slovenský dokumentárny film 2025 recenzia Neplatené voľno film Neplatené voľno Záber z filmu Pauly Ďurinovej Neplatené voľno. Foto: guča films
Písmo: A- | A+

Úzkosť, depresia, vyhorenie. To sú témy, ktoré cirkulujú druhým celovečerným dokumentárnym filmom Pauly Ďurinovej Neplatené voľno. Po uvedení na festivaloch v Karlových Varoch, FIDMarseille či DokuFeste v Kosove, kde získal International Dox Award, prichádza film 23. októbra aj do slovenských kín.

Paula Ďurinová debutovala v roku 2024 experimentálnou esejou Lapilli, v ktorej sa vyrovnáva so stratou starých rodičov. Ako svoj prvý celovečerný film však začala nakrúcať práve Neplatené voľno. „Potom sme ho v nejaký moment pozastavili kvôli filmu Lapilli, ktorý nadobudol istú urgenciu a po tých zhruba dvoch rokoch som sa vrátila k tomu materiálu, ktorý sme nakrútili a mala som tiež tendenciu sa vracať k tomu úplne prvotnému rešeršu, ktorý som k tomu filmu robila,“ povedala Ďurinová po slovenskej premiére filmu na festivale Cinematik. Vrátila sa tak aj k textovým inšpiráciám svojho filmu, ktorých bolo niekoľko a rozhodla sa s nimi viac pracovať.

V jednej z inšpirácií pre môj film, knihe Depresia: Verejný pocit, hovorí Ann Cvetkovich o tom, ako môže mať vyjadrovanie emócií kolektívny a verejný dopad. Tento film vznikol z mojej osobnej skúsenosti s úzkosťou, depresiou a epizódou vyhorenia spred niekoľkých rokov,“ uvádza Ďurinová v presskite. Podľa vlastných slov potrebovala pochopiť, čo sa vlastne stalo, a tak si začala o téme čítať viac. Nešla však po popularizačných článkoch, ale ponorila sa skôr do esejí a rôznych zinov, ktoré „kritizujú privatizáciu duševného zdravia a zameriavajú sa na jej politické rozmery“.

Inšpirácia v repetitívnosti

Hovorí, že spolu so strihačkou Deniz Şimşek našli inšpiráciu aj v repetitívnej či cirkulárnej povahe úzkosti a depresie. „Každá nová skúsenosť v sebe nesie spomienku na tú predchádzajúcu a zároveň očakáva tú ďalšiu. Pri strihu sme pracovali s touto myšlienkou cirkulácie a slučky. Diskutovali sme o konkrétnych obrazoch a ich významoch – a tým, že sme ich opätovne použili v rôznych častiach filmu v novej forme, sme integrovali túto pamäť minulosti a zároveň v priebehu filmu jasnejšie formovali aspekt niečoho, čo rastie. Pracovali sme s vrstvami veľmi realistického materiálu i s abstraktnými či nečitateľnými obrazmi – niečím, čo je skôr pod povrchom,“ vysvetľuje Ďurinová.

Jej film má niekoľko protagonistov. Ide o mladých ľudí okolo tridsiatky, ktorí pre film vytvorili akúsi terapeutickú svojpomocnú skupinu. „Veľa som sa o téme naučila aj od samotných protagonistov. (…) Pre mňa bolo dôležité, že v čase, keď sme nakrúcali, neboli v nejakej kríze a zároveň, že mali nejaké vlastné podporné štruktúry a mali všetci dosť skúseností s individuálnou terapiou alebo aj s rozličnými facilitáciami. Skupinové scény nie sú hrané. Natočili sme veľmi veľa materiálu, natáčali sme na teleobjektíve, čiže sme sa snažili nebyť úplne blízko nich,“ povedala režisérka. Pôvodne pracovala s väčšou skupinou ľudí, ktorí sa navzájom nepoznali. Z nej sa vykryštalizovali štyria protagonisti, ktorí dobre fungovali v spoločnej skupine a tiež mali záujem aktívne na filme participovať.

