slovenský dokumentárny film 2025 recenzia Neplatené voľno film Neplatené voľno Záber z filmu Pauly Ďurinovej Neplatené voľno. Foto: guča films
Písmo: A- | A+

Úzkosť, depresia, vyhorenie. To sú témy, ktoré cirkulujú druhým celovečerným dokumentárnym filmom Pauly Ďurinovej Neplatené voľno. Po uvedení na festivaloch v Karlových Varoch, FIDMarseille či DokuFeste v Kosove, kde získal International Dox Award, prichádza film 23. októbra aj do slovenských kín.

Paula Ďurinová debutovala v roku 2024 experimentálnou esejou Lapilli, v ktorej sa vyrovnáva so stratou starých rodičov. Ako svoj prvý celovečerný film však začala nakrúcať práve Neplatené voľno. „Potom sme ho v nejaký moment pozastavili kvôli filmu Lapilli, ktorý nadobudol istú urgenciu a po tých zhruba dvoch rokoch som sa vrátila k tomu materiálu, ktorý sme nakrútili a mala som tiež tendenciu sa vracať k tomu úplne prvotnému rešeršu, ktorý som k tomu filmu robila,“ povedala Ďurinová po slovenskej premiére filmu na festivale Cinematik. Vrátila sa tak aj k textovým inšpiráciám svojho filmu, ktorých bolo niekoľko a rozhodla sa s nimi viac pracovať.

„V jednej z inšpirácií pre môj film, knihe Depresia: Verejný pocit, hovorí Ann Cvetkovich o tom, ako môže mať vyjadrovanie emócií kolektívny a verejný dopad. Tento film vznikol z mojej osobnej skúsenosti s úzkosťou, depresiou a epizódou vyhorenia spred niekoľkých rokov,“ uvádza Ďurinová v presskite. Podľa vlastných slov potrebovala pochopiť, čo sa vlastne stalo, a tak si začala o téme čítať viac. Nešla však po popularizačných článkoch, ale ponorila sa skôr do esejí a rôznych zinov, ktoré „kritizujú privatizáciu duševného zdravia a zameriavajú sa na jej politické rozmery“.

Inšpirácia v repetitívnosti

Hovorí, že spolu so strihačkou Deniz Şimşek našli inšpiráciu aj v repetitívnej či cirkulárnej povahe úzkosti a depresie. „Každá nová skúsenosť v sebe nesie spomienku na tú predchádzajúcu a zároveň očakáva tú ďalšiu. Pri strihu sme pracovali s touto myšlienkou cirkulácie a slučky. Diskutovali sme o konkrétnych obrazoch a ich významoch – a tým, že sme ich opätovne použili v rôznych častiach filmu v novej forme, sme integrovali túto pamäť minulosti a zároveň v priebehu filmu jasnejšie formovali aspekt niečoho, čo rastie. Pracovali sme s vrstvami veľmi realistického materiálu i s abstraktnými či nečitateľnými obrazmi – niečím, čo je skôr pod povrchom,“ vysvetľuje Ďurinová.

Jej film má niekoľko protagonistov. Ide o mladých ľudí okolo tridsiatky, ktorí pre film vytvorili akúsi terapeutickú svojpomocnú skupinu. „Veľa som sa o téme naučila aj od samotných protagonistov. (…) Pre mňa bolo dôležité, že v čase, keď sme nakrúcali, neboli v nejakej kríze a zároveň, že mali nejaké vlastné podporné štruktúry a mali všetci dosť skúseností s individuálnou terapiou alebo aj s rozličnými facilitáciami. Skupinové scény nie sú hrané. Natočili sme veľmi veľa materiálu, natáčali sme na teleobjektíve, čiže sme sa snažili nebyť úplne blízko nich,“ povedala režisérka. Pôvodne pracovala s väčšou skupinou ľudí, ktorí sa navzájom nepoznali. Z nej sa vykryštalizovali štyria protagonisti, ktorí dobre fungovali v spoločnej skupine a tiež mali záujem aktívne na filme participovať.

Systémový podtext a pamäť priestoru

„Na začiatku sme viedli dlhé debaty s Elianou, ktorá film otvára. (…) Obidve sme mali záujem nie, že povedať, že takto to je, ale skúmať, ktoré aspekty toho, čím si prechádzame, majú nejaký štruktúrny alebo systémový podtext,“ uviedla Ďurinová. Dodala, že rovnako dôležitou témou ako depresia, vyhorenie či úzkosť bol pre ňu hnev. Túto emóciu chcela vo filme takisto zachytiť. Cítiť ju napríklad v záberoch z propalestínskych demonštrácií. „Chcela som ten film silnejšie zasadiť do Berlína a vlastne sprostredkovať aj to, čo mesto zažíva posledných 23 mesiacov –  policajné násilie proti ľuďom, ktorí sú v solidarite s Palestínčanmi. To je tiež súčasť pamäte toho priestoru,“ vysvetlila režisérka.

Film Neplatené voľno vznikol v slovensko-česko-nemeckej koprodukcii. Slovenským producentom je Matej Sotník zo spoločnosti guča films. Koproducentom je aj STVR. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali napríklad laureátka ceny Oskára Čepana, zvuková umelkyňa Lenka Adamcová, kameramanka Radka Šišuláková či Viera Čákanyová ako dramaturgička.

Neplatené voľno (r. Paula Ďurinová, Slovensko/Česko/Nemecko, 2025)
Celkový rozpočet filmu: 223 050 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 50 625 eur + 14 200 eur (vývoj a štipendium) + podpora z programu 5.1: 16 500 eur, vklad RTVS: 10 000 eur, vecný vklad RTVS: 2418 eur)
Distribučná premiéra: 23. októbra

 

 

Autor:

Záber z filmu Pauly Ďurinovej Neplatené voľno. Foto: guča films

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články