti tak, ako sa cíti. V tomto ohľade môže byť veľmi vďačným prostriedkom aj samotný film. Detský divák má výraznú tendenciu imitovať to, čo videl na obrazovke. Podľa teórie observačného učenia psychológa Alberta Banduru sa deti učia pozorovaním a následným opakovaním správania. Film ako vizuálne médium vytvára silné modely správania. V prípade animovaných filmov sa postavičky stávajú vzormi, s ktorými sa deti ľahko identifikujú. Prečo by teda malo byť problémom konfrontovať detského diváka aj s negatívnym súborom emócií, ak to môže mať vo výsledku pozitívny dopad na jeho mentálny vývin? Fiktívna rovina napokon umožňuje prežiť náročné situácie v bezpečnom prostredí, napríklad aj pomôcť dieťaťu, ktoré zažíva stratu...
Zobraziť všetky články