recenzia Neplatené voľno film Neplatené voľno Záber z filmu Pauly Ďurinovej Neplatené voľno. Foto: guča films
Písmo: A- | A+

Úzkosť, depresia, vyhorenie. To sú témy, ktoré cirkulujú druhým celovečerným dokumentárnym filmom Pauly Ďurinovej Neplatené voľno. Po uvedení na festivaloch v Karlových Varoch, FIDMarseille či DokuFeste v Kosove, kde získal International Dox Award, prichádza film 23. októbra aj do slovenských kín.

Paula Ďurinová debutovala v roku 2024 experimentálnou esejou Lapilli, v ktorej sa vyrovnáva so stratou starých rodičov. Ako svoj prvý celovečerný film však začala nakrúcať práve Neplatené voľno. „Potom sme ho v nejaký moment pozastavili kvôli filmu Lapilli, ktorý nadobudol istú urgenciu a po tých zhruba dvoch rokoch som sa vrátila k tomu materiálu, ktorý sme nakrútili a mala som tiež tendenciu sa vracať k tomu úplne prvotnému rešeršu, ktorý som k tomu filmu robila,“ povedala Ďurinová po slovenskej premiére filmu na festivale Cinematik. Vrátila sa tak aj k textovým inšpiráciám svojho filmu, ktorých bolo niekoľko a rozhodla sa s nimi viac pracovať.

V jednej z inšpirácií pre môj film, knihe Depresia: Verejný pocit, hovorí Ann Cvetkovich o tom, ako môže mať vyjadrovanie emócií kolektívny a verejný dopad. Tento film vznikol z mojej osobnej skúsenosti s úzkosťou, depresiou a epizódou vyhorenia spred niekoľkých rokov,“ uvádza Ďurinová v presskite. Podľa vlastných slov potrebovala pochopiť, čo sa vlastne stalo, a tak si začala o téme čítať viac. Nešla však po popularizačných článkoch, ale ponorila sa skôr do esejí a rôznych zinov, ktoré „kritizujú privatizáciu duševného zdravia a zameriavajú sa na jej politické rozmery“.

Inšpirácia v repetitívnosti

Hovorí, že spolu so strihačkou Deniz Şimşek našli inšpiráciu aj v repetitívnej či cirkulárnej povahe úzkosti a depresie. „Každá nová skúsenosť v sebe nesie spomienku na tú predchádzajúcu a zároveň očakáva tú ďalšiu. Pri strihu sme pracovali s touto myšlienkou cirkulácie a slučky. Diskutovali sme o konkrétnych obrazoch a ich významoch – a tým, že sme ich opätovne použili v rôznych častiach filmu v novej forme, sme integrovali túto pamäť minulosti a zároveň v priebehu filmu jasnejšie formovali aspekt niečoho, čo rastie. Pracovali sme s vrstvami veľmi realistického materiálu i s abstraktnými či nečitateľnými obrazmi – niečím, čo je skôr pod povrchom,“ vysvetľuje Ďurinová.

Jej film má niekoľko protagonistov. Ide o mladých ľudí okolo tridsiatky, ktorí pre film vytvorili akúsi terapeutickú svojpomocnú skupinu. „Veľa som sa o téme naučila aj od samotných protagonistov. (…) Pre mňa bolo dôležité, že v čase, keď sme nakrúcali, neboli v nejakej kríze a zároveň, že mali nejaké vlastné podporné štruktúry a mali všetci dosť skúseností s individuálnou terapiou alebo aj s rozličnými facilitáciami. Skupinové scény nie sú hrané. Natočili sme veľmi veľa materiálu, natáčali sme na teleobjektíve, čiže sme sa snažili nebyť úplne blízko nich,“ povedala režisérka. Pôvodne pracovala s väčšou skupinou ľudí, ktorí sa navzájom nepoznali. Z nej sa vykryštalizovali štyria protagonisti, ktorí dobre fungovali v spoločnej skupine a tiež mali záujem aktívne na filme participovať.

