Ladislav Ťažký bol epikom životnej skúsenosti. Vo svojej tvorbe staval pravdivosť spracovania tematického materiálu nad intelektuálne rozprávačské konštrukcie. Rytmus epického času u neho plynie pomaly – autor postupne vrství detailne rozvedené životné epizódy, čím pretvára originálny miestopis príbehov na dôverne známy. Oživuje pamäť stopou svedectva o konkrétnych udalostiach a ľuďoch, zdôrazňujúc dôležitosť minulosti pre súčasnosť.

Ladislav Ťažký sa narodil 19. septembra 1924 v čiernohronskej obci Čierny Balog do rodiny lesného robotníka, umrel 20. januára 2011 v Bratislave vo veku 87 rokov. Prvé vzdelanie získal ako vojak mapár vo Vojenskom zemepisnom ústave (1940 – 1945), odkiaľ bol roku 1943 prevelený na východný front. Spolu s jednotkou ho v roku 1944 internovali v Rumunsku, zo zajatia sa mu podarilo utiecť, ale opäť ho uväznili v Maďarsku, odkiaľ putoval do zajateckého tábora v Rakúsku.

Po vojne študoval na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe. Stal sa vedeckým ašpirantom Inštitútu spoločenských vied (CSc.), v rokoch 1963 – 1964 bol pracovníkom ÚV KSS. Na konci šesťdesiatych pracoval v denníku Smena a bol spätý s obrodným procesom – so socializmom s ľudskou tvárou. Alexander Dubček bol jeho celoživotným dôverným priateľom. V šesťdesiatom ôsmom Ťažký odsúdil okupáciu Československa a bol vylúčený z KSS aj zo Zväzu slovenských spisovateľov. Po zákaze publikovať sa do literatúry vrátil dvojdielnym románom Evanjelium čatára Matúša (1979), ktorý je voľným pokračovaním jeho najznámejšieho románu Amenmária. Samí dobrí vojaci (1964). V tomto diele, ktoré nie je románom tradičného typu, autor rieši nielen problém viny, ktorá trápi mravne čistého chlapca za nedobrovoľnú účasť na nespravodlivej vojne, ale aj jeho prežívanie krutej skutočnosti. V zmysle lyrického podania témy a jeho baladickej tóniny môžeme Ťažkého autorský typ zaradiť vedľa Rudolfa Jašíka.

Okrem prózy sa Ťažký venoval aj divadelnej, rozhlasovej, televíznej a filmovej tvorbe, zväčša vychádzal zo svojich poviedok. V roku 1965 inscenovali v DPOH hru Hriešnica žaluje tmu so Zdenou Grúberovou v hlavnej úlohe, o rok neskôr vznikol pomerne úspešný televízny film Vida Horňáka V páse zlomená s pôsobivou kamerou Igora Luthera.

Divácky najzaujímavejším a najoriginálnejším stretnutím Ladislava Ťažkého s filmom sa stali aj dnes vysoko oceňovaní Zbehovia a pútnici (1968) v réžii Juraja Jakubiska. Išlo o spojenie troch apokalyptických poviedok s tematikou prvej a druhej svetovej vojny v spojení s dystopickým „dňom po“, keď chce zomrieť aj sama smrť. Toto dielo Ťažkému doživotne spôsobilo „literárne vrásky“, ako napísal vo svojej rovnomennej knihe, publikovanej v roku 1996. Mal pocit krivdy a nespravodlivosti voči oficiálnym ideologickým výhradám k tomuto filmu, pričom o koncepcii snímky sa s ním nik neradil.

Stredometrážnym predskokanom triptychu bola poviedka Zbehovia, pôvodne vyrobená pre Československú televíziu Bratislava v Štúdiu hraného filmu, ku ktorej neskôr pristúpil taliansky koproducent. Autorom námetu aj pôvodného literárneho scenára (aj k poviedke Dominika, inšpirovanej kapitolou z románu Pivnica plná vlkov z roku 1969) bol spisovateľ Ťažký. Novela vyšla v jeho literárnom debute Vojenský zbeh (1962) a nevedno, ako sa k mladému, ani nie tridsaťročnému Jakubiskovi dostala. Ťažký bol takmer o 30 rokov starší a jeho predstavy o súvekom umení mali určite iné emocionálno-kognitívne pozadie, ako mal v tom čase filmársky búrlivák Jakubisko, ktorý stál aj za kamerou namiesto pôvodne obsadeného Igora Luthera (v tom čase pracoval s Alainom Robbe-Grilletom).

Odlišnosť názorov oboch autorov zaiskrila v diskusii na internej bratislavskej premiére pre novinárov vo Filmovom klube vo februári 1968. Projekcia vyvolala šok, no zároveň aj nadšenie filmovej kritiky. Ale aj jednoznačné výhrady Ťažkého, ktorému prekážala na tú dobu nezvyčajná miera obscénnosti a násilia. Spisovateľ svoj príbeh vojenského zbeha – cigánskeho Jánošíka, umiestnil na stredné Slovensko, do Čierneho Balogu. Počúval ho už ako dieťa v podaní svojej matky. Jeho rozprávanie rešpektuje realistickú referencialitu s baladickým tónom, uznáva autorizované dejiny, ideologicky korešpondujúce s ich dobovým výkladom a uprednostňuje názornejšie kódy odkazov na realitu.

Jakubisko tradičné „čítanie“ tohto typu destabilizoval. Dejisko príbehu prenáša na východné Slovensko a na rozdiel od uhladeného scénického folklóru, ktorý v päťdesiatych rokoch kanonizovali SĽUK s Lúčnicou, sa mladý režisér priklonil k tzv. frenetickému výkladu folklóru, narúšajúcemu romantickú podobu slovenského ľudu: chcel ho vrátiť k autentickým formám života. Ťažkého azda najviac mrzelo, že Jakubiskovu esteticky radikálnu snímku nebude môcť nikdy ukázať svojej mame. Po auguste 1968 prispela k jej zákazu predovšetkým poviedka Dominika. Do filmu zakomponovala reportážne zábery z obsadenia Bratislavy sovietskymi tankami, inú verziu podoby sovietskych osloboditeľov.

Pri úvahách o filmových adaptáciách sa často vyvoláva „duch“ literárnej predlohy, ktorý však v tomto prípade zablúdil medzi dvoma autorskými, názorovými a generačnými svetmi. Faktom však zostáva, že napriek rôznosti pohľadov na chod sveta spisovateľ Ťažký poskytol režisérovi Jakubiskovi skvele disponovanú filmovú predlohu. Aj vďaka filmovým Zbehom a pútnikom zostane Ladislav Ťažký večne živým a zaujímavým slovenským spisovateľom, po ktorom opätovne siaha veľa čitateľov aj vďaka tomu, že si dvaja tvorcovia v ideovo-tematickom výklade textu neporozumeli.