recenzia Hore je nebo v doline som ja Michal Záchenský vo filme Hore je nebo, v doline som ja. Foto: DRYEYE Film
Písmo: A- | A+

Ako sa človek zmení, keď dospieva na mieste, kde sa takpovediac nič nemení, aspoň nie k lepšiemu? Hore je nebo, v doline som ja je autorský debut režisérky Kataríny Gramatovej a zachytáva prchavé a intenzívne okamihy, v ktorých sa z chlapca stáva mladý muž. Intímnu drámu o dospievaní inšpirovali skutočné príbehy z hladových dolín. Svetovú premiéru mal film v hlavnej súťaži MFF v Tokiu a európsku na MFF v Karlových Varoch. Od 25. septembra ho uvidia diváci aj v slovenských kinách.

Jazda na babetách, drobné výstrelky s kamarátmi, búrajúci sa obraz o mame… Pätnásťročný Enrique vyrastá so starou mamou v zabudnutej slovenskej dedine. Jeho matka pracuje ďaleko v meste a domov prichádza len zriedka. Letné dni plynú pomaly, no pod povrchom sa čosi mení. V dedine kolujú reči o jeho matke. Keď Enrique zistí, že úlohy, ktoré pre ňu plní, nie sú také čestné, ako si myslel, musí sa rozhodnúť – zostať verný svojim hodnotám, alebo sa s matkou nadobro rozlúčiť.

Dostať sa do ich sveta

Film Hore je nebo, v doline som ja zachytáva zlomový okamih dospievania – chvíľu, keď si mladí ľudia utvárajú vlastné hodnoty, ktoré môžu byť v rozpore s tými, aké im odovzdali rodičia,“ uvádza v presskite režisérka, strihačka a autorka scenára Katarína Gramatová. Viacerých protagonistov svojho filmu objavila náhodou pri rešerši. Michal Záchenský, Adam Šuniar, Dominik Vetrák a Július Oľha ju zaujali vizuálne, no nemali herecké skúsenosti. Na tom, aby sa pred kamerou cítili prirodzene, pracovali rok. Ona sama sa presťahovala do ich dediny Utekáč, aby lepšie pochopila ich svet.

Hore je nebo v doline som ja Záber z filmu Hore je nebo, v doline som ja. Foto: DRYEYE Film
Záber z filmu Hore je nebo, v doline som ja. Foto: DRYEYE Film

 „Keď som ich spoznala, mali dvanásť – trinásť rokov. Moja prvá otázka bola, či mi ukážu nejaké miesto, kam v dedine radi chodia. Zobrali nás na kopec, kde mali vlastnoručne vyrobené ohnisko a odtiaľ bol krásny výhľad na celú dedinu. Už od začiatku bolo pre mňa dôležité dostať sa do ich sveta – a našťastie nebol až tak ďaleko od toho môjho,” približuje pre filmsk.sk Gramatová, ktorá má viacero súrodencov a je zvyknutá byť medzi deťmi a komunikovať s nimi. „Samozrejme, s chlapcami v puberte je to už iné, ale mám aj staršieho brata, takže túto dynamiku poznám. Som dosť hravý človek, takže každá chvíľa, ktorú som s nimi trávila, ma bavila. Zároveň som si stále uvedomovala, že pracujem – všetko som pozorovala, fotila a zapisovala.

Strih bez kompromisov

Hore je nebo, v doline som ja je debutom takmer pre každého v hlavnej zložke štábu. „Preto boli návštevy v dedine veľmi podstatné – tam sme si všetko zvedomovali,“ zamýšľa sa režisérka. „Vždy, keď som medzi prácou a školou mala voľno, šla som tam. A to isté aj Igor (Engler, producent a spoluautor námetu, pozn. red.). Až mi to teraz chýba.

Tvorba so sebou priniesla aj kompromisy. „Bez nich by to nešlo. Ale keby ste sa spýtali ľudí z produkcie, asi by povedali, že som ich až tak veľa nerobila. Napríklad, mesiace sledujete lokalitu, a deň pred natáčaním vám tam niekto premaľuje plot a pokosí trávu, čo sa predtým nestalo ani raz. To vie veľmi nahnevať,“ hovorí Gramatová. Niekedy musela skrátiť scénu, aby vznikol priestor pre inú. „Ale tam mi pomáhala moja strihová zručnosť. Už počas natáčania som si vedela predstaviť, kam sa dá obraz posunúť alebo kde ešte nadčas jednoducho musí byť, aj keď všetci už dupkali nohou, že musíme skončiť. Najviac nekompromisná som bola v strihu. S Alešom Valtrom sme robili desiatky verzií a riešili každý detail.

