Jej životnou filmovou úlohou je Muška v Sladkých hrách minulého leta. V súvislosti s menom Jany Plichtovej, ktorá v júni oslávila 75. narodeniny, sa divákom vybaví aj po rokoch.
„Vyrastala som v rodine filmového režiséra, ktorý si svoje deti požičiaval do malých rolí alebo komparzu, takže svet filmu som poznala zblízka. Môj brat Igor dokonca v jednom dokumentárnom filme hral ako 5-ročný hlavnú rolu a tešila som sa, keď som ho na projekcii po x rokoch opäť takého malého videla,“ spomína pre Film.sk Plichtová. Ona sama sa však s otcom, významným režisérom a scenáristom Dimitrijom Plichtom, pred kamerou nestretla. Silný vplyv však na ňu mala jeho knižnica.
Namiesto komparzu hlavná postava
Kým sa „upísala“ filmu, venovala Jana Plichtová svoj talent aj divadlu – konkrétne v študentskom súbore Úsmev. Aby si privyrobila, rozhodla sa prihlásiť do komparzu v štúdiách na Kolibe. Namiesto komparzu jej ponúkli rovno hlavnú postavu pod režijnou taktovkou Juraja Herza. Úlohu Mušky sa snažil obsadiť skoro rok, kým našiel tú pravú. Keď vycestoval do Bratislavy, aby ju stretol osobne, vraj na ňu u nich doma čakal dve hodiny – Jana bola v kine na Spaľovačovi mŕtvol. Vtedy zrejme netušila, že rovnako kultovou sa stane aj ďalšia filmová adaptácia v jeho réžii.
Maupassanta poznala už dlho pred natáčaním. „V otcovej knižnici upútal moju zvedavosť jeho román Miláčik. Samotnú poviedku o Muške, chudobnej práčke, ktorá túži udržať si náklonnosť svojho milenca a skúša spôsoby, ako upútať jeho záujem, som nepoznala,“ povedala Plichtová. Mušku tak spoznala najskôr prostredníctvom scenára Alty Vášovej. „Veľmi sa mi páčil, lebo námet spracoval hravým spôsobom.“
Natáčanie bolo pomerne krátke, no nieslo sa v dobrej nálade. Herci žartovali, smiali sa – len ona bola akoby mimo. Až neskôr sa dozvedela, že režisér hercom výslovne zakázal s ňou flirtovať. Vnímal ju ako neskúsenú a citlivú a obával sa, že by sa mohla do niekoho zaľúbiť a prežiť sklamanie. Často sedávala sama, ponorená do knihy, duchom niekde celkom inde. V tom čase bola prváčkou na psychológii, fascinovaná svetom ľudskej mysle. Priťahovali ju filozofia, veda aj odvážne osobnosti ako Mahátma Gándhí či Jan Palach – hlboko ju zasiahlo jeho posolstvo neprispôsobovať sa normalizácii, – osobnosti, ktoré ju inšpirovali hĺbkou a odvahou.
V Monte Carle nadšenie, doma trezor
„Film Sladké hry minulého leta ovplyvnil môj život viac, ako som si dokázala predstaviť. Pozitívne aj negatívne. A nešlo len o samotný film, ale aj o stav spoločnosti, v ktorej sme žili,“ spomína Plichtová. „Film fungoval a dosiaľ funguje ako projekčné plátno. Kedysi ktorýsi vysokopostavený stranícky funkcionár vymyslel, že Sladké hry minulého leta sú alegóriou na okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Muška je vraj Československo a jej päť nápadníkov – to je päť spriatelených armád, ktoré sa o ňu usilujú.“
Kým na festivale v Monte Carle film zažiaril, získal Grand Prix – Zlatú nymfu a Zvláštne ocenenie pre kameru Doda Šimončiča (a podľa tvrdení Juraja Herza film si obľúbila aj monacká kňažná Grace Kelly a púšťala ho svojim priateľom), doma putovali Sladké hry minulého leta do trezoru. Neskôr, už po revolúcii, sa v roku 1993 snímka, pre svoju údajnú amorálnosť, stala terčom trnavského biskupského úradu.
S Jurajom Herzom Jana Plichtová spolupracovala ešte aj na filme Petrolejové lampy (1971). Stvárnila postavu Manky. Podľa nej sa obe spolupráce líšili. Pri Sladkých hrách minulého leta bol Herz „mimoriadne vnímavý a decentný. Ale cítila som, že mi ako herečke veľmi nedôveruje a jednotlivé scény komponuje s početnými strihmi, kde ma priamo inštruuje, čo mám robiť. Chvíľami som si pripadala ako bábka alebo turistka, ktorá ide od jednej značky k druhej.“ V prípade druhej spolupráce už režisér Jane Plichtovej viac dôveroval a prístup bol úplne iný. Ponechal jej priestor, aby do stvárnenia postavy preniesla aj svoje predstavy.
Vzdorovanie pokrytectvu v období gulášového socializmu
Najväčším zážitkom z filmovej tvorby bola pre ňu úloha vo filme maďarského režiséra Rezsőa Szörényho Tükörképek (Zrkadlenie, 1976). „Zverili mi hlavnú postavu. Erzsébet Novák je slobodná matka, učiteľka, ktorá vzdoruje pokrytectvu, predsudkom a nátlaku v období gulášového socializmu. Slobodomyseľná Erzsébet sa systematicky stretáva s nepochopením a odsudzovaním. Napokon vysilená neriešiteľnými a prehratými zápasmi skončí na psychiatrii, kde nájde komunitu pacientov, ktorí jej rozumejú tak, ako ona rozumie im.“ Snímku vybrali na festival indického filmu v Naí Dillí v roku 1977 a Jana Plichtová tu získala cenu za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe. V tamojšej tlači vtedy o nej písali ako o maďarskej herečke.
Herectvo zavesila na klinec Jana Plichtová najmä preto, lebo sa stala riaditeľkou novovznikajúceho vedeckého pracoviska Slovenskej akadémie vied. Založila ho spoločne s Františkom Šebejom a Mariánom Hrabovským. So zakladaním sa spájali mnohé výzvy. Išlo vlastne o prvé pracovisko, ktoré ponímalo sociálnu psychológiu ako základnú disciplínu. Dovtedy sa na našich univerzitách považovala sociálna psychológia len za aplikovanú disciplínu. „Neľutujem, lebo vždy som viac inklinovala k vede než k umeniu. A verila som, že na to mám viac talentu a schopností ako na herectvo. No a dôležitú úloha zohrala aj moja silná motivácia meniť spoločnosť k lepšiemu, teda tak, aby umožňovala čo najväčšiemu počtu ľudí (ideálne všetkým) hodnotný a dôstojný život.“
