recenzia Karavan Záber z filmu Karavan režisérky Zuzany Kirchnerovej. Foto: ASFK

recenzia Karavan

Jazda ako údel

Jana Dudková

Písmo: A- | A+

Vo filme Jízda (1994) hrala Aňa Geislerová ešte pred dvadsiatkou jednu zo svojich prvých úloh, ktorá sa časom stala doslova ikonickou. Vo filme Karavan je po tridsiatich rokoch, tesne pred päťdesiatkou, zrejme aj zámerne obsadená do celkom iného typu road movie. Jazdu slobodnej mamičky sprevádzajú po talianskom vidieku až príliš ťaživé záväzky: syn s postihnutím, u ktorého Downov syndróm akoby sfúzoval s poruchou autistického spektra (ide o reálnu diagnózu syna debutujúcej režisérky).

Režisérka, ktorá v celovečernom hranom filme debutuje až v zrelom veku, vychádza z vlastných skúseností. Zároveň sa v príbehu inšpirovala denníkmi inej ženy, slobodnej matky, ktorá sa každé leto vydáva do Talianska privyrobiť si, aj si, takzvane, nezáväzne užiť. Z napätia medzi záväzkom, ktorý je doslova celoživotný a túžbou po slobode a jej neobratným hľadaním, teda vyrástol aj tento film.

Karavan je preň priliehavý názov. Ide o symbol slobody, ale zároveň túžby po domove, azda aj rodine, čosi príliš robustné na to, aby sa zmestilo do tradičnejšieho typu road movie. V kombinácii s komplikovanou diagnózou syna je robustnosť, ostrosť, nepredvídateľnosť a nie vždy príjemný pohľad navyše filmu priam predurčený.

Namiesto plnenia sna ako vystrihnutého z lifestylových magazínov totiž hlavná postava stretáva skôr náhodné chvíľky šťastia a drobné pôžitky, ktoré sa občas objavia aj v situáciách, kde by ich tí druhí nehľadali. Symptomaticky pôsobí scéna, keď jej náhodná spoločníčka, ktorú stretla po ceste, prekazí sexuálne dobrodružstvo, lebo v ňom právom rozpozná dôsledok nerovného mocenského vzťahu.

Estetika jemnosti a drsná realita

Zdá sa, že film stavia práve na neobratnosti túžob, akoby vychádzal práve z diagnózy už dospievajúceho Davida. Túžob, ktoré si ich subjekt ešte celkom ani nevie zaradiť, ktoré často pre neho nie sú – aspoň z dlhodobého hľadiska – dobré, skoro by sa dalo povedať, že by mu mohli ublížiť, poprípade ich ani nevie a nedokáže uskutočniť. V niektorých chvíľach táto neobratnosť tiež vedie k estetike škaredosti, prípadne





Karavan (Slovensko/Česko/Taliansko, 2025)

RÉŽIA Zuzana Kirchnerová ● SCENÁR Zuzana Kirchnerová, Tomáš Bojar, Kristina Majová ● KAMERA Simona Weisslechner, Denisa Buranová ● STRIH Adam Brothánek ● HUDBA Aid Kid (Ondřej Mikula), Viera Marinová ● HRAJÚ Anna Geislerová, David Vodstrčil, Juliana Brutovská Oľhová, Jana Plodková, Mario Russo, Giandomenico Cupaiuolo

MINUTÁŽ 102 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 18. 9. 2025

Hodnotenie: 75%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Otec Oscar Herečka Aňa Geislerová, producentka Veronika Paštéková a producent Anton Škreko. Foto: archív Veroniky Paštékovej

Kam dôjde Otec na ceste k Oscarom?

Slovenským kandidátom na Oscara v kategórii medzinárodných filmov je tento rok snímka Otec Terezy Nvotovej. To, či dostane šancu priblížiť sa k Oscarovi, sa dozvieme už 16. decembra, keď americká Akadémia filmových umení a vied zverejní takzvaný shortlist s pätnástkou predvybraných filmov. Z nich vzíde pätica nominovaných titulov. O tom, že Slovensko bude v oscarovom súboji zastupovať Otec, sa jeho tvorcovia dozvedeli v deň slovenskej premiéry filmu na festivale Cinematik 10. septembra. „Je to trochu nešťastné, lebo iné krajiny už pracovali na kampani. Tá pozostáva zo zabezpečenia PR agentúry v Amerike – my máme aj európsku agentúru a tiež agentúry na sociálne siete. Vzhľadom na krátkosť času bolo ťažké zabezpečiť skúsené, ale zároveň cenovo dostupné agentúry,“ vysvetľuje pre filmsk.sk producentka Otca Veronika Paštéková zo spoločnosti DANAE Production. Kvituje, že tvorcom vyšiel v ústrety Audiovizuálny fond a promptne hodnotil ich žiadosť o podporu reprezentácie Slovenska v súvislosti s domácou oscarovou nomináciou. „Inak by sme museli čakať na výsledky až niekedy do decembra,“ hovorí Paštéková a dodáva, že na prezentáciu filmu v zahraničí v súvislosti s Oscarmi zohnali financie aj z ďalších súkromných zdrojov a tiež ich podporila televízia Joj. Rady od skúsených kolegov O kampani sa tvorcovia radili aj s kolegami zo zahraničia. „Vo chvíli, keď sme sa dozvedeli o nominácii, radili sme sa s českým koprodukčným partnerom moloko film, s Jiřím Mádlom (ten sa vlani...
recenzia Potopa Sára Chripáková vo filme Potopa. Foto: Continental film/Oliver Záhlava

recenzia Potopa

Trojicu silných debutov roku 2025 uzatvára film Potopa Martina Gondu. Podobne ako Nepela Gregora Valentoviča a Hore je nebo v doline som ja Kataríny Gramatovej ide o filmový príspevok ku kolektívnej identite Slovenska. S prvým ho spája historická doba štátneho socializmu, s druhým vykreslenie života izolovanej vidieckej komunity. Gonda sa v Potope vrátil do kraja, kam zasadil už svoj absolventský film Pura Vida (2019). Okrem autentického prostredia a obsadenia rolí nehercami využil aj tentokrát v dialógoch rusínčinu. Casting spája neopozerané tváre z Rusínskeho národného divadla Alexandra Duchnoviča s typovo vhodne obsadenými a režijne výborne vedenými neherečkami a nehercami. Ide o prvý celovečerný hraný film nakrútený dominantne v jazyku štvrtej najväčšej národnostnej menšiny na Slovensku. Pre látku, ktorú spracúva, je to kľúčové. Pojednáva totiž o pamäti miesta, kultúrnej identite a traume vysídlenia. Jazyk, ktorým postavy rozprávajú, vyrastá priamo z krajiny a jej tradícií – zračí sa v ňom spôsob myslenia i života. Krajina zvaná Starina Nomen-omen: Starina. Dnes najväčšia vodná nádrž na pitnú vodu na Slovensku. Názov dostala podľa jednej zo siedmich zatopených rusínskych obcí, z ktorých sa muselo obyvateľstvo vysťahovať. Staré dediny, ktoré si naprieč generáciami zachovávali spôsob života, jazyk i tradície, museli ustúpiť novému životu v socialistickom zriadení. Nebol to ojedinelý príbeh. Počas štyroch povojnových dekád takto zanikli desiatky dedín pri výstavbe Oravskej priehrady, Domaše, Liptovskej Mary a Novej Bystrice....
Zobraziť všetky články