slovenský dokumentárny film 2025 recenzia Neplatené voľno film Neplatené voľno Záber z filmu Pauly Ďurinovej Neplatené voľno. Foto: guča films
Písmo: A- | A+

Úzkosť, depresia, vyhorenie. To sú témy, ktoré cirkulujú druhým celovečerným dokumentárnym filmom Pauly Ďurinovej Neplatené voľno. Po uvedení na festivaloch v Karlových Varoch, FIDMarseille či DokuFeste v Kosove, kde získal International Dox Award, prichádza film 23. októbra aj do slovenských kín.

Paula Ďurinová debutovala v roku 2024 experimentálnou esejou Lapilli, v ktorej sa vyrovnáva so stratou starých rodičov. Ako svoj prvý celovečerný film však začala nakrúcať práve Neplatené voľno. „Potom sme ho v nejaký moment pozastavili kvôli filmu Lapilli, ktorý nadobudol istú urgenciu a po tých zhruba dvoch rokoch som sa vrátila k tomu materiálu, ktorý sme nakrútili a mala som tiež tendenciu sa vracať k tomu úplne prvotnému rešeršu, ktorý som k tomu filmu robila,“ povedala Ďurinová po slovenskej premiére filmu na festivale Cinematik. Vrátila sa tak aj k textovým inšpiráciám svojho filmu, ktorých bolo niekoľko a rozhodla sa s nimi viac pracovať.

V jednej z inšpirácií pre môj film, knihe Depresia: Verejný pocit, hovorí Ann Cvetkovich o tom, ako môže mať vyjadrovanie emócií kolektívny a verejný dopad. Tento film vznikol z mojej osobnej skúsenosti s úzkosťou, depresiou a epizódou vyhorenia spred niekoľkých rokov,“ uvádza Ďurinová v presskite. Podľa vlastných slov potrebovala pochopiť, čo sa vlastne stalo, a tak si začala o téme čítať viac. Nešla však po popularizačných článkoch, ale ponorila sa skôr do esejí a rôznych zinov, ktoré „kritizujú privatizáciu duševného zdravia a zameriavajú sa na jej politické rozmery“.

Inšpirácia v repetitívnosti

Hovorí, že spolu so strihačkou Deniz Şimşek našli inšpiráciu aj v repetitívnej či cirkulárnej povahe úzkosti a depresie. „Každá nová skúsenosť v sebe nesie spomienku na tú predchádzajúcu a zároveň očakáva tú ďalšiu. Pri strihu sme pracovali s touto myšlienkou cirkulácie a slučky. Diskutovali sme o konkrétnych obrazoch a ich významoch – a tým, že sme ich opätovne použili v rôznych častiach filmu v novej forme, sme integrovali túto pamäť minulosti a zároveň v priebehu filmu jasnejšie formovali aspekt niečoho, čo rastie. Pracovali sme s vrstvami veľmi realistického materiálu i s abstraktnými či nečitateľnými obrazmi – niečím, čo je skôr pod povrchom,“ vysvetľuje Ďurinová.

Jej film má niekoľko protagonistov. Ide o mladých ľudí okolo tridsiatky, ktorí pre film vytvorili akúsi terapeutickú svojpomocnú skupinu. „Veľa som sa o téme naučila aj od samotných protagonistov. (…) Pre mňa bolo dôležité, že v čase, keď sme nakrúcali, neboli v nejakej kríze a zároveň, že mali nejaké vlastné podporné štruktúry a mali všetci dosť skúseností s individuálnou terapiou alebo aj s rozličnými facilitáciami. Skupinové scény nie sú hrané. Natočili sme veľmi veľa materiálu, natáčali sme na teleobjektíve, čiže sme sa snažili nebyť úplne blízko nich,“ povedala režisérka. Pôvodne pracovala s väčšou skupinou ľudí, ktorí sa navzájom nepoznali. Z nej sa vykryštalizovali štyria protagonisti, ktorí dobre fungovali v spoločnej skupine a tiež mali záujem aktívne na filme participovať.

Systémový podtext a pamäť priestoru

Na začiatku sme viedli dlhé debaty s Elianou, ktorá film otvára. (…) Obidve sme mali záujem nie, že povedať, že takto to je, ale skúmať, ktoré aspekty toho, čím si prechádzame, majú nejaký štruktúrny alebo systémový podtext,“ uviedla Ďurinová. Dodala, že rovnako dôležitou témou ako depresia, vyhorenie či úzkosť bol pre ňu hnev. Túto emóciu chcela vo filme takisto zachytiť. Cítiť ju napríklad v záberoch z propalestínskych demonštrácií. „Chcela som ten film silnejšie zasadiť do Berlína a vlastne sprostredkovať aj to, čo mesto zažíva posledných 23 mesiacov –  policajné násilie proti ľuďom, ktorí sú v solidarite s Palestínčanmi. To je tiež súčasť pamäte toho priestoru,“ vysvetlila režisérka.

Film Neplatené voľno vznikol v slovensko-česko-nemeckej koprodukcii. Slovenským producentom je Matej Sotník zo spoločnosti guča films. Koproducentom je aj STVR. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali napríklad laureátka ceny Oskára Čepana, zvuková umelkyňa Lenka Adamcová, kameramanka Radka Šišuláková či Viera Čákanyová ako dramaturgička.

