Umenie potrebuje slobodu, ale poradí si aj v neslobodných podmienkach, hovorí Jozef Puškáš o minulosti aj súčasnosti.
Dôvodom na zmiešané pocity mohol byť dávny fakt, že napísal štyri knihy ešte pred svojou tridsiatkou. Je to málo alebo veľa? Nemal si niektorú odložiť na neskôr? Médiá sa ho od prvej chvíle vypytovali, čo bude po silnom štarte písať ďalej. No keďže život autora a jeho literatúra – akokoľvek by sme sa to snažili oddeľovať – sa zlievajú v jedného človeka, písanie ostalo existenciálnou súčasťou jeho osobnosti. Navyše ho zužitkoval aj ako scenárista. Jozef Puškáš (1951) sa v týchto dňoch dožíva 75 rokov.
Spor nie je hádka
„Svoj príbeh má v sebe napísaný každý, ako scenáristi sa však pokúšame uchopiť a vyrozprávať aspoň jedného ´napísaného´ človeka navyše. Sme čosi ako lovci príbehov,“ povedal kedysi Jozef Puškáš. Pamätná veta sa dostala do knižky Písať príbeh, ktorá vznikla v spolupráci s jeho dlhoročným súputníkom a priateľom Dušanom Dušekom počas pôsobenia na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave.
Obaja sa k filmu dostali z literatúry, keď im v roku 1972 vyšli literárne prvotiny a začali sa ich púte v redakciách novín a časopisov. Ako dvojica vyučovali v ateliéri scenáristiky, spoločne uvažovali nad jej zmyslom, nad váhou a kvalitou písania. Svoje skúsenosti posúvali študentom a študentkám.
Dokonca, ako hovorí kniha, sa ani raz nepohádali, hoci mali často pri posudzovaní prác študentov odlišné názory. Práve iný názor totiž spisovateľa, publicistu a scenáristu Jozefa Puškáša vždy zaujímal. „Bez iného názoru – a môže to viesť až k sporu – niet dialógu. Spor nie je hádka. Je to skôr prívetivá ponuka iného svetla, ako nám svieti vo vlastnej hlave. Tá priateľská možnosť ponuky – mať namiesto jedného riešenia dve, či viac, tešiť sa z ich stretnutia. Myslím, že za tých dvadsať rokov spoločného učenia sme sa práve toto jeden od druhého naučili. A ponúkli to študentom. Raz lepšie, raz horšie, no vždy s rovnakou, niekedy až naivnou dychtivosťou – ísť s nimi,“ vysvetľuje v knihe.
Očarený Brtkom
Kým o Dušanovi Dušekovi hovorí, že bol vždy ten optimistickejší, seba vidí skôr ako skeptika. „Keď prichádza chvíľa, že som s niečím príliš spokojný, poviem si, pozor, to je len taký klam. Treba počkať do zajtra,“ vyjadril sa aktuálne pre magazín Film.sk. Toto sprísňovanie nárokov sa v ňom hromadilo postupne, ako mladý vraj vnímal tvorbu ľahšie. Odvaha písať totiž prichádza podľa neho často z nevedomosti, pretože dotyčný netuší, čo všetko v umení už dávno existuje.
Mimochodom, s prvými filmármi sa stretol vďaka priaznivej náhode ešte ako chlapec, keď šiel na návštevu starých rodičov do Sabinova. Práve tam Elmar Klos a Ján Kadár vtedy nakrúcali Obchod na korze – budúcu oscarovú drámu. „Pamätám si, že sme išli s otcom na sabinovské námestie, a ledva sme sa predrali cez dav ľudí, čo sa tam zhromaždil. Nakrúcala sa záverečná scéna filmu… Tóno Brtko s pani Lautmannovou vychádzajú z arizovaného obchodíka a tanečným krokom mieria k bielej pyramíde s veľkým dvojkrížom – ľudáckemu pamätníku, ktorý tam v čase príbehu vznikol,“ rozpráva Puškáš v spomínanej knihe.