Systémový podtext a pamäť priestoru

Na začiatku sme viedli dlhé debaty s Elianou, ktorá film otvára. (…) Obidve sme mali záujem nie, že povedať, že takto to je, ale skúmať, ktoré aspekty toho, čím si prechádzame, majú nejaký štruktúrny alebo systémový podtext,“ uviedla Ďurinová. Dodala, že rovnako dôležitou témou ako depresia, vyhorenie či úzkosť bol pre ňu hnev. Túto emóciu chcela vo filme takisto zachytiť. Cítiť ju napríklad v záberoch z propalestínskych demonštrácií. „Chcela som ten film silnejšie zasadiť do Berlína a vlastne sprostredkovať aj to, čo mesto zažíva posledných 23 mesiacov –  policajné násilie proti ľuďom, ktorí sú v solidarite s Palestínčanmi. To je tiež súčasť pamäte toho priestoru,“ vysvetlila režisérka.

Film Neplatené voľno vznikol v slovensko-česko-nemeckej koprodukcii. Slovenským producentom je Matej Sotník zo spoločnosti guča films. Koproducentom je aj STVR. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali napríklad laureátka ceny Oskára Čepana, zvuková umelkyňa Lenka Adamcová, kameramanka Radka Šišuláková či Viera Čákanyová ako dramaturgička.

Neplatené voľno (r. Paula Ďurinová, Slovensko/Česko/Nemecko, 2025)
Celkový rozpočet filmu: 223 050 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 50 625 eur + 14 200 eur (vývoj a štipendium) + podpora z programu 5.1: 16 500 eur, vklad RTVS: 10 000 eur, vecný vklad RTVS: 2418 eur)
Distribučná premiéra: 23. októbra

 

 

Autor:

Záber z filmu Pauly Ďurinovej Neplatené voľno. Foto: guča films

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Poberta Záber z filmu Poberta. Foto: Bontonfilm

Poberta píše ľúbostný list zlodejským komédiám

Čierny humor, satiru aj krimi sľubuje nová česko-slovenská zlodejská komédia Poberta. Nakrútil ju režisér Ondřej Hudeček a po premiére na Febiofeste, ktorý uzavrie, vstúpi od 19. marca do slovenských kín. „Zlodejské komédie typu Loganovci alebo Dannyho parťáci sa u nás prakticky nenakrúcajú. Bolo preto potrebné nájsť spôsob, ako tento rýdzo americký žáner preniesť do českého prostredia tak, aby pôsobil uveriteľne a zároveň nestratil nadsádzku. Hollywoodske zlodejské komédie mám veľmi rád. Pri Pobertovi som sa nimi síce inšpiroval, film som však zámerne zasadil do nám dôverne známych reálií, než aby som na ne za každú cenu vrúbľoval typicky americké žánrové prvky,“ povedal režisér Ondřej Hudeček. Poberta je český expresívny výraz pre zlodeja, darebáka či gaunera. Film sa odohráva v prostredí juhomoravského mesta Strážnice a postavy hovoria slováckym dialektom. Hrdinom Hudečkovho filmu je zlodejíček Lupyn. V priebehu pandémie, počas ktorej scenár vznikal, sa vracia z väzenia do rodného mesta. Situácia, ktorú priniesol covid, ho inšpiruje k naplánovaniu ďalšieho kšeftu. Z pandémie chce spolu s kumpánmi – úžerníkom Asasínom a skorumpovaným policajtom vyťažiť čo najviac, aby mohol začať nový život so svojou láskou Tamarou.   „Páči sa mi, ako hovorí režisér Ondřej Hudeček, že Poberta je ľúbostný list gangsterským zlodejským komédiám. Môžeme to označiť aj za veľmi dynamický slovácky western, ktorého nezanedbateľnou...
Oscar 2026 krátky film Záber z krátkeho hraného filmu Dvaja ľudia, ktorí si vymieňajú sliny. Foto: Misia Films

Oscar 2026 – aké sú najlepšie nominované krátke filmy?