Neplatené voľno (r. Paula Ďurinová, Slovensko/Česko/Nemecko, 2025)
Celkový rozpočet filmu: 223 050 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 50 625 eur + 14 200 eur (vývoj a štipendium) + podpora z programu 5.1: 16 500 eur, vklad RTVS: 10 000 eur, vecný vklad RTVS: 2418 eur)
Distribučná premiéra: 23. októbra

 

 

Autor:

Záber z filmu Pauly Ďurinovej Neplatené voľno. Foto: guča films

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

rozhovor Zuzana Gindl-Tatárová Foto: SFTA

rozhovor Zuzana Gindl-Tatárová

Zuzana Gindl-Tatárová v polovici 80. rokov vstúpila do sveta filmu tvorivou spoluprácou so Štefanom Uhrom ako spoluscenáristka jeho filmu o Božene Slančíkovej Timrave Šiesta veta (1986). Dramaturgicky spolupracovala na filmoch ako Správca skanzenu, Sedím na konári a je mi dobre,  Let asfaltového holuba alebo Neha, neskôr Kandidát, Čiara či Slúžka. Desiatkam ďalších filmov pomohla na svet ako národná zástupkyňa v európskom fonde na podporu kinematografie Eurimages. Pedagogicky pôsobila na FTF VŠMU a jej tzv. „veľkým seminárom“ prešla drvivá väčšina aktívnych filmárov a filmárok strednej a mladšej generácie. Bola aj prodekankou FTF VŠMU pre zahraničie a dvakrát bola vymenovaná za členku Rady AVF (2011 a 2021.) V rokoch 2002 – 2007 viedla Slovenskú filmovú a televíznu akadémiu, kde založila národné filmové ceny Slnko v sieti. Tento rok si sama prevzala Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre. Viackrát si povedala, že k cinefilstvu si sa dostala už ako päťročná, keď teba a tvojho brata stará mama vodievala do bratislavského kina Čas. Aké boli tvoje najranejšie filmové zážitky a čo z nich v tebe zostalo dodnes? Mojimi hrdinami boli vtedy Zikmund a Hanzelka a ich úžasná Tatra, alebo Frigo na mašine... Boli to odvážni a nezávislí hrdinovia. No babička nás nevodila len do kina Čas. Pravidelne sme chodili aj na detské predstavenia do „blchárne“, ako sme volali kino Mladosť. Bolo...
Milota Záber z filmu Milota. Foto: FURIA FILM

Milota otvára našej úprimnosti chalupu s modrou strechou

Vidieť umeleckého fotografa v procese tvorby znamená možnosť dotýkať sa miery slobody jeho vnútorného sveta, v ktorom sa odráža realita tak, ako ju vidí cez objektív aparátu. Ak je to Milota Havránková, sledujeme celoživotný príbeh výnimočnej a charizmatickej ženy s neomylným citom pre pevný, úprimný a podmanivý výtvarný experiment. Do kín prichádza celovečerný dokument Milota. Premiéru bude mať 30. apríla. Na správnej ceste „Na Slovensku je stále veľa žien, ktoré si zaslúžia filmové spracovanie,“ hovorí pre Filmsk.sk producentka dokumentu Milota Lívia Filusová. K myšlienke zmapovať životnú cestu jednej z najvýraznejších osobností slovenskej fotografie dospela v čase pandémie. Rozhodovala sa vtedy o uchopení novej témy, v ktorej mala byť ústrednou postavou súčasná žena – umelkyňa. Fakt, že v spoločnosti začali vládnuť dovtedy utlmené vášne degradujúce kultúrne hodnoty, ju v tom mohol len utvrdiť. Tvorba Miloty Havránkovej ju okamžite oslovila svojou originalitou, štylizáciou a najmä emóciou, ktorú z jej fotografií cítila. „Keď som si preštudovala dostupné materiály, ktoré som o Milote našla, vedela som, že som na správnej ceste. S Milotou a s jej rodinou sme odkomunikovali zámer filmu, dohodli sme si podmienky v rámci obsahu a ja som sa na temer štyri roky stala súčasťou ich života,“ hovorí. Fotografka Milota Havránková Foto: FURIA FILM Spontánne a s výsledkom Silným vizuálnym aj emocionálnym motívom filmu sa stala Milotina chalupa s...
Turisti Záber z filmu Turisti. Foto: ASFK

Turisti mimo komfortnej zóny

Po premiére na Medzinárodnom festivale krátkych filmov v Clermont-Ferrand sa krátky animovaný film slovenskej režisérky Márie Kralovič Turisti dostal aj do slovenských kín. V distribúcii sa premieta ako predfilm americkej čiernej komédie Ak by som mala nohy, tak ťa nakopem (r. Mary Bronstein). Protagonistami filmu Turisti sú manželia Hana a Kornel. Ich výprava do prírody sa zmení na boj o prežitie. „Film Turisti je krátky animovaný film o hľadaní vzájomného porozumenia v pokročilom manželskom zväzku. Hana a Kornel majú neľahkú úlohu. Vyšplhať sa na kopec svojho problému a za jeho vrcholom nájsť nové perspektívne horizonty. Stávajú sa teda turistami, kde musia vyhrať boj nad vlastnými vášňami, únavou a lenivosťou pri ťažkom výstupe na vrchol,“ píše v explikácii pre Audiovizuálny fond producentka Agata Novinski. „Film je zároveň o dôležitosti poznať samého seba a mať sa rád, aby sme boli v dostatočnej miere pripravení na akékoľvek partnerské spolužitie,“ dodáva. Režisérka Mária Kraľovič má za sebou už niekoľko krátkych animovaných filmov. Jej snímka Fifi Fatale (2018) získala nomináciu na Slnko v sieti. Ako animátorka sa Kralovič podieľala aj na ďalších snímkach. Venuje sa tiež ilustrovaniu. „Lákajú ma situácie, kde je človek nútený mimo svojej komfortnej zóny zakúsiť nebezpečie, či boj o svoj život. Krutosť prírody, ktorá vie byť...
Zobraziť všetky články