Záber z filmu Free the Chickens

Vegánska úderka vstupuje do potravového reťazca

Písmo: A- | A+

Viac ako desať rokov po krátkom animovanom filme Pandy (2013), ktorý získal hlavnú cenu na festivale Fest Anča aj jedno z ocenení Cinéfondation v Cannes, prichádza režisér Matúš Vizár s druhým dielom zamýšľanej série drsných animovaných satír venovaných environmentálnemu aktivizmu a boju za práva zvierat.

Už v Pandách sa Matúšovi Vizárovi a jeho tímu podarilo ostrovtipne nasvietiť niektoré anomálie súčasnej spoločnosti, posadnutej okrem iného aj zachraňovaním či udržiavaním (konzumného a pohodlného) života ohrozených živočíšnych druhov. Jeho nový krátky animovaný film Free the Chickens si berie na mušku enviroaktivizmus hraničiaci s ekoterorizmom. Pokúša sa „nenásilne a pritom do hĺbky skúmať paradoxy a nekonzistenciu všetkých zainteresovaných strán súčasného boja o našu planétu a práva zvierat,“ píšu tvorcovia v žiadosti o podporu z Audiovizuálneho fondu.„Čierno-biele videnie sveta a absencia rozmýšľania vo väčších súvislostiach spôsobujú, že ekologický postoj k životu sa stáva viac módnou záležitosťou než reálnym riešením problému,“ dodávajú.

Film vyrobila slovenská spoločnosť nutprodukcia v spolupráci so svojou českou sestrou. „Keďže nutprodukce produkovala už film Pandy, do práce na Free the Chickens sa prirodzene zapojila aj nutprodukcia ako slovenský producent,“ vysvetľuje pre Film.sk producent filmu Jakub Viktorín. „Najväčšou výzvou a zároveň aj prínosom celej spolupráce bola autorská vízia Matúša Vizára a jeho prístup k práci. Dáva si totiž extrémne záležať na jednotlivých vizuáloch a forme celej animácie, čo zvyšuje nároky na čas a prípravu celého procesu. Verím však, že výsledok stojí za to.

Film vznikol technikou kreslenej počítačovej animácie a charakterizuje ho nielen výrazný Vizárov rukopis a zábery, ktoré sú skutočne prepracované do posledného detailu, ale aj podvratný humor – čierny ako smola a zároveň jasný ako čerstvá krv. Osviežujúco ho dotvára aj zvuková stránka s realistickými a živými dialógmi animovaných postáv. Režisér spomína, že počas niekoľko rokov trvajúcej realizácie sa v štábe vystriedalo viacero animátorov a o zvukovú stránku sa – okrem hercov, ktorí starostlivo nahovorili ľudské postavy – postarali hneď dvaja zvukári. „Jeden z nich, Adam Matej, robil aj hudbu a daboval aj sliepky,“ prezrádza. Free the Chickens podľa neho „triafa do vlastných a môže byť pochopený aj ako pamflet proti vegánskemu aktivizmu, hoci to nebolo jeho zámerom“ – tým je skôr prostredníctvom hyperbolizovaných situácií a viacnásobne pointovaných filmových gagov poukázať na to, že aj tie najidealistickejšie postoje môžu vyústiť do katastrofy, ak sú dovedené do extrému.

Animovaný krvák Free the Chickens do kín prináša Asociácia slovenských filmových klubov a premieta sa ako predfilm pred romantickým queer trilerom Krv na perách režisérky Rose Glass.

 

Free the Chickens (r. Matúš Vizár, Česko/Slovensko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: 163 294 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 45 000 eur)
Distribučná premiéra: 19. 9. 2024 ako predfilm romantického trileru Krv na perách (Love Lies Bleeding, GB/US, 2024, r. Rose Glass)

 

Záber z filmu Free the Chickens. FOTO: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články