recenzia DJ Ahmet Záber z filmu DJ Ahmet. Foto: ASFK

recenzia DJ Ahmet

Ružová ovca, sny o slobode a rodiaci sa cit

Jena Opoldusová

Písmo: A- | A+

Traktor, dva malé „repráky“ a mobil. Ktorý dídžej by sa uspokojil s takým úbohým vybavením? Ahmetovi, ústrednému hrdinovi filmu DJ Ahmet, to málo stačí.

Hudbu totiž miluje rovnako ako jeho matka, ktorá pred niekoľkými rokmi zomrela. A tiež by rád splnil prosbu príťažlivej rebelky Aye, ktorá s priateľkami nacvičuje provokatívne tanečné vystúpenie na dedinský festival. Dvaja tínedžeri, čo objavujú dovtedy nepoznané city, hľadajú sami seba aj svoje miesto vo svete ovládanom tradíciami.

Ako vôbec možno nanovo a inak pretlmočiť tisíckrát exploatovanú tému? Georgi M. Unkovski to svojím celovečerným debutom dokázal. Rodák z New Yorku, ktorý časť mladosti strávil v Severnom Macedónsku, vyštudoval fotografiu na súkromnej newyorskej univerzite Rochester Institute of Technology a magisterské štúdiá absolvoval na pražskej FAMU, totiž dôverne poznal problematiku krajiny, do ktorej netradičnú verziu večného príbehu Rómea a Júlie zasadil. Mal aj dobrý prehľad o dianí na svetovej filmovej scéne. A navyše neodškriepiteľnú dávku talentu.

Vo svete hudby nachádzajú mladí slobodu

Hrdinovia jeho lovestory by už ani nemohli reprezentovať odlišnejšie charaktery. Pätnásťročný Ahmet poslúcha autoritatívneho otca takmer na slovo. Na jeho príkaz – no veľmi nerád – nechá školu, aby sa staral o skromnú farmu a stádo oviec. Vzoprie sa len vo chvíli, keď bráni mladšieho brata, ktorý po matkinej smrti prestal hovoriť.

Jeho rovesníčka Aya je z bohatej rodiny, do rodnej dediny svojho otca prišla z Nemecka len preto, aby sa od starej matky „naučila piecť burek a baklavu“, ako sa na budúcu manželku patrí. Onedlho ju čaká vopred dohodnutý sobáš. Ženícha –  mládenca (tiež rodáka žijúceho v Nemecku) jej vybral otec. Navonok poslúcha príkazy starších, v duši sa však proti nim búri. A rozhodla sa odmietanie starodávnych zvyklostí dať aj najavo, hoci netradičným spôsobom, naivne dúfajúc, že zo svadby nič nebude.

Navonok pokojného a takmer neustále usmiateho introverta, o ktorom rovesníci hovoria ako o „čudákovi stále sa túlajúcom po lese“, a z veľkého sveta prichádzajúcu extrovertku, odmietajúcu zvyky predchádzajúcich generácií, spojí najskôr láska k hudbe.

Staré kontra nové, rituály kontra technológie

Scenárista a režisér v jednej osobe zasadil dej svojho príbehu do malej dedinky usadenej v malebnej krajine Severného Macedónska. Päť stoviek jej obyvateľov žije v rytme diktovanom ročnými obdobiami, rituálmi a tradíciami predkov. Miestny trh však pripomína, že aj do zabudnutého kúta krajiny dorazili moderné technológie a kúpiť sa tam dá všeličo.

Proti nadvláde zvykov a tradícií sa miestna mládež navonok nebúri, potajomky však pred nimi uniká do sveta hudby. Pocit slobody si užíva na dobre utajenej technoparty. Pri nočnej potulke lesom ju náhodou objaví aj Ahmet. A v tancujúcom dave mladých zbadá Ayu. Do duniacich rytmov techna a pulzujúcej hry svetiel vtrhne jeho stádo oviec, ktoré ušlo z ohrady. Viac ako vďačná scénka pre mobily zabávajúcej sa mládeže. Videá zaznamenávajúce nečakaných štvornohých návštevníkov valcujú siete a Ahmet sa stáva „prvou celebritou dediny“.

Stádo zaženie domov, no na jeho smolu sa jedna z oviec stratí, takže otcov trest ho neminie. A keď sa po čase ovca – tuláčka vráti, je posprejovaná na ružovo! Problém však hravo vyrieši, dokonca aj s nemalým ziskom. Vzťah mladej dvojice odštartuje vyjednávanie. Aya chce, aby Ahmet nikomu neprezradil, že bola na tajnej party. Za svoje mlčanie si ju „môže pridať na Tik tok“.

Dráma? Komédia? Výborný film

Georgi M. Unkovski v príbehu vynaliezavo prepája viacero dejových línií i vrstiev rozprávania. S nadhľadom a úsmevom





DJ Ahmet (Severné Macedónsko/Česko/Srbsko/Chorvátsko, 2025)
RÉŽIA A SCENÁR Georgi M. Unkovski ● KAMERA Naum Doksevski ● HUDBA Alen Sinkauz, Nenad Sinkauz ● STRIH Michal Reich ● HRAJÚ Arif Jakup, Agush Agushev, Dora Akan Zlatanova, Aksel Mehmet, Atila Klince
MINUTÁŽ 99 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 2. októbra 2025

Hodnotenie: 80%

Záber z filmu DJ Ahmet. Foto: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články