Záber z filmu Priscilla.

recenzia Priscilla

Ako z učebnice, a predsa načo?

Jana Dudková

Písmo: A- | A+

Americká režisérka Sofia Coppola napísala, produkovala a režírovala životopisný film o Priscille Presley.

Priscilla ako čerstvá stredoškoláčka stretáva v bare atraktívneho vojaka. Mohlo by ísť o začiatok skutočnej drámy plnej možno očakávaných, ale nie celkom predvídateľných konštelácií. Je to však ešte horšie. Atraktívny vojak je len prostredník, ktorého úlohou je zlákať naivné dievča stále závislé od vôle rodičov a priviesť ho na večierok slávneho speváka Elvisa Presleyho. Vŕšenie situácií ako z učebnice o manipulácii pribúda. Spevák je ďaleko od rodiska a práve mu zomrela mama. Aj dievčina je ďaleko od rodiska a ešte sa proti rodičom nezačala aktívne búriť. Je taká čistá, taká panenská, že si z nej ženský idol podvedome urobí modlu panenskosti, ku ktorej sa utieka, aj keď sa po vojne vráti k zhýralému životu. Rodičom je jasné, že sa pohybujú na hranici zákona, ale mladučkú dcéru za spevákom pustia z Nemecka za veľkú mláku do jeho rodinného sídla, veď ide o vplyvnú a azda aj dôveryhodnú osobu so zázemím rodiny, ktorá sa o dcérku postará. Akurát, že táto rodina sa už zdecimovala na babičku a otca, ktorý práve rieši novú milenku a na aktívny dozor nad dieťaťom pod zákonom sa určite necíti.

Keď to takto napíšem, azda by väčšine ľudí mali začať blikať kontrolky nad enormnou dávkou vzťahovej toxicity ešte skôr, než sa ukáže, že spevák dievčinu už pri prvej návšteve nadroguje, neskôr klame, ešte neskôr jej je opakovane neverný, odmieta s ňou spávať a plniť túžby, ktoré v nej vyvolal, a doslova ju vydržiava v zlatej klietke iba ako trofej čohosi čistého.

Lenže! Je Priscilla naozaj čistá? Sú takí čistí jej rodičia? Nikdy sa to nedozvieme, rovnako ako sa z nového filmu Sofie Coppola nedozvieme nič o vnútorných motiváciách ktorejkoľvek z postáv. Film plynie v elipsách, v ktorých sa vŕšia epizódy odkazujúce nielen na učebnicové prípady manipulácie, ale aj na náznaky čoraz zreteľnejších deviácií v osobnosti samotného Elvisa, od prepadnutia sekte k alkoholizmu spojenému so zneužívaním drog. Všetko však speje k šťastnému koncu, keď sa zronená, ale posilnená Priscilla konečne odhodlá na odchod zo svojho väzenia.

Nie je to však málo? Sofia Coppola sa zrejme vedome rozhodla pre naráciu bez drámy, neviem však, či bolo šťastné rozhodnutie očistiť ju aj od emócií. Rovnako nešťastný je aj výber celkom necharizmatických hercov, ktorí svoje postavy hrajú takmer od začiatku do konca rovnako, bez akýchkoľvek náznakov počiatočnej dychtivosti, sklamania, úzkosti, strachu alebo, naopak, nabubreného ega obdivovanej hviezdy. V úvode filmu je naznačené, že Elvisove emócie sú skutočné, neskôr aspoň iritujúca faloš v jeho hlase funguje ako zriedkavý náznak autentickosti. No Priscilliným emóciám neveríme takmer vôbec, ani keď v závere plače. To, že vzťahy spoluzávislosti, ktoré si okolo seba narcistické osobnosti vytvárajú, často súvisia so skrytým narcizmom v osobnosti a rodine obete, necítiť, azda len v nepatrných náznakoch pôžitku, ktorý Priscilla evidentne má, keď si má prezliekať šaty pred svojím milovaným a jeho kamarátmi. Filmu chýba dráma alebo aspoň prázdnota, ktorých sú takéto vzťahy často plné. Ide skôr o akýsi pokus naladiť sa na existujúci diskurz o manipulácii, z ktorého až príliš vidno opatrnosť vyvolanú faktom, že spoluproducentkou filmu bola práve titulná postava, skutočná Priscilla Presley. Elvis nikdy nie je vykreslený vo vyhrotene nesympatickom svetle, ale ani Priscillin podiel viny či podiel viny jej rodičov nie je nikdy priznaný. Čo dohnalo prísneho príslušníka armády a jeho manželku, aby len tak poslali maloletú dcéru za veľkú mláku? Ich vzdor je vlažný, ich možné očarenie Elvisom či emočnú váhu manipulatívnej hry s dôstojníkom, ktorý sa stane prostredníkom medzi Priscillou, takisto dcérou dôstojníka, a Elvisom, necítiť.

Neviem, komu je film adresovaný a s akým cieľom. Pre mňa zostáva veľmi vlažným katalógom veľmi predvídateľných situácií, avšak bez vykreslenia skutočne komplikovaného stretu osobnostných typov a emočného kontextu, ktorý je pre ne charakteristický.

 

Priscilla
USA, 2023
RÉŽIA A SCENÁR Sofia Coppola ● KAMERA Philippe Le Sourd ● HUDBA Phoenix ● HRAJÚ Cailee Spaeny, Jacob Elordi, Ari Cohen, Dagmara Dominczyk, Tim Post, Lynne Griffin, Dan Beirne, Rodrigo Fernandez-Stoll, Dan Abramovici, Tim Dowler-Coltman
MINUTÁŽ 110 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 25. 7. 2024

 

Hodnotenie: 40%

Záber z filmu Priscilla. FOTO: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Škola bez stien. Foto: ASFK

recenzia Škola bez stien

Vo svete presýtenom informáciami je nebezpečná nielen vojna fyzická, ale aj tá názorová. Taliansky režisér Stefano Di Pietro využíva v stredometrážnom dokumentárnom debute Škola bez stien zábery reálií vojny na Ukrajine, trpezlivo počúva stanoviská či teórie a odhaľuje fragmenty toho, čo obyčajní ľudia začiatkom bojov stratili. Hoci je téma dokumentu naliehavá a pre dnešnú spoločnosť dôležitá, filmu škodí neinvenčné a nekreatívne spracovanie. Päťdesiatdva minútový dokument sa zameriava na oblasť vzdelania na Ukrajine – ako sa pre politickú situáciu zastavilo, ako sa drobnými krokmi a pomocou dobrých ľudí opäť darí obnoviť jeho kvalitu a zároveň ako propaganda ovplyvňuje názorovú mienku detí v Rusku už od útleho veku. Vidíme pozmenené informácie alebo dokonca zavádzajúce názvy historických udalostí. Nad tým všetkým nám ostáva jedine zalomiť rukami. Škola bez stien prechádza do histórie k ruskému cárovi Alexandrovi II. Podľa dokumentu sa už pri ňom spomína potláčanie ukrajinskej kultúry. Jedna z respondentiek sa zamyslí nad súčasnosťou „Prezident Putin rád hovorí, že do krajiny (pozn. ruskej) priniesol stabilitu – ale táto ,stabilita‘ je za cenu slobody.“ Film ako celok však v dôsledku zastaranej filmovej reči pôsobí neobrúsene, ba ako dokončený „na kolene“. Emočná téma má potenciál prilákať divákov, no príliš klasické spracovanie môže sklamať. Reč „hovoriacich hláv“ posadených pred kameru je sterilná a spomínaná...
Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články