Intenzívna preprodukcia

Diváci a kritici, ktorí film už videli, vyzdvihli aj jeho vizuálnu stránku. „Keď som vyberala kameramana, bolo pre mňa veľmi dôležité, aby mal na projekt čas. Pretože prístup, ktorý som zvolila, si to jednoducho vyžadoval. Keď som s projektom oslovila Tomáša Kotasa, hneď som videla to veľké zapálenie, ktoré v sebe mal,“ spomína režisérka. Aj pre Kotasa to bol debut. „Zo začiatku sme si jasne stanovili, ako chceme, aby film pôsobil. Aby komunikoval s divákom aj vizuálne – kamera bude pozorovateľom, ako aj ľudia v dedine pozorujú spoza okna. Preprodukcia bola naozaj intenzívna – mali sme rozkreslené a rozzáberované úplne všetko. Na obhliadkach sme si fotili miesta, hľadali uhly kamery, volili objektívy a z toho sme si potom pripravili prezentáciu, do ktorej sme pridávali aj referencie na svietenie.

Taká tá drsná láska

Gramatová pri filme Hore je nebo, v doline som ja robila všetko od písania scenára cez obhliadky a réžiu až po strih. Samozrejme, rolu v tom hrali aj financie. „Tento film vznikal popri tom, ako sme všetci pracovali na iných projektoch a ja som ešte aj študovala. Takže toho bolo naozaj veľa na každého. Na tomto filme sme teda určite nezarobili.

Výsledkom je snímka, v ktorej prináša pohľad na súčasnú situáciu na Slovensku. „Krutú realitu oblastí, kde tí mocní zneužívajú tých najzraniteľnejších. Natáčanie v hladovej doline, ako sa tomu hovorí, bolo silným zážitkom. Miestna komunita nás prijala s otvorenou náručou. Aj preto tento film tak trochu patrí aj im,”napísala režisérka.

Hore je nebo v doline som ja Michal Záchenský a Eva Mores vo filme Hore je nebo, v doline som ja. Foto: DRYEYE Film
Michal Záchenský a Eva Mores vo filme Hore je nebo, v doline som ja. Foto: DRYEYE Film

Aj keď sa film odohráva na mieste, kde ani mnohí Slováci neboli, dokáže osloviť aj v zahraničí. Napríklad na detskom filmovom festivale Giffoni v Taliansku. „Deti sa pýtali veľmi konkrétne otázky, všímali si symboly vo filme a dosť ich zaujímala dynamika kamarátstva chlapcov – taká tá drsná láska. Väčšinou sa ma na diskusiách pýtajú, ako film vznikal, aká bola práca s nehercami a čo bolo za príbehom. Ale v Taliansku sme riešili rodinné vzťahy a otázku, či sa dá odpustiť niekomu, kto sa nikdy neprizná a manipuluje – aj keď je to vlastná matka. Deti rozoberali aj zábery, svietenie či grading. A deti, vybrané z celého sveta, boli aj porotcami filmu. Práve ony rozhodli o tom, že sme vyhrali cenu za najlepšiu kameru,” dodáva Katarína Gramatová. Vo filme okrem spomínaných nehercov účinkujú aj známe mená Eva Mores, Jana Oľhová a Attila Mokos.

Hore je nebo, v doline som ja vznikol v slovensko-českej koprodukcii. Slovenským producentom je Igor Engler a spoločnosť DRYEYE Film, českou producentkou je Julie Marková Žáčková z NOCHI FILM.

Hore je nebo, v doline som ja (r. Katarína Gramatová, Slovensko/Česko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: 477 550 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 198 750 eur, vklad STVR: 48 000 eur s DPH)
Distribučná premiéra: 25. septembra 2025

Michal Záchenský vo filme Hore je nebo, v doline som ja. Foto: DRYEYE Film

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

slovenský dokumentárny film 2025 Ondřej a František Klišíkovci v dokumente Raději zešílet v divočině Foto: Arsy Versy