Systémový podtext a pamäť priestoru

Na začiatku sme viedli dlhé debaty s Elianou, ktorá film otvára. (…) Obidve sme mali záujem nie, že povedať, že takto to je, ale skúmať, ktoré aspekty toho, čím si prechádzame, majú nejaký štruktúrny alebo systémový podtext,“ uviedla Ďurinová. Dodala, že rovnako dôležitou témou ako depresia, vyhorenie či úzkosť bol pre ňu hnev. Túto emóciu chcela vo filme takisto zachytiť. Cítiť ju napríklad v záberoch z propalestínskych demonštrácií. „Chcela som ten film silnejšie zasadiť do Berlína a vlastne sprostredkovať aj to, čo mesto zažíva posledných 23 mesiacov –  policajné násilie proti ľuďom, ktorí sú v solidarite s Palestínčanmi. To je tiež súčasť pamäte toho priestoru,“ vysvetlila režisérka.

Film Neplatené voľno vznikol v slovensko-česko-nemeckej koprodukcii. Slovenským producentom je Matej Sotník zo spoločnosti guča films. Koproducentom je aj STVR. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali napríklad laureátka ceny Oskára Čepana, zvuková umelkyňa Lenka Adamcová, kameramanka Radka Šišuláková či Viera Čákanyová ako dramaturgička.

Neplatené voľno (r. Paula Ďurinová, Slovensko/Česko/Nemecko, 2025)
Celkový rozpočet filmu: 223 050 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 50 625 eur + 14 200 eur (vývoj a štipendium) + podpora z programu 5.1: 16 500 eur, vklad RTVS: 10 000 eur, vecný vklad RTVS: 2418 eur)
Distribučná premiéra: 23. októbra

 

 

Autor:

Záber z filmu Pauly Ďurinovej Neplatené voľno. Foto: guča films

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

film Štúr Lukáš Pelč ako Ľudovít Štúr a Ivana Kološová ako Adela Ostrolúcka v pripravovanom filme Štúr. Foto: Tina Botková

Štúr príde do kín v januári 2026

Desiaty celovečerný film režisérky Mariany Čengel Solčanskej Štúr príde do kín 15. januára 2026. Práve začiatkom roka 2026 si pripomenieme 170. výročie úmrtia Ľudovíta Štúra. V hlavných úlohách filmu Štúr sa predstavia Lukáš Pelč (Ľudovít Štúr), Ivana Kološová (Adela Ostrolúcka), Richard Autner, Marko Igonda, František Kovár, Jana Kvantiková, Daniel Žulčák, Csongor Kassai, Zuzana Konečná a ďalší. Vznik filmu podporili Audiovizuálny fond, scenár podporil Literárny fond. Štúr vzniká v produkcii spoločnosti The Factory s.r.o., koprodukuje ho STVR. Mariana Čengel Solčanská napísala aj scenár a na filme pracuje od roku 2020. Film je adaptáciou režisérkinho románu Milenec Adely Ostrolúckej (2024). Štúra tak publikum spozná očami zamilovanej ženy. Kodifikátor spisovnej slovenčiny tragicky zahynul ako 40-ročný po nešťastnom postrelení na poľovačke. Prežil život bohatý na dobrodružstvá, búrlivé dejiny a spoločenské premeny. Pre tých, ktorých zaujíma filmové zákulisie, pripravili vo Vysokých Tatrách na Hrebienku výstavu spojenú so vznikom tohoto výpravného filmu. Predstaví fotografie z nakrúcania a filmové kostýmy Michaely Mokrej. „Veríme, že výstava na Hrebienku priláka množstvo ľudí a sme veľmi vďační našim partnerom v Tatrách, že nám umožnili túto krásnu vec zrealizovať,“ povedal Lukáš Pelč, ktorý okrem toho, že stvárnil hlavnú postavu, film aj produkuje. Prvá klapka snímky Štúr padla na jeseň 2024. Nakrúcalo sa v Bratislave, v...
recenzia Dukla. Záber z filmu Dukla. Foto: Slovak Motion Picture

