Záblesky každodenných dejín, ktoré nám pripomínajú, aby sme sa pozastavili nad našimi činmi skôr, než upadnú do zabudnutia. Takýto opis sprevádza film Letopis. Nakrútil ho režisér, kameraman a fotograf Martin Kollar. Svetovú premiéru mal v hlavnej súťaži významného festivalu dokumentárneho filmu Visions du Réel. Po uvedeniach na Art Filme a Cinematiku, kde získal hlavnú cenu v sekcii Cinematik.doc, prichádza 18. septembra do kín.

Prostredníctvom obrazov odhaľuje absurdné rutiny a zvláštne zvyky. Ako aj našu tendenciu opierať sa o systémy, ktoré zároveň spochybňujeme. Ponúka nový spôsob, ako vnímať naše voľby. A povzbudzuje divákov, aby sa zamysleli nad svojimi činmi teraz, skôr než na ne zabudnú. Film Letopis nielen dokumentuje prítomnosť, ale je aj akýmsi archívom pre budúcnosť.

Zdedil nenakrútený film

„Ľudské bytosti, chytené vo víre rýchlej spoločenskej zmeny, majú často problém identifikovať fakty a súvislosti, ktoré sa s odstupom času zdajú zrejmé. Pri spätnom pohľade si často kladieme otázku, prečo sme nemohli predpovedať podstatný vývoj aspoň približne. Zakaždým, keď sa spoločnosť reštrukturalizuje, upadáme do frustrácie a transformačné obdobie, ktoré predchádzalo súčasnému poriadku, sa vďaka hystérii prítomného okamihu zachováva len v útržkoch,“ vysvetľuje v presskite režisér. „V tomto filme som chcel poukázať na rýchle tempo a intenzitu prebiehajúcich zmien, ktoré nám často bránia zamyslieť sa nad tým, ako presne tieto zmeny formujú naše prostredie. Chcel som tiež preskúmať našu zjavnú neschopnosť robiť kompetentné rozhodnutia o našej vlastnej budúcnosti,“ pokračuje Martin Kollar. Letopis je pre neho druhý autorský film. Prvý – 5 October – mal svetovú premiéru pred deviatimi rokmi v Rotterdame. Okrem toho sa ako kameraman podpísal pod snímky 66 sezón, Ako sa varia dejiny či Cenzorka.

„Film Letopis sme s Máriou Rumanovou začali pripravovať niekedy v roku 2018. Keď sme sa pôvodne bavili o tom, čo by sme chceli v živote niekedy nakrútiť, tak sa nám pozdávalo, že by sme spravili presne to isté, čo kedysi robil tím na Kolibe, ktorý nakrúcal letopisy. Čiže sme plánovali nakrúcať akúkoľvek udalosť, významnú alebo aj zdanlivo bezvýznamnú, ktorá by takto bola zaznamenaná do archívu pre budúcnosť,“ vysvetľoval koncept snímky Kollar v rozhovore pre Film.sk. „No a práve vtedy, keď sme sa už mali pustiť do samotného nakrúcania filmu, tak sa stalo, že Mariška sa rozhodla tu s nami definitívne nebyť… A tak som zdedil nenakrútený film. Pár mesiacov som váhal, či sa do toho vôbec mám pustiť. A ked‘ som nakoniec do toho išiel, striktne som sa držal úplne prvotného nápadu, že budem observačne nakrúcať situácie malých aj veľkých dejín,“ dodal.

Letopis mal v sebe veľmi málo obmedzení

Letopis nakoniec vznikal šesť či sedem rokov a podľa režiséra mal v sebe veľmi málo obmedzení. „Hlavná otázka bola, či je vôbec možné nakrútiť nenudný film bez hlavného hrdinu a nejakého banálneho príbehu. Samozrejme som tušil, že film musí mať začiatok, stred aj koniec,“ povedal Kollar.

„Okrem toho som si dal jediné striktné obmedzenie, že hranice krajiny budú jediným limitom a nebudem nakrúcať v zahraničí, akokoľvek by sa mi to do filmu hodilo. Počas niečo viac ako 200 dní som nakrútil veľmi rôznorodý materiál, ktorý sme potom v strižni s Marekom Šulíkom ešte počas nakrúcania na veľa etáp dávali dokopy. Takže je to do veľkej miery aj Marekov film. Robili sme ho ako hlinenú sochu, pridávali sme hmotu a pokiaľ nám to držalo, tak sme sa tešili. A keď sa nám to celé zrútilo, tak sme ďalej na ten kýpeť, už poučení, nalepili zase niečo ďalšie. (…) Takto sme sa k filmu vracali, otvárali ho, pridávali nový materiál, ktorý ho obohacoval alebo spochybňoval. Následne vypadli celé scény a nahradili ich nové, iné scény sa zas vrátili späť do hry.“