recenzia Hore je nebo v doline som ja Michal Záchenský vo filme Hore je nebo, v doline som ja. Foto: DRYEYE Film
Písmo: A- | A+

Ako sa človek zmení, keď dospieva na mieste, kde sa takpovediac nič nemení, aspoň nie k lepšiemu? Hore je nebo, v doline som ja je autorský debut režisérky Kataríny Gramatovej a zachytáva prchavé a intenzívne okamihy, v ktorých sa z chlapca stáva mladý muž. Intímnu drámu o dospievaní inšpirovali skutočné príbehy z hladových dolín. Svetovú premiéru mal film v hlavnej súťaži MFF v Tokiu a európsku na MFF v Karlových Varoch. Od 25. septembra ho uvidia diváci aj v slovenských kinách.

Jazda na babetách, drobné výstrelky s kamarátmi, búrajúci sa obraz o mame… Pätnásťročný Enrique vyrastá so starou mamou v zabudnutej slovenskej dedine. Jeho matka pracuje ďaleko v meste a domov prichádza len zriedka. Letné dni plynú pomaly, no pod povrchom sa čosi mení. V dedine kolujú reči o jeho matke. Keď Enrique zistí, že úlohy, ktoré pre ňu plní, nie sú také čestné, ako si myslel, musí sa rozhodnúť – zostať verný svojim hodnotám, alebo sa s matkou nadobro rozlúčiť.

Dostať sa do ich sveta

Film Hore je nebo, v doline som ja zachytáva zlomový okamih dospievania – chvíľu, keď si mladí ľudia utvárajú vlastné hodnoty, ktoré môžu byť v rozpore s tými, aké im odovzdali rodičia,“ uvádza v presskite režisérka, strihačka a autorka scenára Katarína Gramatová. Viacerých protagonistov svojho filmu objavila náhodou pri rešerši. Michal Záchenský, Adam Šuniar, Dominik Vetrák a Július Oľha ju zaujali vizuálne, no nemali herecké skúsenosti. Na tom, aby sa pred kamerou cítili prirodzene, pracovali rok. Ona sama sa presťahovala do ich dediny Utekáč, aby lepšie pochopila ich svet.

Hore je nebo v doline som ja Záber z filmu Hore je nebo, v doline som ja. Foto: DRYEYE Film
Záber z filmu Hore je nebo, v doline som ja. Foto: DRYEYE Film

 „Keď som ich spoznala, mali dvanásť – trinásť rokov. Moja prvá otázka bola, či mi ukážu nejaké miesto, kam v dedine radi chodia. Zobrali nás na kopec, kde mali vlastnoručne vyrobené ohnisko a odtiaľ bol krásny výhľad na celú dedinu. Už od začiatku bolo pre mňa dôležité dostať sa do ich sveta – a našťastie nebol až tak ďaleko od toho môjho,” približuje pre filmsk.sk Gramatová, ktorá má viacero súrodencov a je zvyknutá byť medzi deťmi a komunikovať s nimi. „Samozrejme, s chlapcami v puberte je to už iné, ale mám aj staršieho brata, takže túto dynamiku poznám. Som dosť hravý človek, takže každá chvíľa, ktorú som s nimi trávila, ma bavila. Zároveň som si stále uvedomovala, že pracujem – všetko som pozorovala, fotila a zapisovala.

Strih bez kompromisov

Hore je nebo, v doline som ja je debutom takmer pre každého v hlavnej zložke štábu. „Preto boli návštevy v dedine veľmi podstatné – tam sme si všetko zvedomovali,“ zamýšľa sa režisérka. „Vždy, keď som medzi prácou a školou mala voľno, šla som tam. A to isté aj Igor (Engler, producent a spoluautor námetu, pozn. red.). Až mi to teraz chýba.

