Zložil hudbu k viac než 120 slovenským filmom, podpísal sa aj pod strih a hudobnú dramaturgiu stoviek spravodajských, animovaných  dokumentárnych snímok. Rovnako významné je jeho pôsobenie v oblasti teórie filmovej hudby či v oblasti liturgickej hudby. Spolupracoval tiež so SĽUK-om. Muzikológ, skladateľ a režisér Juraj Lexmann sa narodil 19. januára pred 85 rokmi. Zomrel vlani v novembri.

Zachytil odchádzajúcich pamätníkov filmovej hudby

Jeho práca ako teoretika filmovej hudby vyplynula v podstate z potrieb praxe. „Do roku 1973 som bol strihačom v Spravodajskom filme Bratislava, spolupracoval som s väčšinou režisérov krátkometrážnej tvorby. Všimol som si, že hoci boli schopní profesionálne a tvorivo uvažovať o výbere tém, kamere, montáži a tak ďalej, boli dosť bezradní pri hudobnom ozvučení svojich filmov. Zdalo sa mi potrebné vniesť aj do problematiky filmovej hudby nejaký racionálny systém. Napísal som teda knihu Teória filmovej hudby,“ povedal Lexmann v roku 2016 v rozhovore pre Film.sk.

Podľa jeho slov ho prekvapilo, keď si ju viaceré školy stanovili ako povinnú alebo odporúčanú literatúru pre študentov, hoci nebola určená pre tých, „ktorí sa potrebujú rýchlo a ľahko pripraviť na skúšku“. Pre nich neskôr napísal Hudobnú dramaturgiu filmovej a televíznej tvorby. Keď ho oslovil Ladislav Burlas, aby prispel do pripravovaných dejín hudobnej kultúry na Slovensku v 20. storočí, súhlasil. Zo zamýšľanej state vznikla samostatná Lexmannova kniha Slovenská filmová hudba 1896 – 1996.

„Rozprával som sa s hudobnými skladateľmi, ktorí tvorili hudbu k prvým slovenským filmom v 40. a 50. rokoch, s klaviristami a klaviristkami, čo hrávali kinohudbu k nemým filmom, a podobne. Myslím si, že to bolo užitočné, lebo tí všetci po nejakom čase zomreli. Videl som viaceré partitúry filmovej hudby, ktoré už dnes nie sú,“ hovoril Lexmann.

To, že v knihe zachytil odchádzajúcich pamätníkov ocenil v dobovej recenzii pre Národnú obrodu aj Milan Černák. „State o tzv. kinohudbe k nemým filmom, o období zvukového filmu do r. 1945 i desaťročie po ňom sa okrem faktografického materiálu opierajú predovšetkým o záznamy výpovedí pamätníkov, viacerých, žiaľ, už nežijúcich (M. Karin, T. Frešo, V. Zimmer, Š. Uher a ďalší), čo sú Lexmannovou zásluhou jediné publikované informácie o mnohých, dnes už historických skutočnostiach vývoja slovenskej filmovej kultúry,“ napísal vtedy.

Liturgické spevníky a Teória liturgickej hudby

Hudobnej teórii sa venoval aj v oblasti liturgickej hudby. „Jeho kniha Teória liturgickej hudby patrí k základným dielam v oblasti sakrálnej hudby na Slovensku. Profesor Lexmann sa zaslúžil o pokoncilovú obnovu cirkevnej hudby v čase totality, pôsobil ako pedagóg v Kňazskom seminári v Bratislave a prispel k formácii viacerých generácií budúcich kňazov a hudobníkov. Jeho zásluhy siahajú aj do oblasti popularizácie cirkevnej hudby. Stál za viacerými dokumentárnymi filmami Slovenskej televízie, ktoré sa venovali cirkevnej hudbe a Jednotnému katolíckemu spevníku,“ uviedla Hudobná subkomisia Liturgickej komisie Konferencie biskupov Slovenska.

Lexmann je autorom Liturgického spevníka I – Nápevy ordinárií, Liturgického spevníka II – Nedeľné a sviatočné žalmy a Liturgického spevníka III – Spevy Veľkonočného trojdnia. Jeho posledné dielo Procesiové spevy rímskokatolíckej liturgie sa pripravuje na vydanie.

Chcel rozumieť hudbe

Juraj Lexmann pochádzal z rodiny právnika a zdravotnej sestry. Keď sa jeho otec v 50. rokoch minulého storočia nezriekol kresťanskej viery, komunisti ho poslali do výroby a rodinu vysťahovali z Bratislavy do Handlovej. Keď Lexmann v roku 1958 skončil strednú školu, z kádrových dôvodov nemohol pokračovať na univerzitu. Namiesto štúdia matematiky a fyziky tak začal pracovať ako robotník. Neskôr sa venoval výrobe hudobných nástrojov. Popri práci študoval v rokoch 1962 – 1966 kompozíciu na Konzervatóriu v Ostrave u Miroslava Klegu.

