slovenský dokumentárny film 2025 recenzia Neplatené voľno film Neplatené voľno Záber z filmu Pauly Ďurinovej Neplatené voľno. Foto: guča films
Písmo: A- | A+

Úzkosť, depresia, vyhorenie. To sú témy, ktoré cirkulujú druhým celovečerným dokumentárnym filmom Pauly Ďurinovej Neplatené voľno. Po uvedení na festivaloch v Karlových Varoch, FIDMarseille či DokuFeste v Kosove, kde získal International Dox Award, prichádza film 23. októbra aj do slovenských kín.

Paula Ďurinová debutovala v roku 2024 experimentálnou esejou Lapilli, v ktorej sa vyrovnáva so stratou starých rodičov. Ako svoj prvý celovečerný film však začala nakrúcať práve Neplatené voľno. „Potom sme ho v nejaký moment pozastavili kvôli filmu Lapilli, ktorý nadobudol istú urgenciu a po tých zhruba dvoch rokoch som sa vrátila k tomu materiálu, ktorý sme nakrútili a mala som tiež tendenciu sa vracať k tomu úplne prvotnému rešeršu, ktorý som k tomu filmu robila,“ povedala Ďurinová po slovenskej premiére filmu na festivale Cinematik. Vrátila sa tak aj k textovým inšpiráciám svojho filmu, ktorých bolo niekoľko a rozhodla sa s nimi viac pracovať.

V jednej z inšpirácií pre môj film, knihe Depresia: Verejný pocit, hovorí Ann Cvetkovich o tom, ako môže mať vyjadrovanie emócií kolektívny a verejný dopad. Tento film vznikol z mojej osobnej skúsenosti s úzkosťou, depresiou a epizódou vyhorenia spred niekoľkých rokov,“ uvádza Ďurinová v presskite. Podľa vlastných slov potrebovala pochopiť, čo sa vlastne stalo, a tak si začala o téme čítať viac. Nešla však po popularizačných článkoch, ale ponorila sa skôr do esejí a rôznych zinov, ktoré „kritizujú privatizáciu duševného zdravia a zameriavajú sa na jej politické rozmery“.

Inšpirácia v repetitívnosti

Hovorí, že spolu so strihačkou Deniz Şimşek našli inšpiráciu aj v repetitívnej či cirkulárnej povahe úzkosti a depresie. „Každá nová skúsenosť v sebe nesie spomienku na tú predchádzajúcu a zároveň očakáva tú ďalšiu. Pri strihu sme pracovali s touto myšlienkou cirkulácie a slučky. Diskutovali sme o konkrétnych obrazoch a ich významoch – a tým, že sme ich opätovne použili v rôznych častiach filmu v novej forme, sme integrovali túto pamäť minulosti a zároveň v priebehu filmu jasnejšie formovali aspekt niečoho, čo rastie. Pracovali sme s vrstvami veľmi realistického materiálu i s abstraktnými či nečitateľnými obrazmi – niečím, čo je skôr pod povrchom,“ vysvetľuje Ďurinová.

Jej film má niekoľko protagonistov. Ide o mladých ľudí okolo tridsiatky, ktorí pre film vytvorili akúsi terapeutickú svojpomocnú skupinu. „Veľa som sa o téme naučila aj od samotných protagonistov. (…) Pre mňa bolo dôležité, že v čase, keď sme nakrúcali, neboli v nejakej kríze a zároveň, že mali nejaké vlastné podporné štruktúry a mali všetci dosť skúseností s individuálnou terapiou alebo aj s rozličnými facilitáciami. Skupinové scény nie sú hrané. Natočili sme veľmi veľa materiálu, natáčali sme na teleobjektíve, čiže sme sa snažili nebyť úplne blízko nich,“ povedala režisérka. Pôvodne pracovala s väčšou skupinou ľudí, ktorí sa navzájom nepoznali. Z nej sa vykryštalizovali štyria protagonisti, ktorí dobre fungovali v spoločnej skupine a tiež mali záujem aktívne na filme participovať.

Systémový podtext a pamäť priestoru

Na začiatku sme viedli dlhé debaty s Elianou, ktorá film otvára. (…) Obidve sme mali záujem nie, že povedať, že takto to je, ale skúmať, ktoré aspekty toho, čím si prechádzame, majú nejaký štruktúrny alebo systémový podtext,“ uviedla Ďurinová. Dodala, že rovnako dôležitou témou ako depresia, vyhorenie či úzkosť bol pre ňu hnev. Túto emóciu chcela vo filme takisto zachytiť. Cítiť ju napríklad v záberoch z propalestínskych demonštrácií. „Chcela som ten film silnejšie zasadiť do Berlína a vlastne sprostredkovať aj to, čo mesto zažíva posledných 23 mesiacov –  policajné násilie proti ľuďom, ktorí sú v solidarite s Palestínčanmi. To je tiež súčasť pamäte toho priestoru,“ vysvetlila režisérka.

Film Neplatené voľno vznikol v slovensko-česko-nemeckej koprodukcii. Slovenským producentom je Matej Sotník zo spoločnosti guča films. Koproducentom je aj STVR. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali napríklad laureátka ceny Oskára Čepana, zvuková umelkyňa Lenka Adamcová, kameramanka Radka Šišuláková či Viera Čákanyová ako dramaturgička.

Neplatené voľno (r. Paula Ďurinová, Slovensko/Česko/Nemecko, 2025)
Celkový rozpočet filmu: 223 050 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 50 625 eur + 14 200 eur (vývoj a štipendium) + podpora z programu 5.1: 16 500 eur, vklad RTVS: 10 000 eur, vecný vklad RTVS: 2418 eur)
Distribučná premiéra: 23. októbra

 

 

Autor:

Záber z filmu Pauly Ďurinovej Neplatené voľno. Foto: guča films

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články