Záber z filmu Free the Chickens

Vegánska úderka vstupuje do potravového reťazca

Písmo: A- | A+

Viac ako desať rokov po krátkom animovanom filme Pandy (2013), ktorý získal hlavnú cenu na festivale Fest Anča aj jedno z ocenení Cinéfondation v Cannes, prichádza režisér Matúš Vizár s druhým dielom zamýšľanej série drsných animovaných satír venovaných environmentálnemu aktivizmu a boju za práva zvierat.

Už v Pandách sa Matúšovi Vizárovi a jeho tímu podarilo ostrovtipne nasvietiť niektoré anomálie súčasnej spoločnosti, posadnutej okrem iného aj zachraňovaním či udržiavaním (konzumného a pohodlného) života ohrozených živočíšnych druhov. Jeho nový krátky animovaný film Free the Chickens si berie na mušku enviroaktivizmus hraničiaci s ekoterorizmom. Pokúša sa „nenásilne a pritom do hĺbky skúmať paradoxy a nekonzistenciu všetkých zainteresovaných strán súčasného boja o našu planétu a práva zvierat,“ píšu tvorcovia v žiadosti o podporu z Audiovizuálneho fondu.„Čierno-biele videnie sveta a absencia rozmýšľania vo väčších súvislostiach spôsobujú, že ekologický postoj k životu sa stáva viac módnou záležitosťou než reálnym riešením problému,“ dodávajú.

Film vyrobila slovenská spoločnosť nutprodukcia v spolupráci so svojou českou sestrou. „Keďže nutprodukce produkovala už film Pandy, do práce na Free the Chickens sa prirodzene zapojila aj nutprodukcia ako slovenský producent,“ vysvetľuje pre Film.sk producent filmu Jakub Viktorín. „Najväčšou výzvou a zároveň aj prínosom celej spolupráce bola autorská vízia Matúša Vizára a jeho prístup k práci. Dáva si totiž extrémne záležať na jednotlivých vizuáloch a forme celej animácie, čo zvyšuje nároky na čas a prípravu celého procesu. Verím však, že výsledok stojí za to.

Film vznikol technikou kreslenej počítačovej animácie a charakterizuje ho nielen výrazný Vizárov rukopis a zábery, ktoré sú skutočne prepracované do posledného detailu, ale aj podvratný humor – čierny ako smola a zároveň jasný ako čerstvá krv. Osviežujúco ho dotvára aj zvuková stránka s realistickými a živými dialógmi animovaných postáv. Režisér spomína, že počas niekoľko rokov trvajúcej realizácie sa v štábe vystriedalo viacero animátorov a o zvukovú stránku sa – okrem hercov, ktorí starostlivo nahovorili ľudské postavy – postarali hneď dvaja zvukári. „Jeden z nich, Adam Matej, robil aj hudbu a daboval aj sliepky,“ prezrádza. Free the Chickens podľa neho „triafa do vlastných a môže byť pochopený aj ako pamflet proti vegánskemu aktivizmu, hoci to nebolo jeho zámerom“ – tým je skôr prostredníctvom hyperbolizovaných situácií a viacnásobne pointovaných filmových gagov poukázať na to, že aj tie najidealistickejšie postoje môžu vyústiť do katastrofy, ak sú dovedené do extrému.

Animovaný krvák Free the Chickens do kín prináša Asociácia slovenských filmových klubov a premieta sa ako predfilm pred romantickým queer trilerom Krv na perách režisérky Rose Glass.

 

Free the Chickens (r. Matúš Vizár, Česko/Slovensko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: 163 294 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 45 000 eur)
Distribučná premiéra: 19. 9. 2024 ako predfilm romantického trileru Krv na perách (Love Lies Bleeding, GB/US, 2024, r. Rose Glass)

 

Záber z filmu Free the Chickens. FOTO: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Škola bez stien. Foto: ASFK

recenzia Škola bez stien

Vo svete presýtenom informáciami je nebezpečná nielen vojna fyzická, ale aj tá názorová. Taliansky režisér Stefano Di Pietro využíva v stredometrážnom dokumentárnom debute Škola bez stien zábery reálií vojny na Ukrajine, trpezlivo počúva stanoviská či teórie a odhaľuje fragmenty toho, čo obyčajní ľudia začiatkom bojov stratili. Hoci je téma dokumentu naliehavá a pre dnešnú spoločnosť dôležitá, filmu škodí neinvenčné a nekreatívne spracovanie. Päťdesiatdva minútový dokument sa zameriava na oblasť vzdelania na Ukrajine – ako sa pre politickú situáciu zastavilo, ako sa drobnými krokmi a pomocou dobrých ľudí opäť darí obnoviť jeho kvalitu a zároveň ako propaganda ovplyvňuje názorovú mienku detí v Rusku už od útleho veku. Vidíme pozmenené informácie alebo dokonca zavádzajúce názvy historických udalostí. Nad tým všetkým nám ostáva jedine zalomiť rukami. Škola bez stien prechádza do histórie k ruskému cárovi Alexandrovi II. Podľa dokumentu sa už pri ňom spomína potláčanie ukrajinskej kultúry. Jedna z respondentiek sa zamyslí nad súčasnosťou „Prezident Putin rád hovorí, že do krajiny (pozn. ruskej) priniesol stabilitu – ale táto ,stabilita‘ je za cenu slobody.“ Film ako celok však v dôsledku zastaranej filmovej reči pôsobí neobrúsene, ba ako dokončený „na kolene“. Emočná téma má potenciál prilákať divákov, no príliš klasické spracovanie môže sklamať. Reč „hovoriacich hláv“ posadených pred kameru je sterilná a spomínaná...
Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články