téma Hodnotenie slovenského dokumentárneho filmu 2025

V roku 2025 uviedli distribučné spoločnosti v slovenských kinách 15 celovečerných dokumentárnych filmov nakrútených v domácej produkcii alebo v koprodukcii s inými krajinami. Spomedzi týchto snímok bolo sedem majoritne slovenských, jeden film vznikol v paritnej koprodukcii s Českou republikou. V ďalších siedmich prípadoch bola slovenská strana len menšinovým koproducentom. Hladinu domáceho audiovizuálneho prostredia rozvlnilo aj niekoľko krátkometrážnych filmov či dokumentárna séria pre televíziu. Tieto čísla naznačujú, že dokumentárny rok 2025 sa niesol v znamení doznievajúcich dobrých čias. Z odstupu aj zblízka Potešujúcou správou o dokumentárnych filmoch, ktoré vlani prišli do slovenských kín, je v prvom rade ich tematická i estetická rôznorodosť. Zameriavajú sa na skutočne rozmanité publikum. Od toho najširšieho, priam mainstreamového, ktoré konzumuje primárne obsah VOD platforiem (Netflix, Voyo, Max), cez zvedavé a skôr klubové publikum až po vyložene niche okruh festivalových divákov a diváčok. Príjemne ma prekvapilo aj to, že tvorcovia a tvorkyne vlaňajších filmov pri práci využívali celé spektrum režijných metód a prístupov k rozprávaniu. Ich filmy navyše ponúkajú celú škálu intenzít a tónov. Záber z filmu Letopis režiséra Martina Kollara. Na festivale Cinematik v Piešťanoch získal cenu pre najlepší slovenský dokumentárny film. Foto: Film Expanded Niektoré si volia dištančné, prevažne statické snímanie ústiace až do experimentálneho, takmer galerijného filmu, akým je Letopis (r. Martin Kollar), iné sa rozhodli pre štylizovaný,...
Martin Pechlát a Emanuel Bugala vo filme Šviháci. Foto: Bontonfilm

recenzia Šviháci

Šviháci nezahanbili tradíciu rodinnej komédie. V dnešných časoch priniesli chýbajúce osvieženie z domácej kuchyne a objavili veľký detský talent. Kultové rodinné komédie s deťmi v hlavných úlohách sa nerodia často. Preto milujeme najmä tie československé. Ich pointy za desiatky rokov preveril čas a väčšinou v nich majú prsty Marie Poledňáková alebo Zdeněk Svěrák. Predsa sa však nájdu nové osobnosti, ktoré cítia, že vetrať krehké rodinné putá s humorom v srdci nie je len taká komerčná banalita a samozrejmosť. Veria v silu scenára a ešte aj majú nos na detského hrdinu. Medzi nich patrí režisér Braňo Mišík, sám kedysi výrazný detský herecký zjav. Do slovenských a českých kín teraz prišiel s filmom Šviháci. Na prvý pohľad akoby šlo len o ďalšiu produkciu vypočítanú pre konzumenta, ale je v tom čosi viac. Obnažený háčik Príbeh je vcelku jednoduchý: traja hudobníci v zmiešanom česko-slovenskom pomere chodievajú počas sezóny pravidelne do piešťanských kúpeľov za prácou. Aj sympatický Dan (Martin Pechlát) si pri týchto príležitostiach vždy zbalí svoje „fidlátka“ a odoberie sa od manželky a čerstvo dospelej dcéry z pražského bytu, aby s ostrieľanou kapelou na osvedčenom mieste slušne zarobil. Má najmilujúcejšiu rodinu, akú si len vieme predstaviť. Sám pritom pôsobí ako ojedinelý maskulínny druh bytosti, o ktorú sa možno nielen oprieť, ale ju aj na chlieb natrieť, dokonca s ňou zábavne spolužiť. Zdalo...
Oscar 2026 nominácie Fotografia z filmu Hriešnici

Hriešnici „prebili“ Jednu bitku za druhou, majú 16 nominácií na Oscara

Najviac nominácií na Oscara 2026, spolu až 16, získal hororový film Hriešnici režiséra Ryana Cooglera v hlavnej dvojúlohe s Michaelom B. Jordanom. Hviezdne obsadený satirický triler Jedna bitka za druhou Paula Thomasa Andersona má 13 nominácií. Po 9 nominácií získali snímky Frankenstein, Veľký Marty a Citová hodnota. Nominácie zverejnila americká filmová akadémia vo štvrtok 22. januára. V kategórii zahraničných filmov sa medzi nominované tituly prebojovali národní kandidáti z Brazílie, Francúzska, Nórska, Španielska a Tunisu. Viac-menej podľa očakávaní tak o Oscara súperia triler Tajný agent (r. Kleber Mendonça Filho), Drobná nehoda (r. Džafar Panahi), Citová hodnota (r. Joachim Trier), Sirat (r. Oliver Laxe) a Hlas Hind Radžab (r. Kaouther Ben Hania). Slovenským zástupcom v oscarovom súboji bol Otec Terezy Nvotovej, ktorý sa však nedostal do užšieho výberu. Naopak, do užšieho výberu v kategórii krátkych animovaných filmov sa dostali dve slovenské koprodukčné snímky. Ani Hurikán Jana Sasku, ani Zomrela som v Irpini Anastasie Falileievy však napokon nomináciu nezískali. O cenu pre najlepší celovečerný hraný film roka sa uchádza 9 filmov. Akadémia nominovala snímky Bugonia (r. Yorgos Lanthimos), F1 (Joseph Kosinski), Frankenstein (r. Guillermo del Toro), Hamnet (Chloé Zhao), Veľký Marty (r. Josh Safdie), Jedna bitka za druhou, Tajný agent, Citová hodnota, Hriešnici a Sny o vlakoch (r. Clint Bentley)....
Zobraziť všetky články