recenzia DJ Ahmet Záber z filmu DJ Ahmet. Foto: ASFK

recenzia DJ Ahmet

Ružová ovca, sny o slobode a rodiaci sa cit

Jena Opoldusová

Písmo: A- | A+

Traktor, dva malé „repráky“ a mobil. Ktorý dídžej by sa uspokojil s takým úbohým vybavením? Ahmetovi, ústrednému hrdinovi filmu DJ Ahmet, to málo stačí.

Hudbu totiž miluje rovnako ako jeho matka, ktorá pred niekoľkými rokmi zomrela. A tiež by rád splnil prosbu príťažlivej rebelky Aye, ktorá s priateľkami nacvičuje provokatívne tanečné vystúpenie na dedinský festival. Dvaja tínedžeri, čo objavujú dovtedy nepoznané city, hľadajú sami seba aj svoje miesto vo svete ovládanom tradíciami.

Ako vôbec možno nanovo a inak pretlmočiť tisíckrát exploatovanú tému? Georgi M. Unkovski to svojím celovečerným debutom dokázal. Rodák z New Yorku, ktorý časť mladosti strávil v Severnom Macedónsku, vyštudoval fotografiu na súkromnej newyorskej univerzite Rochester Institute of Technology a magisterské štúdiá absolvoval na pražskej FAMU, totiž dôverne poznal problematiku krajiny, do ktorej netradičnú verziu večného príbehu Rómea a Júlie zasadil. Mal aj dobrý prehľad o dianí na svetovej filmovej scéne. A navyše neodškriepiteľnú dávku talentu.

Vo svete hudby nachádzajú mladí slobodu

Hrdinovia jeho lovestory by už ani nemohli reprezentovať odlišnejšie charaktery. Pätnásťročný Ahmet poslúcha autoritatívneho otca takmer na slovo. Na jeho príkaz – no veľmi nerád – nechá školu, aby sa staral o skromnú farmu a stádo oviec. Vzoprie sa len vo chvíli, keď bráni mladšieho brata, ktorý po matkinej smrti prestal hovoriť.

Jeho rovesníčka Aya je z bohatej rodiny, do rodnej dediny svojho otca prišla z Nemecka len preto, aby sa od starej matky „naučila piecť burek a baklavu“, ako sa na budúcu manželku patrí. Onedlho ju čaká vopred dohodnutý sobáš. Ženícha –  mládenca (tiež rodáka žijúceho v Nemecku) jej vybral otec. Navonok poslúcha príkazy starších, v duši sa však proti nim búri. A rozhodla sa odmietanie starodávnych zvyklostí dať aj najavo, hoci netradičným spôsobom, naivne dúfajúc, že zo svadby nič nebude.

Navonok pokojného a takmer neustále usmiateho introverta, o ktorom rovesníci hovoria ako o „čudákovi stále sa túlajúcom po lese“, a z veľkého sveta prichádzajúcu extrovertku, odmietajúcu zvyky predchádzajúcich generácií, spojí najskôr láska k hudbe.

Staré kontra nové, rituály kontra technológie

Scenárista a režisér v jednej osobe zasadil dej svojho príbehu do malej dedinky usadenej v malebnej krajine Severného Macedónska. Päť stoviek jej obyvateľov žije v rytme diktovanom ročnými obdobiami, rituálmi a tradíciami predkov. Miestny trh však pripomína, že aj do zabudnutého kúta krajiny dorazili moderné technológie a kúpiť sa tam dá všeličo.

Proti nadvláde zvykov a tradícií sa miestna mládež navonok nebúri, potajomky však pred nimi uniká do sveta hudby. Pocit slobody si užíva na dobre utajenej technoparty. Pri nočnej potulke lesom ju náhodou objaví aj Ahmet. A v tancujúcom dave mladých zbadá Ayu. Do duniacich rytmov techna a pulzujúcej hry svetiel vtrhne jeho stádo oviec, ktoré ušlo z ohrady. Viac ako vďačná scénka pre mobily zabávajúcej sa mládeže. Videá zaznamenávajúce nečakaných štvornohých návštevníkov valcujú siete a Ahmet sa stáva „prvou celebritou dediny“.

Stádo zaženie domov, no na jeho smolu sa jedna z oviec stratí, takže otcov trest ho neminie. A keď sa po čase ovca – tuláčka vráti, je posprejovaná na ružovo! Problém však hravo vyrieši, dokonca aj s nemalým ziskom. Vzťah mladej dvojice odštartuje vyjednávanie. Aya chce, aby Ahmet nikomu neprezradil, že bola na tajnej party. Za svoje mlčanie si ju „môže pridať na Tik tok“.

Dráma? Komédia? Výborný film

Georgi M. Unkovski v príbehu vynaliezavo prepája viacero dejových línií i vrstiev rozprávania. S nadhľadom a úsmevom





DJ Ahmet (Severné Macedónsko/Česko/Srbsko/Chorvátsko, 2025)
RÉŽIA A SCENÁR Georgi M. Unkovski ● KAMERA Naum Doksevski ● HUDBA Alen Sinkauz, Nenad Sinkauz ● STRIH Michal Reich ● HRAJÚ Arif Jakup, Agush Agushev, Dora Akan Zlatanova, Aksel Mehmet, Atila Klince
MINUTÁŽ 99 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 2. októbra 2025

Hodnotenie: 80%

Záber z filmu DJ Ahmet. Foto: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články