Podľa vlastných slov sa však komponovať naučil až vo filme. V lete 1964 nastúpil do Spravodajského filmu, keď zareagoval na inzerát v novinách. „Dostal som sa teda do Spravodajského filmu a chcel som mať vysokoškolské vzdelanie. Cestoval som do Ostravy raz za mesiac, pokračoval som v štúdiu kompozície. Ale Ostrava bola predsa len ďaleko. Prihlásil som sa na diaľkové štúdium hudobnej vedy v Bratislave, externé štúdium vtedy ešte nebolo. Prečo hudobnej vedy? Chcel som rozumieť hudbe. Zaujímala ma otázka podstaty hudby: Čo je hudba? Inklinoval som k hudobnej psychológii,“ povedal Lexmann pre Online lexikón slovenských filmových tvorcov FTF VŠMU. Svoju prvú „riadnu“ hudbu, ktorá sa nahrávala s Filmovým symfonickým orchestrom v Prahe s dirigentom Štěpánom Koníčkom, zložil k filmu Kazimíra Barlíka Sami proti sebe (1969).

Stretnutie s Viktorom Kubalom

V Spravodajskom filme pracoval Lexmann na desiatkach filmov ročne. Pôsobil tu ako zvukový strihač. Spolupracoval s mnohými režisérmi. V zvláštnej úlohe sa podieľal na krátkom filme Dušana Hanáka Omša (1967). „Bol som strihač a Dušan Hanák ma použil na odbornú spoluprácu. Bol to asi jediný prípad v mojom živote, že som bol odborným spolupracovníkom,“ spomína v Online lexikóne slovenských filmových tvorcov FTF VŠMU. „V tom čase sme sa o náboženských otázkach na pracoviskách vôbec nerozprávali. Ale o mne sa dajako potajomky vedelo, že som veriaci a že v kostole hrávam na organe. Dušan Hanák sa to dozvedel a zavolal ma, aby som robil odborného spolupracovníka. Stále som nechápal, čo odo mňa chcel. Nakoniec som dajako pochopil, o čo asi ide. Potreboval čosi ako faktografický scenár, ako omša vyzerá. Na pozadí tohto faktografického scenára si on vytvorí vlastný umelecký scenár.“

V Spravodajskom filme sa Lexmann zoznámil tiež s Viktorom Kubalom, ktorý si tam dával robiť postprodukciu svojich filmov. Pre Kubala hudbu aj komponoval. Okrem mnohých krátkych filmov zložil tiež hudbu k obom jeho celovečerným snímkam – Zbojník Jurko (1976) a Krvavá pani (1980). „Neskôr, po rokoch, mi Rudolf Urc prezradil, že Viktor Kubal chcel, aby k takému dôležitému filmu (prvému slovenskému celovečernému animovanému filmu Zbojník Jurko – pozn. red.) vytvoril hudbu národný umelec. Dramaturgia ho však prehovorila, aby nevymýšľal s národným umelcom,“ povedal Lexmann. V tom čase už bol v slobodnom povolaní. Zo Spravodajského filmu odišiel v roku 1973, lebo sa chcel vyhnúť „povinným jazdám“ v podobe záplavy filmov o histórii Komunistickej strany Československa a podobne.

Pôsobil na SAV aj VŠMU

Túžil pracovať v Slovenskej akadémii vied. Dostal sa tam na trojročný študijný pobyt, do zamestnania ho však v SAV prijali až po revolúcii. Od roku 1991 pôsobil v SAV ako vedecký pracovník Ústavu hudobnej vedy a v rokoch 1997 – 2009 ústav viedol ako riaditeľ. „Filmovú hudbu som komponoval vždy veľmi rád. Čo robím nerád, je moja terajšia funkcia riaditeľa… Komponovanie mi poskytuje nesmiernu voľnosť,“ povedal Lexmann pre Film.sk v roku 2001.

Od roku 1976 Lexmann na žiadosť Petra Mihálika externe prednášal na VŠMU, vtedy ešte na Divadelnej fakulte, hudobnú dramaturgiu filmovej a televíznej tvorby. V 90. rokoch stál Lexmann pri zrode Katedry zvukovej skladby.

Z ďalších Lexmannových aktivít nemožno opomenúť ani to, že v roku 1983 sa ako hudobný dramaturg a strihač spolu s režisérom Martinom Slivkom a produkčnou Marikou Lesíkovou podieľal na novej hudobnej verzii filmu režiséra Karola Plicku Zem spieva (1933).

Okrem toho je autorom a režisérom hudobných dokumentárnych filmov a televíznych relácií. „Zo mňa ani režisér, ani autor, ani scenárista nikdy nebol ani nikdy nebude, ale robil som to veľmi rád,“ povedal Lexmann.

Za dlhoročné teoretické a umelecké dielo v oblasti filmovej hudby získal v roku 1996 Prix Amfion. Udelili mu tiež Cenu Fra Angelico za osobný prínos o kresťanské hodnoty v kultúre na Slovensku (2003). V roku 2017 sa stal historicky prvým laureátom Ceny Petra Mihálika za celoživotný prínos v oblasti slovenskej filmovej vedy.