Prečítajte si aj Obchod na korze: Tragédia tichej spoluúčasti
Foto: SFÚ
Roztrúsené v novinách
Tento zážitok nepochybne ovplyvnil jeho celoživotné očarenie filmom. Začal sa mu venovať ako recenzent v kultúrnych redakciách denníkov Smena a Pravda. Tvrdí, že žurnalistika ho celé roky zamestnávala viac, než by si bol prial. Síl na písanie literárnych textov nazvyš nemal, a tak trochu žartom pripomína, že v novinách má „roztrúsených“ niekoľko svojich kníh.
Keďže profily novín sa rokmi menili, viackrát cítil, že musí zaujať postoj a posunúť sa inde. Postupne pôsobil aj v redakcii Nového Slova, neskôr v Literárnom týždenníku. Po Nežnej revolúcii našiel na istý čas vhodné prostredie aj v Národnej obrode, v Dueli či v denníku Práca.
„Denník Práca až do konca vlastnili odborári, no napokon sa v ňom presadil pre mňa neprijateľný nacionalistický kurz. Tak som urobil rázne rozhodnutie a v roku 1994 som z novín nadobro odišiel. Keďže som už zároveň učil na škole, sústredil som sa najmä na pedagogickú činnosť,“ dopĺňa. Počas tejto aktívnej etapy pôsobil osem rokov aj ako prorektor.
Úvahy aj hravosť analytika
Rodák z Michaloviec patrí do generácie spisovateľov, ktorých zachytilo obdobie normalizácie práve v začiatkoch tvorby a túžby slobodne myslieť. Nezávislý mladícky duch však nedbal na to, čo sa smie a čo nie. Do literatúry rovno vtrhol ako 21-ročný zbierkou poviedok Hra na život a na smrť (1972).
Nasledovali širšie koncipované a vysoko hodnotené romány Štvrtý rozmer (1980) a Záhrada (1984). Prekvapil v nich veľkou úprimnosťou k sebe aj k okoliu a širokým sociálnym záberom.
Štvrtý rozmer adaptoval v roku 1983 aj na filmový scenár pre režiséra Dušana Trančíka. Rozvinul v ňom psychologický príbeh o mladom učiteľovi fyziky, amatérskom astronómovi, bojujúcom proti malomeštiackej konzumnej spoločnosti zameranej na vlastný prospech a hmotné statky.
Knihou Sny, deti, milenky sa v roku 1985 vrátil Jozef Puškáš k žánru krátkej prózy, ktorým do slovenskej literatúry vstupoval. Filozofické úvahy vystriedali hravosť, vynaliezavosť; súdobá literárna kritika zároveň vyzdvihla, že zostal analytikom súčasnosti, dokonca považovala jeho poviedky za skryté morality, zložité a protirečivé. Jeho prózy boli zároveň groteskné a plné absurdných prvkov. Odrazilo sa to aj v románe Smrť v jeseni či v zbierke poviedok Vreckový labyrint.
Kniha, ktorá nevyšla
Hoci v minulosti sa neradil medzi aktívnych odporcov režimu, zažil aj situácie, keď sa cítil limitovaný. Za disidenta sa síce nikdy nepovažoval, no jednu z kníh, ktorú v 70. rokoch napísal, mu zamietol osobne Vladimír Mináč. „Bol to príbeh človeka, ktorý si rieši svedomie a nakoniec spácha vraždu. Volala sa Z denníka páchateľa a nikdy nevyšla,“ uvádza. Táto skúsenosť ho len utvrdzuje, že umenie potrebuje slobodu, ale je natoľko vynaliezavé, že aj v neslobodných podmienkach si vie poradiť.
