recenzia Karavan Záber z filmu Karavan režisérky Zuzany Kirchnerovej. Foto: ASFK
Písmo: A- | A+

Vo filme Jízda (1994) hrala Aňa Geislerová ešte pred dvadsiatkou jednu zo svojich prvých úloh, ktorá sa časom stala doslova ikonickou. Vo filme Karavan je po tridsiatich rokoch, tesne pred päťdesiatkou, zrejme aj zámerne obsadená do celkom iného typu road movie. Jazdu slobodnej mamičky sprevádzajú po talianskom vidieku až príliš ťaživé záväzky: syn s postihnutím, u ktorého Downov syndróm akoby sfúzoval s poruchou autistického spektra (ide o reálnu diagnózu syna debutujúcej režisérky).

Režisérka, ktorá v celovečernom hranom filme debutuje až v zrelom veku, vychádza z vlastných skúseností. Zároveň sa v príbehu inšpirovala denníkmi inej ženy, slobodnej matky, ktorá sa každé leto vydáva do Talianska privyrobiť si, aj si, takzvane, nezáväzne užiť. Z napätia medzi záväzkom, ktorý je doslova celoživotný a túžbou po slobode a jej neobratným hľadaním, teda vyrástol aj tento film.

Karavan je preň priliehavý názov. Ide o symbol slobody, ale zároveň túžby po domove, azda aj rodine, čosi príliš robustné na to, aby sa zmestilo do tradičnejšieho typu road movie. V kombinácii s komplikovanou diagnózou syna je robustnosť, ostrosť, nepredvídateľnosť a nie vždy príjemný pohľad navyše filmu priam predurčený.

Namiesto plnenia sna ako vystrihnutého z lifestylových magazínov totiž hlavná postava stretáva skôr náhodné chvíľky šťastia a drobné pôžitky, ktoré sa občas objavia aj v situáciách, kde by ich tí druhí nehľadali. Symptomaticky pôsobí scéna, keď jej náhodná spoločníčka, ktorú stretla po ceste, prekazí sexuálne dobrodružstvo, lebo v ňom právom rozpozná dôsledok nerovného mocenského vzťahu.

Estetika jemnosti a drsná realita

Zdá sa, že film stavia práve na neobratnosti túžob, akoby vychádzal práve z diagnózy už dospievajúceho Davida. Túžob, ktoré si ich subjekt ešte celkom ani nevie zaradiť, ktoré často pre neho nie sú – aspoň z dlhodobého hľadiska – dobré, skoro by sa dalo povedať, že by mu mohli ublížiť, poprípade ich ani nevie a nedokáže uskutočniť. V niektorých chvíľach táto neobratnosť tiež vedie k estetike škaredosti, prípadne





Karavan (Slovensko/Česko/Taliansko, 2025)

RÉŽIA Zuzana Kirchnerová ● SCENÁR Zuzana Kirchnerová, Tomáš Bojar, Kristina Majová ● KAMERA Simona Weisslechner, Denisa Buranová ● STRIH Adam Brothánek ● HUDBA Aid Kid (Ondřej Mikula), Viera Marinová ● HRAJÚ Anna Geislerová, David Vodstrčil, Juliana Brutovská Oľhová, Jana Plodková, Mario Russo, Giandomenico Cupaiuolo

MINUTÁŽ 102 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 18. 9. 2025

Hodnotenie: 75%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Dušan Jamrich vo film Dvere dokorán (1977. Foto: archív SFÚ/E. Hríbiková)

Dušan Jamrich

Dušan Jamrich patrí medzi významné osobnosti slovenského divadla, filmu a televízie. Je herec, recitátor a pedagóg, ktorého charakterizuje výrazný hlas a tiež schopnosť presvedčivo stvárňovať široký výber postáv. Počas svojej dlhej kariéry sa stal neodmysliteľnou súčasťou Slovenského národného divadla a významne sa podieľal aj na jeho umeleckom a organizačnom smerovaní. V nedeľu 25. októbra oslavuje svoje 80. narodeniny. Pripomenie si ho aj Slovenská televízia – večer 25. októbra na Dvojke uvedie dokument Dušan Jamrich – Ticho medzi slovami. Nakrútili ho Jana Bučka Kovalčíková a Michal Fulier. Bratislavský rodák prežil v tomto meste celé svoje detstvo. Pred štúdiom herectva pracoval približne rok v Polygrafických závodoch. K umeleckému vzdelaniu sa napokon dostal na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde v roku 1970 úspešne absolvoval štúdium herectva. Už počas štúdia účinkoval na javisku Činohry SND a jeho výkony zaujali natoľko, že sa po skončení školy stal členom súboru. Nasledujúce desaťročia vytvoril množstvo postáv v klasických i moderných hrách slovenských aj zahraničných autorov. Jeho herectvo sa vyznačuje vnútorným sústredením, presnosťou, nadhľadom a výraznou javiskovou rečou. Dokáže spájať autoritu a dôstojnosť s psychologickou hĺbkou, vďaka čomu sa uplatnil v dramatických, historických aj komediálnych úlohách. Medzi jeho významné divadelné postavy patria Jochanan v Hviezdoslavovej hre Herodes a Herodias, Haimon...
Záber z filmu Vtáčkovia, siroty a blázni režiséra Juraja Jakubiska. Foto: SFÚ