recenzia Dukla

Použiť brechtovský princíp vo filme chce nepochybne odvahu, i keď v kinematografii sa to občas deje. Ale použiť tento typ scudzovacieho efektu v bábkovom filme je riziko. Vo filme Dukla sa riskovať jeho tvorcom jednoznačne oplatilo. Princíp je použitý funkčne a Bertold Brecht by mal radosť. Napätie medzi desivým príbehom a formou, priznanou bábkohrou, sa stalo v Dukle metódou, ktorá rôznymi naratívnymi taktikami vytvára silnú a apelatívnu výpoveď. A čo je mimoriadne dôležité, robí tak (vďaka svojej štruktúre) bez akéhokoľvek pátosu. Podarilo sa tu vytvoriť presvedčivú ilúziu situácie pohyblivého frontu počas vojny – s tým má často problém dokonca i hraný film. https://youtu.be/Don-O4UcvY4?si=T0PfaqWgn3gbNx5n Príbeh je recepčne otvorený, vyrozprávaný štandardne a lineárne, rámcovaný úvodnou a záverečnou scénou pred televízorom, delený na niekoľko nadväzujúcich kapitoliek. Fabula nie je nijako komplikovaná, sujet nepoužíva naratívne ozvláštnenia. Ani nemusí, pretože tým povestným, neoformalisticky povedané „ozvláštnením“ je celá výrazová zložka, včítane dvoch sekvencií s transparentne priznanými rukami ovládajúcimi postavy – bábky. Významy sa tak vytvárajú na základe štylizovaných vizuálnych a auditívnych znakov, ktoré odkazujú na znaky iluzívnej skutočnosti a tie odkazujú na referenčné znaky historickej reality. Táto semiotická hra s interpretáciou interpretácie ale nekončí ako nejaký otravný model. Naopak, ako som spomenul vyššie, pôsobí autenticky a zakladá silnú recepčnú platformu emocionálneho pôsobenia. Je potešujúce, že film Dukla vznikol. V budúcnosti pri výročiach druhej...
29. MFDF Ji.hlava Ilustračné foto. Foto: MFDF Ji.hlava/Lukáš Veselý

ohlasy 29. MFDF Ji.hlava

Na 29. ročníku Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava uviedli viac ako tristo filmov v súťažných aj nesúťažných sekciách. Nechýbali kurátorované pásma, industry program a sprievodné podujatia. Druhá desaťdňová Ji.hlava trvala od 24. októbra do 2. novembra. V retrospektívach sa zamerala na kolektívny film a tému jedla vo filme. V nadväznosti na minulý ročník premietla niekoľko filmov taiwanského režiséra Cai Ming-lianga, ktorý tentoraz v Jihlave počas festivalu nakrútil snímku zo svojej série Walker. Festivalovú znelku pripravil ukrajinský režisér Sergej Loznica. V párminútovej dokrútke zachytil nenápadný, ale rušivý fragment z ukrajinského metra v Dnipre. Ťažoba striebra Ji.hlava spravidla otvára aktuálne spoločenské témy, viac či menej explicitne formuluje otázky týkajúce sa ľudského prežívania v rôznych politických a ekonomických systémoch či počas medzinárodných vojnových konfliktov. Poľská režisérka Natalia Koniarz a kameraman Stanisław Cuske ocenení za film Striebro. Foto: MFDF Ji.hlava/Jan Hromadko Film Striebro, ktorý vyhral hlavnú festivalovú súťažnú sekciu Opus Bonum, približuje život baníkov pracujúcich v najvyššie položenej bani na striebornej hore v Bolívii. Poľská režisérka Natalia Koniarz sleduje banícky kolektív pri náročnom hľadaní a extrahovaní strieborných žíl, ako aj život rodín v izolovanej osade pod vrcholom hory. Baníci pracujú sami na seba, nie sú pod žiadnou firmou, vykorisťuje ich len systém sám. Často...
Zobraziť všetky články