Ako z učebnice, a predsa načo?

Priscilla ako čerstvá stredoškoláčka stretáva v bare atraktívneho vojaka. Mohlo by ísť o začiatok skutočnej drámy plnej možno očakávaných, ale nie celkom predvídateľných konštelácií. Je to však ešte horšie. Atraktívny vojak je len prostredník, ktorého úlohou je zlákať naivné dievča stále závislé od vôle rodičov a priviesť ho na večierok slávneho speváka Elvisa Presleyho. Vŕšenie situácií ako z učebnice o manipulácii pribúda. Spevák je ďaleko od rodiska a práve mu zomrela mama. Aj dievčina je ďaleko od rodiska a ešte sa proti rodičom nezačala aktívne búriť. Je taká čistá, taká panenská, že si z nej ženský idol podvedome urobí modlu panenskosti, ku ktorej sa utieka, aj keď sa po vojne vráti k zhýralému životu. Rodičom je jasné, že sa pohybujú na hranici zákona, ale mladučkú dcéru za spevákom pustia z Nemecka za veľkú mláku do jeho rodinného sídla, veď ide o vplyvnú a azda aj dôveryhodnú osobu so zázemím rodiny, ktorá sa o dcérku postará. Akurát, že táto rodina sa už zdecimovala na babičku a otca, ktorý práve rieši novú milenku a na aktívny dozor nad dieťaťom pod zákonom sa určite necíti.

Keď to takto napíšem, azda by väčšine ľudí mali začať blikať kontrolky nad enormnou dávkou vzťahovej toxicity ešte skôr, než sa ukáže, že spevák dievčinu už pri prvej návšteve nadroguje, neskôr klame, ešte neskôr jej je opakovane neverný, odmieta s ňou spávať a plniť túžby, ktoré v nej vyvolal, a doslova ju vydržiava v zlatej klietke iba ako trofej čohosi čistého.

Lenže! Je Priscilla naozaj čistá? Sú takí čistí jej rodičia? Nikdy sa to nedozvieme, rovnako ako sa z nového filmu Sofie Coppola nedozvieme nič o vnútorných motiváciách ktorejkoľvek z postáv. Film plynie v elipsách, v ktorých sa vŕšia epizódy odkazujúce nielen na učebnicové prípady manipulácie, ale aj na náznaky čoraz zreteľnejších deviácií v osobnosti samotného Elvisa, od prepadnutia sekte k alkoholizmu spojenému so zneužívaním drog. Všetko však speje k šťastnému koncu, keď sa zronená, ale posilnená Priscilla konečne odhodlá na odchod zo svojho väzenia.

Nie je to však málo? Sofia Coppola sa zrejme vedome rozhodla pre naráciu bez drámy, neviem však, či bolo šťastné rozhodnutie očistiť ju aj od emócií. Rovnako nešťastný je aj výber celkom necharizmatických hercov, ktorí svoje postavy hrajú takmer od začiatku do konca rovnako, bez akýchkoľvek náznakov počiatočnej dychtivosti, sklamania, úzkosti, strachu alebo, naopak, nabubreného ega obdivovanej hviezdy. V úvode filmu je naznačené, že Elvisove emócie sú skutočné, neskôr aspoň iritujúca faloš v jeho hlase funguje ako zriedkavý náznak autentickosti. No Priscilliným emóciám neveríme takmer vôbec, ani keď v závere plače. To, že vzťahy spoluzávislosti, ktoré si okolo seba narcistické osobnosti vytvárajú, často súvisia so skrytým narcizmom v osobnosti a rodine obete, necítiť, azda len v nepatrných náznakoch pôžitku, ktorý Priscilla evidentne má, keď si má prezliekať šaty pred svojím milovaným a jeho kamarátmi. Filmu chýba dráma alebo aspoň prázdnota, ktorých sú takéto vzťahy často plné. Ide skôr o akýsi pokus naladiť sa na existujúci diskurz o manipulácii, z ktorého až príliš vidno opatrnosť vyvolanú faktom, že spoluproducentkou filmu bola práve titulná postava, skutočná Priscilla Presley. Elvis nikdy nie je vykreslený vo vyhrotene nesympatickom svetle, ale ani Priscillin podiel viny či podiel viny jej rodičov nie je nikdy priznaný. Čo dohnalo prísneho príslušníka armády a jeho manželku, aby len tak poslali maloletú dcéru za veľkú mláku? Ich vzdor je vlažný, ich možné očarenie Elvisom či emočnú váhu manipulatívnej hry s dôstojníkom, ktorý sa stane prostredníkom medzi Priscillou, takisto dcérou dôstojníka, a Elvisom, necítiť.

Neviem, komu je film adresovaný a s akým cieľom. Pre mňa zostáva veľmi vlažným katalógom veľmi predvídateľných situácií, avšak bez vykreslenia skutočne komplikovaného stretu osobnostných typov a emočného kontextu, ktorý je pre ne charakteristický.