Záber z filmu Amoosed: losia odysea. Foto: Filmtopia
Písmo: A- | A+

Keď režisérka Hana Nováková počula historku o tom, ako sa do vtedy ešte socialistického Československa spontánne vrátili dávno vyhubené losy, zaujalo ju to natoľko, že sa v piatom ročníku na FAMU rozhodla o tom nakrútiť film. Tak vznikla česko-slovenská dokumentárna snímka Amoosed: losia odysea. Po premiére na MFDF Ji.hlava príchádza od 4. novembra do slovenských kín.

„Ústrednou linkou snímky je to, ako losy premenili život a pohľad na prírodu všetkým postavám, ktorým skrížili cestu. A to naprieč krajinami. To čo som s bizarným párnokopytníkom z bažín a mokradí zažila ja, sa dávno predo mnou prihodilo mnohým ďalším: českému zoológovi a českému veterinárovi, ruskému laserovému fyzikovi z losej domestikačnej stanice, švédskemu obchodníkovi s drevom a nórskym a kanadským lovcom. Jediní ľudia, ktorým nikto otvárať oči nemusel boli pôvodní obyvatelia Kanady, kmeň Miq´makov, pri ktorých náš film končí. Práve oni sa vzbúrili vo chvíli, keď bieli lovci zastrelili bieleho losa, ich duchovný totem,“ napísala režisérka Hana Nováková na portáli Dokrevue.

Vo filme Amoosed: losia odysea sleduje ľudí „posadnutých“ losmi. Počas svojho putovania navštívila napríklad ruskú domestikačnú stanicu, kde sa losy už roky márne pokúšajú skrotiť. Navštívila aj švédske losie safari, kde losy spolunažívajú s ľuďmi priamo v domácnostiach. Venuje sa tiež návratu losov po 500 rokoch do bývalého Československa. Zaujíma ju, či existuje niečo ako vnútorné zviera. A odpovedá na otázku, či môže byť volanie tohto zvieraťa natoľko silné, že sa aj človek z Európy vydá po jeho stopách. Ako uvádzajú tvorcovia: „Keď sa človek stretne s losom, jeden z nich sa vždy premení, a obvykle je to človek.“

Každý obraz prekvapí

Režisérka hovorí: „Zvieratá vnímam ako našich učiteľov, bytosti, ktoré nás dokážu priviesť späť k prírode. Nesú v sebe dar aj poslanie pripomínať nám, že sme sa od nej vzdialili, odtrhli od jej prirodzeného rytmu a premien ročných období.“

Hana Nováková má doktorát z etnozoológie, zároveň vyštudovala dokumentárnu tvorbu na pražskej FAMU. Nakrútila viaceré vedecko-populárne filmy pre Akadému vied ČR. Podieľala sa aj na niekoľkých dokumentárnych seriáloch či televíznych reláciach. Amoosed: losia odysea je jej celovečerný debut. Vznikol v česko-slovenskej koprodukcii. Slovenským koproducentom je Peter Kerekes. „Keď som prvýkrát zažil Hanu Novákovú prezentovať tento projekt, bol to film, ktorý sa nepodobal na nič, čo som dovtedy videl. Myslím si, že divákov poteší hlavne to, že sú každým obrazom neustále prekvapovaní. Film nie je predvídateľný – podobne ako los, aj on kočuje po rozľahlých mentálnych pastvinách. Pred týmto filmom ma losy nezaujímali. Po tomto filme ma nielenže zaujímajú, ale rozmýšľam nad tým, ako sa stať losom,“ povedal Peter Kerekes. 

Amoosed: losia odysea (r. Hana Nováková, Česko/Slovensko, 2025)
Celkový rozpočet filmu: 97 587  eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 39 375 eur)
Distribučná premiéra: 4. decembra 2025

Autor:

Záber z filmu Amoosed: losia odysea. Foto: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Populárna speváčka, tri vynikajúce atlétky aj milión litrov

V najbližšej kolekcii sa s nimi divák stretne. Kým meno speváčky – Jana Kociánová (v č. 26 spieva víťaznú pieseň Bratislavskej lýry Pár slov autorskej dvojice Ľuboš Zeman – Pavol Zelenay) – je známe aj dnes nielen medzi fanúšikmi populárnej hudby, málokto si spomenie na tri športovkyne, ktoré by si to rovnako zaslúžili. Dnešná superhviezda slovenskej atletiky s iniciálami Emila Zátopka plní (právom) médiá. Kto si však spomenie na Evu Šuranovú, ktorá ako prvá Slovenska získala olympijskú medailu (bronz v skoku do diaľky na OH v Mníchove 1972)? Mária Mračnová v skoku do výšky bola na olympijských hrách štvrtá aj šiesta. Jozefína Čerchlanová, svojho času československá jednotka v neuveriteľnom rozsahu behov od 100 po 800 m. Jej fúzatý rekord na hladkých 400 m z roku 1974 (!) prekonala až tohto roku práve Emma Zapletalová! Všetky tri uvidí divák na populárnych atletických pretekoch P-T-S v TvF č. 25. Miloslav Roľko, znakár, jediný majster Európy v histórii československého plavectva sa ukáže v č. 27. Ak ostaneme ešte pri mimoriadnych športových výkonoch, na vysokom stupni rebríčka bude expedícia do Himalájí, ktorá dosiahla vrchol Makalu. Aj v nej boli mená, ktoré si zaslúžia náš obdiv: Gálffy, Fiala, Orolín... (č. 23 a 30). Prvý slovenský rogalista Peter Adamica z Trenčína si svoj závesný klzák sám skonštruoval (č. 23)....
recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Zobraziť všetky články