Záber z filmu Priscilla.

recenzia Priscilla

Ako z učebnice, a predsa načo?

Jana Dudková

Písmo: A- | A+

Americká režisérka Sofia Coppola napísala, produkovala a režírovala životopisný film o Priscille Presley.

Priscilla ako čerstvá stredoškoláčka stretáva v bare atraktívneho vojaka. Mohlo by ísť o začiatok skutočnej drámy plnej možno očakávaných, ale nie celkom predvídateľných konštelácií. Je to však ešte horšie. Atraktívny vojak je len prostredník, ktorého úlohou je zlákať naivné dievča stále závislé od vôle rodičov a priviesť ho na večierok slávneho speváka Elvisa Presleyho. Vŕšenie situácií ako z učebnice o manipulácii pribúda. Spevák je ďaleko od rodiska a práve mu zomrela mama. Aj dievčina je ďaleko od rodiska a ešte sa proti rodičom nezačala aktívne búriť. Je taká čistá, taká panenská, že si z nej ženský idol podvedome urobí modlu panenskosti, ku ktorej sa utieka, aj keď sa po vojne vráti k zhýralému životu. Rodičom je jasné, že sa pohybujú na hranici zákona, ale mladučkú dcéru za spevákom pustia z Nemecka za veľkú mláku do jeho rodinného sídla, veď ide o vplyvnú a azda aj dôveryhodnú osobu so zázemím rodiny, ktorá sa o dcérku postará. Akurát, že táto rodina sa už zdecimovala na babičku a otca, ktorý práve rieši novú milenku a na aktívny dozor nad dieťaťom pod zákonom sa určite necíti.

Keď to takto napíšem, azda by väčšine ľudí mali začať blikať kontrolky nad enormnou dávkou vzťahovej toxicity ešte skôr, než sa ukáže, že spevák dievčinu už pri prvej návšteve nadroguje, neskôr klame, ešte neskôr jej je opakovane neverný, odmieta s ňou spávať a plniť túžby, ktoré v nej vyvolal, a doslova ju vydržiava v zlatej klietke iba ako trofej čohosi čistého.

Lenže! Je Priscilla naozaj čistá? Sú takí čistí jej rodičia? Nikdy sa to nedozvieme, rovnako ako sa z nového filmu Sofie Coppola nedozvieme nič o vnútorných motiváciách ktorejkoľvek z postáv. Film plynie v elipsách, v ktorých sa vŕšia epizódy odkazujúce nielen na učebnicové prípady manipulácie, ale aj na náznaky čoraz zreteľnejších deviácií v osobnosti samotného Elvisa, od prepadnutia sekte k alkoholizmu spojenému so zneužívaním drog. Všetko však speje k šťastnému koncu, keď sa zronená, ale posilnená Priscilla konečne odhodlá na odchod zo svojho väzenia.

Nie je to však málo? Sofia Coppola sa zrejme vedome rozhodla pre naráciu bez drámy, neviem však, či bolo šťastné rozhodnutie očistiť ju aj od emócií. Rovnako nešťastný je aj výber celkom necharizmatických hercov, ktorí svoje postavy hrajú takmer od začiatku do konca rovnako, bez akýchkoľvek náznakov počiatočnej dychtivosti, sklamania, úzkosti, strachu alebo, naopak, nabubreného ega obdivovanej hviezdy. V úvode filmu je naznačené, že Elvisove emócie sú skutočné, neskôr aspoň iritujúca faloš v jeho hlase funguje ako zriedkavý náznak autentickosti. No Priscilliným emóciám neveríme takmer vôbec, ani keď v závere plače. To, že vzťahy spoluzávislosti, ktoré si okolo seba narcistické osobnosti vytvárajú, často súvisia so skrytým narcizmom v osobnosti a rodine obete, necítiť, azda len v nepatrných náznakoch pôžitku, ktorý Priscilla evidentne má, keď si má prezliekať šaty pred svojím milovaným a jeho kamarátmi. Filmu chýba dráma alebo aspoň prázdnota, ktorých sú takéto vzťahy často plné. Ide skôr o akýsi pokus naladiť sa na existujúci diskurz o manipulácii, z ktorého až príliš vidno opatrnosť vyvolanú faktom, že spoluproducentkou filmu bola práve titulná postava, skutočná Priscilla Presley. Elvis nikdy nie je vykreslený vo vyhrotene nesympatickom svetle, ale ani Priscillin podiel viny či podiel viny jej rodičov nie je nikdy priznaný. Čo dohnalo prísneho príslušníka armády a jeho manželku, aby len tak poslali maloletú dcéru za veľkú mláku? Ich vzdor je vlažný, ich možné očarenie Elvisom či emočnú váhu manipulatívnej hry s dôstojníkom, ktorý sa stane prostredníkom medzi Priscillou, takisto dcérou dôstojníka, a Elvisom, necítiť.

Neviem, komu je film adresovaný a s akým cieľom. Pre mňa zostáva veľmi vlažným katalógom veľmi predvídateľných situácií, avšak bez vykreslenia skutočne komplikovaného stretu osobnostných typov a emočného kontextu, ktorý je pre ne charakteristický.