Tvorba so sebou priniesla aj kompromisy. „Bez nich by to nešlo. Ale keby ste sa spýtali ľudí z produkcie, asi by povedali, že som ich až tak veľa nerobila. Napríklad, mesiace sledujete lokalitu, a deň pred natáčaním vám tam niekto premaľuje plot a pokosí trávu, čo sa predtým nestalo ani raz. To vie veľmi nahnevať,“ hovorí Gramatová. Niekedy musela skrátiť scénu, aby vznikol priestor pre inú. „Ale tam mi pomáhala moja strihová zručnosť. Už počas natáčania som si vedela predstaviť, kam sa dá obraz posunúť alebo kde ešte nadčas jednoducho musí byť, aj keď všetci už dupkali nohou, že musíme skončiť. Najviac nekompromisná som bola v strihu. S Alešom Valtrom sme robili desiatky verzií a riešili každý detail.

Intenzívna preprodukcia

Diváci a kritici, ktorí film už videli, vyzdvihli aj jeho vizuálnu stránku. „Keď som vyberala kameramana, bolo pre mňa veľmi dôležité, aby mal na projekt čas. Pretože prístup, ktorý som zvolila, si to jednoducho vyžadoval. Keď som s projektom oslovila Tomáša Kotasa, hneď som videla to veľké zapálenie, ktoré v sebe mal,“ spomína režisérka. Aj pre Kotasa to bol debut. „Zo začiatku sme si jasne stanovili, ako chceme, aby film pôsobil. Aby komunikoval s divákom aj vizuálne – kamera bude pozorovateľom, ako aj ľudia v dedine pozorujú spoza okna. Preprodukcia bola naozaj intenzívna – mali sme rozkreslené a rozzáberované úplne všetko. Na obhliadkach sme si fotili miesta, hľadali uhly kamery, volili objektívy a z toho sme si potom pripravili prezentáciu, do ktorej sme pridávali aj referencie na svietenie.

Taká tá drsná láska

Gramatová pri filme Hore je nebo, v doline som ja robila všetko od písania scenára cez obhliadky a réžiu až po strih. Samozrejme, rolu v tom hrali aj financie. „Tento film vznikal popri tom, ako sme všetci pracovali na iných projektoch a ja som ešte aj študovala. Takže toho bolo naozaj veľa na každého. Na tomto filme sme teda určite nezarobili.

Výsledkom je snímka, v ktorej prináša pohľad na súčasnú situáciu na Slovensku. „Krutú realitu oblastí, kde tí mocní zneužívajú tých najzraniteľnejších. Natáčanie v hladovej doline, ako sa tomu hovorí, bolo silným zážitkom. Miestna komunita nás prijala s otvorenou náručou. Aj preto tento film tak trochu patrí aj im,”napísala režisérka.

Hore je nebo v doline som ja Michal Záchenský a Eva Mores vo filme Hore je nebo, v doline som ja. Foto: DRYEYE Film
Michal Záchenský a Eva Mores vo filme Hore je nebo, v doline som ja. Foto: DRYEYE Film

Aj keď sa film odohráva na mieste, kde ani mnohí Slováci neboli, dokáže osloviť aj v zahraničí. Napríklad na detskom filmovom festivale Giffoni v Taliansku. „Deti sa pýtali veľmi konkrétne otázky, všímali si symboly vo filme a dosť ich zaujímala dynamika kamarátstva chlapcov – taká tá drsná láska. Väčšinou sa ma na diskusiách pýtajú, ako film vznikal, aká bola práca s nehercami a čo bolo za príbehom. Ale v Taliansku sme riešili rodinné vzťahy a otázku, či sa dá odpustiť niekomu, kto sa nikdy neprizná a manipuluje – aj keď je to vlastná matka. Deti rozoberali aj zábery, svietenie či grading. A deti, vybrané z celého sveta, boli aj porotcami filmu. Práve ony rozhodli o tom, že sme vyhrali cenu za najlepšiu kameru,” dodáva Katarína Gramatová. Vo filme okrem spomínaných nehercov účinkujú aj známe mená Eva Mores, Jana Oľhová a Attila Mokos.

Hore je nebo, v doline som ja vznikol v slovensko-českej koprodukcii. Slovenským producentom je Igor Engler a spoločnosť DRYEYE Film, českou producentkou je Julie Marková Žáčková z NOCHI FILM.