Aj na 98. ročníku cien americkej filmovej akadémie Oscar 2026 udelia tri sošky tvorcom krátkych filmov. Víťazov spoznáme 16. marca, slávnostný ceremoniál sa začne o jednej v noci stredoeurópskeho času. O filmy nominované na Oscara v kategóriách krátkometrážnych filmov sa nezaujímam iba preto, že som strihal americký krátky hraný film Most (r. Bobby Garabedian, 2003), natočený v Prahe s českými hercami, ktorý bol pred rokmi nominovaný na Oscara. Môj záujem o krátkometrážne filmy sa totiž zrodil už počas štúdia dokumentárnej tvorby na VŠMU. Nielen z „prinútenia“ pretože to bol cieľ môjho štúdia, alebo ako z núdze cnosť, pretože krátky film urobíte ľahšie a lacnejšie ako film celovečerný. Vždy som obdivoval poviedku ako literárnu formu oproti rozsiahlemu románu a vo filme sa tento fenomén v mojich očiach prejavil práve ako krátky film. Je úctyhodné, že Americká filmová akadémia si stále považuje za dôležité udeľovať ceny aj v krátkej metráži, čo je v ich prípade do 40 minút. Navyše plejáda filmových festivalov, ktoré práve krátku formu preferujú, je obrovská a pokrýva nielen základné rody filmu ako je dokument, animovaný film, hraný film, ale aj art- a arsfilmy, teda umelecké filmy, filmy o umení (čo nie je to isté), o vede, experimentálne, avantgardné, tematicky zamerané na šport, prírodné krásy, horolezectvo, poľnohospodárstvo, ekológiu, cestopisné filmy, populárno-vedecké filmy, nevraviac o hudobných...
33. Febiofest Záber z filmu Ružové sny. Foto: archív SFÚ

33. MFF Febiofest pripomenie Hanáka, Wajdu, Kubricka aj Borušovičovú

Medzinárodný filmový festival Febiofest Bratislava ponúkne až do 17. marca v kinách Lumière a Mladosť súťažné sekcie, nové snímky z veľkých svetových festivalov, ale aj filmové klasiky. „Mne osobne je veľmi blízka sekcia Zrkadlo minulosti – filmy staršieho dátumu, ktoré sú stále mimoriadne atraktívne aj pre dnešného diváka,“ hovorí prezident festivalu Peter Dubecký. Jedným z týchto titulov bude klasika zo zbierky Slovenského filmového ústavu Ružové sny (1976), ktorá si tento rok pripomína 50 rokov od svojho vzniku. „Je to poetický príbeh krásnej Johanky v podaní Ivy Bittovej a Juraja Nvotu ako poštára Jakuba. Aj po päťdesiatich rokoch si ho opäť veľmi rád pozriem a verím, že si ho radi vychutnajú aj diváci,“ približuje prezident MFF Febiofest Bratislava. Na slávnostnom uvedení sa osobne zúčastní režisér Dušan Hanák spolu so scenáristom Dušanom Dušekom, kameramanom Dodom Šimončičom a hlavným predstaviteľom Jurajom Nvotom. Uvedením titulu Vadí – nevadí chce 33. Febiofest vzdať poctu režisérke, scenáristke, spisovateľke a pedagogičke Eve Borušovičovej. Zomrela vlani vo veku 55 rokov. „Je fajn, že si Evu pripomenieme rok po jej smutnom odchode filmom, ktorý sa dnes už nehrá ani v kinách, ani v televízii a ktorý vytvorila spolu so svojou sestrou,“ pokračuje Peter Dubecký. Vo filme účinkujú Alexander Bárta,...
Zobraziť všetky články