 

Priscilla
USA, 2023
RÉŽIA A SCENÁR Sofia Coppola ● KAMERA Philippe Le Sourd ● HUDBA Phoenix ● HRAJÚ Cailee Spaeny, Jacob Elordi, Ari Cohen, Dagmara Dominczyk, Tim Post, Lynne Griffin, Dan Beirne, Rodrigo Fernandez-Stoll, Dan Abramovici, Tim Dowler-Coltman
MINUTÁŽ 110 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 25. 7. 2024

 

Hodnotenie: 40%

Záber z filmu Priscilla. FOTO: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Keď život chutí (r. Kristina Dufková) / Zdroj: Magiclab

Keď život chutí medzi nominovanými na Európske filmové ceny v dvoch kategóriách

Európska filmová akadémia 5. novembra zverejnila nominácie do hlavných kategórií 37. ročníka Európskych filmových cien. Nominácie sú zverejnené v oficiálnom nominačnom videu, ktoré predstavuje všetky nominované filmy, ako aj hercov a herečky. Víťazi budú zverejnení na tohtoročnom odovzdávaní cien 7. decembra vo švajčiarskom Luzerne. Podľa nových pravidiel Akadémie sú od tohto ročníka filmy z kategórií Európsky dokument a Európsky hraný animovaný film sú oprávnené súťažiť aj v kategórii Európsky film. Dokopy je v nej nominovaných 15 filmov, vrátane slovenskej koprodukcie Keď život chutí (r.  Kristina Dufková). Nominovaných je 5 dokumentárnych filmov: Bye Bye Tiberias (r. Lina Soualem), In Limbo (r. Alina Maksimenko), ktorý bol uvedený na MFDF Ji.hlava, kritikmi oceňovaný Dahomey (r. Mati Diop), ktorý môže slovenské publikum vidieť práve v kinách, No Other Land (r. Yuval Abraham, Rachel Szor, Basel Adra & Hamdan Ballal) - otvárací film tohtoročného festivalu Jeden Svet a Soundtrack to a Coup d'Etat (r. Johan Grimonprez) na Slovensku premietaný na MFF Cinematik pod názvom Soundtrack k štátnemu prevratu. Medzi animovanými filmami sú nominované Mačacia odysea (r. Gints Zilbalodis), snímka, ktorá otvárala prehliadku Be2Can 2024, Savages (r. Claude Barras), Sultana's Dream (r. Isabel Herguera), They Shot the Piano Player (r. Fernando Trueba, Javier Mariscal) a česko-francúzsko-slovenská koprodukcia Keď život chutí...
Záber z filmu Stotisíc miliárd.

Safe and Sound Film Days v Kine Lumière

Safe and Sound Film Days je dvojdňové (8. - 9.11.) vzdelávacie podujatie v rámci oblastí duševného zdravia, bezpečia a scitlivovania pri tvorbe a výrobe filmov. Filmový priemysel sa radí medzi vysoko stresové odvetvia. Formou diskusií, workshopu a sprievodného programu si dáva za cieľ vytvoriť priestor pre bezpečné zdieľanie a vymienanie si skúseností, pocitov a poznatkov filmárov a filmáriek. Zároveň chce priniesť dané témy širšej komunite, ktorá sa môže o filmovom prostredí a jej výzvach dozvedieť viac. V piatok 8. 11. o 18:00 podujatie otvorí masterclass Intimacy koordinátorstva Sara Arrhusius. V sobotu 9. 11. bude od 10:00 prebiehať workshop, ktorý povedie profesionálna koordinátorka intimity (IC) Sara Arrhusius. (Na workshop je potrebné sa registrovať prostredníctvom formuláru.) Podvečer od 17:00 bude v sále K2 Kina Lumiére prebiehať panelová diskusia Ako ostať Safe and Sane počas procesu výroby filmy s iniciatívou Sane Cinema, ktorú zastupuje Louise Højgaard Johansen, s panelistami a panelistkami - Jakubom Viktorínom (SR), Julie Markova Žáčková (CZ), Albert Hospodárský (CZ), Katarína Rezníková (SR) o vytváraní a udržiavaní bezpečného priestoru a zdravých pracovných vzťahov počas výroby filmu. V sobotu 9.11. večer zakončí podujatie projekcia kurátorovaná časopisom Pontón, film Stotisíc miliárd (r. Virgil Vernier). Masterclass, workshop a diskusia budú prebiehať v anglickom jazyku,...
Záber z filmu Lóve 2 / Zdroj: Continental Film

recenzia Lóve 2

Z takmer selfmademana, ktorý, aj keď s podporou vplyvných rodičov, si filmy robil po svojom a zakaždým inak, sa však medzitým stal konvenčne zameraný rutinér. Po ešte stále priam subverzívnom počine Lokalfilmis (pokus natiahnuť takmer komunitný a zámerne nedokonalý animovaný seriál do podoby celovečerného filmu) siahol už po celkom nepokryte komerčnom žánri a urobil najprv dve časti plytkej romantickej komédie Šťastný nový rok a celkom nedávno aj film o masovom vrahovi s nie celkom transparentným zámerom a posolstvom. Lóve 2 toto lavírovanie medzi masovo príťažlivou komerciou a pokusmi o subverziu, ale aj medzi takpovediac „ženskými“ a „mužskými“ žánrami dokonale odráža. A to aj na úrovni voľby žánru či pokusov o akési hlbšie posolstvo. Ibaže to, čo bolo pred vyše desiatimi rokmi možné vnímať ako mladícku neobrúsenosť názorov, už teraz vyznieva ako lacná návnada pre diváka, ktorý nemá čas na vlastné úvahy, a tak mu stačia poučky z lifestylových magazínov a instantných návodov na „šťastný“ život a k tomu triviálne pritakanie politickému rozkladu krajiny, nad ktorý sa azda dá povzniesť len čistou láskou. A tak sa film začína poučkou o tom, ako si hľadať lásku, a končí sa akýmsi budhistickým vytriezvením, keď sa honba za láskou a peniazmi stlmila a záverečný happy end je zámerne zrežírovaný tak, aby sme si neboli istí, či nejde o prelud. Pravdupovediac, keď po gýčovom stretnutí bývalých milencov na thajskej...
Zobraziť všetky články