Záber z filmu Priscilla.

recenzia Priscilla

Ako z učebnice, a predsa načo?

Jana Dudková

Písmo: A- | A+

Americká režisérka Sofia Coppola napísala, produkovala a režírovala životopisný film o Priscille Presley.

Priscilla ako čerstvá stredoškoláčka stretáva v bare atraktívneho vojaka. Mohlo by ísť o začiatok skutočnej drámy plnej možno očakávaných, ale nie celkom predvídateľných konštelácií. Je to však ešte horšie. Atraktívny vojak je len prostredník, ktorého úlohou je zlákať naivné dievča stále závislé od vôle rodičov a priviesť ho na večierok slávneho speváka Elvisa Presleyho. Vŕšenie situácií ako z učebnice o manipulácii pribúda. Spevák je ďaleko od rodiska a práve mu zomrela mama. Aj dievčina je ďaleko od rodiska a ešte sa proti rodičom nezačala aktívne búriť. Je taká čistá, taká panenská, že si z nej ženský idol podvedome urobí modlu panenskosti, ku ktorej sa utieka, aj keď sa po vojne vráti k zhýralému životu. Rodičom je jasné, že sa pohybujú na hranici zákona, ale mladučkú dcéru za spevákom pustia z Nemecka za veľkú mláku do jeho rodinného sídla, veď ide o vplyvnú a azda aj dôveryhodnú osobu so zázemím rodiny, ktorá sa o dcérku postará. Akurát, že táto rodina sa už zdecimovala na babičku a otca, ktorý práve rieši novú milenku a na aktívny dozor nad dieťaťom pod zákonom sa určite necíti.

Keď to takto napíšem, azda by väčšine ľudí mali začať blikať kontrolky nad enormnou dávkou vzťahovej toxicity ešte skôr, než sa ukáže, že spevák dievčinu už pri prvej návšteve nadroguje, neskôr klame, ešte neskôr jej je opakovane neverný, odmieta s ňou spávať a plniť túžby, ktoré v nej vyvolal, a doslova ju vydržiava v zlatej klietke iba ako trofej čohosi čistého.

Lenže! Je Priscilla naozaj čistá? Sú takí čistí jej rodičia? Nikdy sa to nedozvieme, rovnako ako sa z nového filmu Sofie Coppola nedozvieme nič o vnútorných motiváciách ktorejkoľvek z postáv. Film plynie v elipsách, v ktorých sa vŕšia epizódy odkazujúce nielen na učebnicové prípady manipulácie, ale aj na náznaky čoraz zreteľnejších deviácií v osobnosti samotného Elvisa, od prepadnutia sekte k alkoholizmu spojenému so zneužívaním drog. Všetko však speje k šťastnému koncu, keď sa zronená, ale posilnená Priscilla konečne odhodlá na odchod zo svojho väzenia.

Nie je to však málo? Sofia Coppola sa zrejme vedome rozhodla pre naráciu bez drámy, neviem však, či bolo šťastné rozhodnutie očistiť ju aj od emócií. Rovnako nešťastný je aj výber celkom necharizmatických hercov, ktorí svoje postavy hrajú takmer od začiatku do konca rovnako, bez akýchkoľvek náznakov počiatočnej dychtivosti, sklamania, úzkosti, strachu alebo, naopak, nabubreného ega obdivovanej hviezdy. V úvode filmu je naznačené, že Elvisove emócie sú skutočné, neskôr aspoň iritujúca faloš v jeho hlase funguje ako zriedkavý náznak autentickosti. No Priscilliným emóciám neveríme takmer vôbec, ani keď v závere plače. To, že vzťahy spoluzávislosti, ktoré si okolo seba narcistické osobnosti vytvárajú, často súvisia so skrytým narcizmom v osobnosti a rodine obete, necítiť, azda len v nepatrných náznakoch pôžitku, ktorý Priscilla evidentne má, keď si má prezliekať šaty pred svojím milovaným a jeho kamarátmi. Filmu chýba dráma alebo aspoň prázdnota, ktorých sú takéto vzťahy často plné. Ide skôr o akýsi pokus naladiť sa na existujúci diskurz o manipulácii, z ktorého až príliš vidno opatrnosť vyvolanú faktom, že spoluproducentkou filmu bola práve titulná postava, skutočná Priscilla Presley. Elvis nikdy nie je vykreslený vo vyhrotene nesympatickom svetle, ale ani Priscillin podiel viny či podiel viny jej rodičov nie je nikdy priznaný. Čo dohnalo prísneho príslušníka armády a jeho manželku, aby len tak poslali maloletú dcéru za veľkú mláku? Ich vzdor je vlažný, ich možné očarenie Elvisom či emočnú váhu manipulatívnej hry s dôstojníkom, ktorý sa stane prostredníkom medzi Priscillou, takisto dcérou dôstojníka, a Elvisom, necítiť.

Neviem, komu je film adresovaný a s akým cieľom. Pre mňa zostáva veľmi vlažným katalógom veľmi predvídateľných situácií, avšak bez vykreslenia skutočne komplikovaného stretu osobnostných typov a emočného kontextu, ktorý je pre ne charakteristický.

 

Priscilla
USA, 2023
RÉŽIA A SCENÁR Sofia Coppola ● KAMERA Philippe Le Sourd ● HUDBA Phoenix ● HRAJÚ Cailee Spaeny, Jacob Elordi, Ari Cohen, Dagmara Dominczyk, Tim Post, Lynne Griffin, Dan Beirne, Rodrigo Fernandez-Stoll, Dan Abramovici, Tim Dowler-Coltman
MINUTÁŽ 110 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 25. 7. 2024

 

Hodnotenie: 40%

Záber z filmu Priscilla. FOTO: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články