Slovenská televízna režisérka, fotografka, scenáristka a pedagogička Ľuba Velecká-Vančová zomrela 30. júna vo veku 85 rokov. Vo svojej filmografii má televízne snímky ako Listy Juliane (1978), Muž, ktorého srdce je na vysočine (1980), Prstienky z kukučiny (1989), Rodina (1990), Rozruch na onkológii (1991) či Diagnóza: vajíčko (1994). Pripomíname si ju textom Jeny Opoldusovej, ktorý vyšiel vo Film.sk 2/2021 pri príležitosti režisérkiných 80. narodenín.
„Vrátila som sa k fotografii,“ priznáva Ľuba Velecká-Vančová. Režisérka, scenáristka a pedagogička, ktorá načas vymenila pohyblivé obrázky za statické, sa narodila 3. februára 1941 v Levoči. „Pracujem teraz na kolekcii fotografií našich filmárov. Slovenský filmový ústav prejavil o ňu záujem a ja som chcela, aby ostali v pamäti,“ vysvetľuje jubilantka. Ako pomocná režisérka a fotografka pôsobila pri nakrúcaní televízneho filmu Tri gaštanové kone (1966) Ivana Balaďu, ako asistentka režiséra a fotografka na druhom „celovečeráku“ Juraja Jakubiska Zbehovia a pútnici (1968)…
Michal Dočolomanský, Juraj Kukura, Igor Luther, Richard Krivda, Eduard Grečner, Emir Kusturica… „Portrétovala som ľudí, s ktorými som si rozumela,“ pripomína Ľuba Velecká-Vančová. Zopár fotografií z filmovačiek predstavila už na výstave Flashbacky – Sixties, ktorú pred piatimi rokmi premiéroval Stredoeurópsky dom fotografie v Bratislave. „Nikto tie snímky nepozná, ale pritom patria do dejín našej fotografie,“ skonštatovala vtedy kurátorka výstavy a fotografka Judita Csáderová.
„Už vtedy som bola veľký nadšenec napríklad Antonioniho filmov alebo godardovskej poetiky, kde je vecnosť, krásno, obrázky sú čisté a nezababrané nezmyslami,“ spomína Ľuba Velecká-Vančová na obdobie 60. rokov.
Začínala dokumentami
Na prvý pokus ju po maturite na pražskú FAMU neprijali „z kádrových dôvodov“, zvolila si teda fotografiu na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave. To už mala za sebou prax v gottwaldovských ateliéroch u Hermíny Týrlovej i Karla Zemana, ktorý práve nakrúcal Vynález zkázy. Druhý pokus vyšiel, filmovú a televíznu réžiu na FAMU absolvovala v roku 1976 ako prvá Slovenka.
Ponuka Laterny magiky bola lákavá, ale ona sa vrátila do Československej televízie Bratislava. Pre štipendium, ktoré dostala od inštitúcie na denné štúdium. Už nie ako strihačka, ale režisérka a scenáristka. Začínala dokumentmi, v ktorých nasvecovala tvorbu a osudy výrazných osobností slovenskej kultúry (Zdena Gruberová, Vincent Hložník, Oľga Borodáčová, Ignác Bizmayer, Marína Kráľovičová a ďalší).
Nasledovali dramatizácie literárnych predlôh Listy Juliane (1978), Muž, ktorého srdce je na vysočine (1980) či Dávne roky (1979). Možnosť natáčať na Kolibe padla, nakrútila teda Prstienky z kukučiny (1989) ako televízny film. Podľa poviedok Viery Švenkovej si napísala scenár a prostredníctvom výtvarne ladených obrazov kameramana Jana Malířa vykreslila vnútorný svet troch žien túžiacich po láske, ktorých príbehy sa odohrávali v rozdielnom čase. Inšpirovaná osudom bratov Coenovcov, ktorí sa kvôli filmu zadlžili, no risk vyšiel, založila v čase, keď z Koliby aj STV vyhadzovali tvorivých pracovníkov, agentúru FACE. S filmom Počítače & Anjeli (1999) o reštaurovaní Stanettiho plastík poslucháčmi VŠVU sa dostala až na festival v Montreale. Záujem prejavila aj Česká televízia – s podmienkou, že vystrihne detskú modlitbičku. „Nič také neurobím,“ postavila si hlavu.
Po stopách chalanov zo ŠUP-ky
Náhodou natrafila na znalca desiatok arabských jazykov. „Vtedy už svet terorizoval Islamský štát a život Milana Odrana poznamenali všetky peripetie druhej polovice 20. storočia. Tá kombinácia sa mi páčila,“ spomína Ľuba Velecká-Vančová. Príbeh zaujímavého muža vyrozprávala bez príkras a slovných ornamentov v dokumente Tlmočník (2006). Aj dnes cítiť v jej hlase pachuť trpkosti, keď sa rozhovorí o projekte Flashbacky Tibora Borského. Chcela vyrozprávať príbeh novej slovenskej kinematografie a modernej výtvarnej kultúry, ktorá v 60. rokoch pulzovala erupciou invencie. „Išla som po stopách chalanov, ktorí boli skoro všetci zo ŠUP-ky – Havettu, Jakubiska, Luthera… a potom odišli na FAMU,“ vysvetľuje.
Leitmotívom mali byť fotografie Tibora Borského, ktorý vlastní bohatý archív zo ŠUP-ky aj z FAMU. Archívne poklady plánovala režisérka obohatiť výpoveďami samotných tvorcov. „Scenár som napísala po detailnom štúdiu a výpovediach všetkých protagonistov. Páčil sa všetkým, ktorí ho čítali,“ spomína. Projekt získal financie z Audiovizuálneho fondu, rozbehli sa prípravné práce, začalo sa nakrúcať… Po dvoch rokoch (2012 – 2013) však „veľký autorský dokument“ zamrzol na mŕtvom bode.
„Rada by som ešte niečo nakrútila. Len si musím dobre premyslieť čo,“ dodáva jubilantka.
