Už niekoľko rokov mám tú česť podieľať sa na festivale Jeden svet vyhľadávaním a spracúvaním anotácií k uvádzaným filmom. Tohto roku festival prešiel na nový digitálny systém, kam sa ukladajú informácie, a v ňom nachádzam rubriky so základnými údajmi k jednotlivým titulom už vyplnené. Ojedinele sa tam vyskytne chybička v mene režiséra, napríklad je jeho meno napísané v anglickej transkripcii namiesto slovenskej. Keď chcem upraviť povedzme „Mariia“ na „Marija“, nedá sa to urobiť opravou jedného písmenka. Musím pôvodné meno úplne zrušiť a vpísať tam jeho upravenú podobu. A systém mi oznámi: Vytvorili ste nového režiséra XY.
Netušil som, že je také jednoduché vytvoriť nového režiséra. Doteraz som si myslel, že režisérov „vytvárajú“ hlavne na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Svedčí o tom aj každoročný festival Áčko, kde vidíme kopu dobrých filmov talentovaných (budúcich) tvorcov. A potom čakáme na ich debut na veľkom plátne. A čakáme. A čakáme… A jedného krásneho dňa si všimneme, že ten talentovaný mládenec debutoval 154. časťou komerčného denného seriálu, tá ambiciózna slečna natočila imitáciu zahraničnej pôvodiny alebo sa mladý tvorca vezie spolu so svojimi bývalými pedagógmi v nejakom nekonečnom kriminálnom cykle…
Režisér Miro Šindelka mi pred mnohými rokmi v jednom rozhovore položartom povedal, že režisér je vlastne človek, ktorý na rozdiel od kameramana, strihača či kostýmového výtvarníka nič nevie – teda nič konkrétne. (Pravdaže, v publikovanom rozhovore to formuloval opatrnejšie: „Slovo ,réžiaʻ je v podstate nedefinovateľné, a tak každý má pocit, že je režisérom, a chce si to vyskúšať.“) No dá sa to aj otočiť v tom zmysle, že režisér vie všetko, minimálne zo všetkého niečo. Je fakt, že na pozíciu režiséra neraz prejdú herci, scenáristi, kameramani či dokonca filmoví teoretici, ktorí na to, prísne vzaté, nemajú formálne vzdelanie. No vidí sa mi, že ešte dôležitejšia než dokonalé zvládnutie remesla je vnútorná potreba o niečom vypovedať.
V súčasnosti je diváckym hitom v kinách nový česko-slovenský film Vlny, v ktorom sú umeleckou formou spracované udalosti okolo pražskej jari a invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Keby sme sa vžili do žánru sci-fi a presadili nejakého diváka z roku 2004 rovno do súčasnosti, asi by len ťažko uveril, že tento veľkolepý film nakrútil ako režisér ten mladý bláznivý (ne)herec zo Snowboarďákov. Áno, Jiří Mádl začínal v bezvýznamných tínedžerských komédiách, ale odvtedy prekonal kus cesty. V roku 2008 získal na MFF Karlove Vary Cenu za mužský herecký výkon vo filme Michaely Pavlátovej Děti noci ako najmladší držiteľ tohto ocenenia v histórii festivalu, čo, mimochodom, o štyri roky neskôr nezabránilo istej „zorientovanej“ moderátorke, aby ho na tlačovke k filmu Eštebák predstavila ako „českého herca, ktorý je stále idolom tínedžeriek a výborne tancuje“. Nuž, Mádl sa „pretancoval“ štúdiom sociálnej a masovej komunikácie v Prahe i kurzom scenáristiky na New York Film Academy, aby v roku 2014 debutoval ako režisér pôvabným filmom Pojedeme k moři. Potom priniesol na plátna kín snímku Na streche (2019), pri ktorej sa musel vyrovnať s neočakávanou smrťou herca obsadeného do hlavnej úlohy len pár dní pred začiatkom nakrúcania. A teraz prišiel s Vlnami.
Je až neuveriteľné, že stále mladý tvorca s relatívne malými režijnými skúsenosťami si trúfol na látku spojenú s rokom 1968, konkrétne s pôsobením redakcie medzinárodného života v Československom rozhlase v Prahe. A zvládol ju bravúrne. V jeho filme verím všetkému – od davových scén demonštrácií a chaosu v uliciach v auguste 1968 cez tvorivé využitie archívnych materiálov a premyslený výber dobových songov až po takú banalitu, že „tousty“ sa v socialistickom Československu pripravovali tak, že sa krajce starého chleba opekali na oleji a potierali cesnakom. V Mádlovom najnovšom filme cítiť nadšenie mladosti, uvážlivosť stredného veku i odstup a poučenosť, aké by som čakal skôr od staršieho tvorcu.
Kto vlastne „vytvoril“ režiséra Jiřího Mádla? On paradoxne vraví, že ani jeden zo svojich scenárov nepísal s tým, že ho bude sám realizovať, a že najdôležitejšia je preňho scenáristika, potom herectvo a réžia je až na treťom mieste. Ale réžia si ho tak akosi našla – dodávam ja. Myslím si, že to má na svedomí jeho zdravá a sympatická ambícia vypovedať niečo o živote a o svete. Nič viac a nič menej.
Takže od Snowboarďákov k Vlnám – pozoruhodná cesta. A všimnime si, že Mádl ako režisér sa nikam neponáhľa – medzi jeho režijnými filmami sú päťročné intervaly –, hoci ako populárna osobnosť by možno mohol chrliť jeden film za druhým. Len čo by to boli za filmy? Niečo ako Ženy v říji, Muži v behu, Neznámi známi, Luky Cuky film, Po čem ženy touží, V zime ti poviem, ako sa mám, Nič alebo všetko, Jedeme na pitchbuilding, Príliš neosobná známosť? Nech mi ctený čitateľ odpustí, ak som tie názvy poplietol – organizmus sa proste bráni a toxický odpad vylučuje z pamäti.