Hore je nebo, v doline som ja (r. Katarína Gramatová, Slovensko/Česko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: 477 550 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 198 750 eur, vklad STVR: 48 000 eur s DPH)
Distribučná premiéra: 25. septembra 2025

Michal Záchenský vo filme Hore je nebo, v doline som ja. Foto: DRYEYE Film

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Kinobus 2026 Atmosféra na festivale Kinobus. Foto: Kinobus/Marek Jančúch

Kinobus 2026 prepojí Oravu so susedným Poľskom

Dva autobusy, štyri dni na cestách, bývalé aj súčasné kiná. Filmy premietané zo starých premietačiek a filmových pásov, rozhovory s miestnymi, prechádzky, exkurzie a objavovanie Oravy spôsobom, ktorý by vám bežný navigačný systém pravdepodobne nikdy nenavrhol. Tohtoročný (nielen) filmový festival Kinobus sa koná od 27. do 30. augusta 2026. Publikum prevedie Námestovom, Oravským Veselým, Mútnym a bývalými kúpeľmi Slaná voda. Zavíta aj do susedného Poľska do obcí Łękawica a Żywiec, kde sa po prvýkrát prepojí s poľským partnerským festivalom Kinobus. Podtitulom a témou ročníka je Pospolu. Téma vychádza z charakteristickej vlastnosti Oravcov – silnej súdržnosti a komunitného života. „Fascinujú ma miestne kultúrne domy. Ich architektúra je tu úplne iná ako inde na Slovensku,“ približuje výber tohtoročného regiónu riaditeľ a dramaturg festivalu Martin Krištof. „Na Orave je kino súčasťou veľkého kultúrneho domu, kde sídli aj obecný úrad, materská škôlka a knižnica. Dominantou je spoločenská sála a celé je to na naše pomery veľmi predimenzované,“ dodáva. „Festivaly, svadby, pohreby, všetko sa deje komunitne, spolu. Na druhej strane, nikde ani známky, že ste kúsok od Poľska. Žiadne prepojenie nápismi, spojmi, jazykom, značkami. Ale akoby asi s ostatným Slovenskom,“ vysvetľuje Krištof. Historickým míľnikom festivalu bude cezhraničné prepojenie s poľským festivalom Kinobus - festiwal kinowy na kółkach. Vznikol...
Česko Oscar 2026 Berlinale 2026 Tomáš Gič Záber z filmu Keby sa holuby premenili na zlato. Foto: guča films

Česko posiela na Oscary Holuby, študentského Oscara má za Volklore

Česká filmová a televízna akadémia (ČFTA) oznámila, že českým kandidátom na cenu 99. ročníka americkej Academy of Motion Picture Arts and Sciences (AMPAS) Oscar v kategórii medzinárodných celovečerných filmov bude dokument Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. „V intímnom a formálne originálnom dokumente zaznamenáva režisérka päť rokov osudy svojho brata a dvoch bratrancov, ktorým závislosť postupne vzala vzťahy, domov aj pocit bezpečia. S využitím estetiky DIY prepája denníkové zábery, štylizované spomienky, oživené fotografie aj grafické koláže a bez sentimentu sa pokúša pochopiť príčiny ich pádu aj jeho dopad na celú rodinu,“ uviedla ČFTA. Snímka si z Berlinale 2026 odniesla cenu pre najlepší dokument. Premietala sa aj v Karlových Varoch. Na Slovensku ju ako prví uvidia v septembri diváci na MFF Cinematik v Piešťanoch, v októbri príde do distribúcie. Film vznikol v česko-slovenskej koprodukcii. Za Slovensko film koprodukoval Matej Sotník zo spoločnosti guča films. Česko sa v týchto dňoch tešilo aj zo študentského Oscara. V kategórii alternatívnych a experimentálnych diel ho začiatkom augusta získala študentka FAMU Viktorie Štěpánová s videoesejou Volklore. Na študentských Oscaroch v jednotlivých kategóriách udeľujú zlatú, striebornú a bronzovú cenu. Ktorú z nich Volklore získa, oznámia na festivale v Toronte 14. septembra. Do najužšieho oscarového výberu v rovnakej kategórii ako Volklore sa tento rok dostal aj slovenský...
Zobraziť všetky články