V roku 2004 vydal Jozef Puškáš poviedkovú knihu Freud v Tatrách. Predstavil sa aj ako scenárista televízneho filmu Zima kúzelníkov, opäť v spolupráci s Dušanom Trančíkom. Pôvodne uvažovali o ľahkej komédii, no napokon si položili vážnejšiu otázku: ako rýchlo, a bez vlastného zavinenia, sa človek môže stať zbytočným. Na otázku denníka SME v roku 2006, ako sa za tie roky zmenil jeho rukopis, vtedy odpovedal:
„Život je dosť dlhý na to, aby v jeho rozličných fázach vašu dušu obývali rozliční podnájomníci, nielen jedno nemenné ja. Z tejto duše potom vychádzajú jedinci, ktorí môžu protirečiť tomu, kým ste boli predtým. Človek má právo na zmenu, nemenia sa len hlupáci. Prirodzene, existuje aj nemenná časť vašej integrity, a tú si musíte uchovať. Inak sa môžete stať nečitateľným a morálne pochybným.“
Partnerstvo rozhoduje
Scenáristika vniesla svojho času do tvorby Jozefa Puškáša zásadný rozmer. „V istom zmysle som so scenárom písal aj akúsi novú knihu,“ povedal o procese písania scenára spomínanej knihy Štvrtý rozmer.
Dnes, po mnohoročných skúsenostiach hovorí, že pre scenáristu je rozhodujúce, akého má partnera v dramaturgovi a v režisérovi. Nie všetci filmári majú podľa neho voči scenárom dostatočný rešpekt. A ak aj majú, môže v ňom prísť k nečakaným zvratom.
„Napríklad Stano Párnický, s ktorým som robil televízne filmy, mal veľký rešpekt. No keď sme robili film o zlomových situáciách z novinárskeho prostredia a z prostredia mafie, nevyšlo to, hoci bolo všetko pripravené. Mali sme ísť na prvý filmovací deň a niekto položil náš scenár na stôl Pavlovi Ruskovi. Prečítal si ho, zavolal vtedajšiemu riaditeľovi Slovenskej televízie a hneď celé nakrúcanie zastavili. Nepríjemné na scenáristike je, že z piatich napísaných scenárov sa realizuje nanajvýš jeden, a to môže byť človek rád. Do hry vstupuje kopec faktorov, film nie je len umenie, je to aj priemysel a obchod,“ hovorí pre Filmsk.sk.
Zároveň položartom poznamenáva, ako stále platí, že keď je film dobrý, je to zásluha režiséra, a keď zlý, tak je to vina scenáristu.
Zatiaľ poslednými Puškášovými vydanými knihami sú psychologický román Zlodej duší z roku 2017, kde reflektuje tému bulvárnych médií a napokon román Vivat Akadémia, zbohom Čechov (2023), ktorý sa dostal aj do finále Ceny Anasoft litera. Okrem spomínaných diel je ešte autorom scenárov Prípad na vidieku (1984), Dáma so psom (1985), Zo života Dona Juana (1994), Čajová šálka lásky (2000) a Dušičky seniorov (2011), za ktorý získal v roku 2013 cenu Igric v kategórii televízna dramatická tvorba.
Notorický opravár
V súčasnosti sa Jozef Puškáš konečne môže venovať iba písaniu kníh, hoci, ako sám hovorí, je typickým dôchodcom, ktorý nikdy nemá čas. Zároveň stále ostáva typom večne nespokojného autora, ktorý text neustále prepisuje, vylepšuje, zdokonaľuje.
„Závidím jednému autorovi, nebudem ho teraz menovať, ktorý mi z času načas zavolá a povie, človeče, včera som si sadol a napísal som hneď tri strany, plieska to ako bič, o chvíľu s tým budem hotový, uvidíš, aká to bude bomba! A ja si len v duchu spomeniem, bože, ako mi to včera nešlo, v akej som kríze,“ opisuje ironicky svoje spisovateľské muky. Na otázku, z čoho pramenia jeho pochybnosti, priznáva, že s pocitom nedokonalosti sa zrejme už narodil.
A preto sa radšej bude naďalej považovať za „notorického opravára“. Dielo, ktoré dokončuje, vsadil do prostredia Zemplína, dal mu názov Hry dávnych maturantov a pripravuje ho ako spomienkovú knihu naprieč troma generáciami.