Svetový deň audiovizuálneho dedičstva oslávi Kino Lumière projekciou filmu Vtáčkovia, siroty a blázni

Slovenský filmový ústav (SFÚ) ako inštitúcia filmového dedičstva si dňa 27. októbra každoročne pripomína Svetový deň audiovizuálneho dedičstva na Slovensku. V Kine Lumière pri tejto príležitosti uvedie zo svojich zbierok digitálne reštaurovaný film Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) Juraja Jakubiska, ktorý mal tento mesiac svetovú premiéru na prestížnom festivale klasických filmov Lumière vo francúzskom Lyone. Projekcia sa uskutoční v utorok 27. októbra, film lektorsky uvedie Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ. V novej podobe Jakubiskov digitálne reštaurovaný film Vtáčkovia, siroty a blázni uvedie SFÚ v Kine Lumière v slovenskej premiére. „Pri digitálnom reštaurovaní v 4K sme vychádzali z filmových prvkov uchovávaných v SFÚ, konkrétne z dobového duplikačného pozitívu, pričom sme rešpektovali mierne modifikovanú verziu filmu z roku 1990, ktorá bola v jednej scéne skrátená,“ približuje prácu na digitalizovaní a reštaurovaní filmu Marián Hausner, riaditeľ Národného filmového archívu SFÚ. „Pri zvukovej zložke sme vychádzali z negatívu zvuku tejto verzie. Na farebných korekciách kinematografického diela sme, žiaľ, už nemohli spolupracovať s jeho kameramanom Igorom Lutherom, preto sme oslovili kameramana Stanislava Doršica, ktorý sa spolupodieľal na viacerých Jakubiskových filmoch, a pri tomto filme pôsobil ako asistent kamery.“ V novej podobe mal film svetovú premiéru len pred pár dňami na festivale klasických filmov Lumière v Lyone. „Takýchto prestížnych festivalov je vo svete iba pár, preto nás potešilo, že opätovne...
Záber z filmu Divočina režisérky Evženie Brabcovej. Foto: CinemArt

Do kín prichádza tajomná dráma o odpustení. Je to Divočina

Časom človek v živote získava skúsenosť, že skutočnú divočinu nemusí zažiť v horách či pralesoch, nachádza sa v jeho blízkosti, a nepredstavuje ju ani žiadne zviera, ale napríklad situácia v rodinnom kruhu. Prišla na to aj Marta, manželka a matka dvoch detí, ktorá sa rozhodla riešiť toxický vzťah a hľadať svoju hodnotu. Psychologický film Divočina prináša do slovenských kín intímnu autorskú výpoveď českej režisérky Evženie Brabcovej. Dať priestor nádeji Marta sa rozhodne odísť z toxického vzťahu s manželom Milanom a so svojimi dvoma dcérami hľadá útočisko na odľahlom mieste u svojho starnúceho otca. Namiesto kľudu, ktorý očakávala, sa však ocitne vo svete jeho čudáctva a posadnutosti spojenej s blížiacou sa apokalypsou. Do príprav na prežitie konca sveta zapája otec aj Martu a svoje vnučky. Všadeprítomné divé svine, spomienky z detstva aj silnejúci pocit, že stráca kontrolu nad vlastným životom, sa pre Martu postupne menia na nočnú moru. S príchodom manžela naberá situácia dramatický vývoj. Rodinná dráma Divočina je celovečerným debutom režisérky Evženie Brabcovej. Otvára v ňom témy, o ktorých sa v českom filme príliš nehovorí – počnúc toxickými vzťahmi cez skryté domáce násilie až po fenomén prepperstva – životného štýlu založenom na prípravách na krízové situácie. Podľa slov produkcie sa pritom snaží vyhnúť depresívnemu sociálnemu tónu a dať priestor nádeji.  Nenápadná hrdinka Režisérka sa vo filmovom príbehu čiastočne inšpirovala vlastnou...
Zobraziť všetky články