recenzia Duchoň Vladislav Plevčík vo filme Duchoň. Foto: DNA Production/Peter Korček

recenzia Duchoň

Duch Duchoňa odkazuje: len si voľte pohodlnú cestu, nie je to tá správna

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

V preplnených slovenských amfiteátroch meno Karol Duchoň skutočne hýbe masami. Otázka je, ako hýbe pamäťou našej spoločnosti.

Večerné premietanie pod hviezdnym nebom má jedinečnú atmosféru najmä v prípade filmov, ktoré vypredajú obrovské hľadisko. Stačí si spomenúť na zlaté časy Fontány pre Zuzanu. Na takúto kartu vsadil s predpremiérovým uvedením produkčný tím očakávaného filmu Duchoň režiséra Petra Bebjaka. Nie je po ňom človeku do spevu.

Nechceme preceňovať mediálnu kampaň, no treba o nej hovoriť v súvislosti s nadštandardným prijatím filmu. Meno Duchoň láka masy, a tak film o ňom zasahuje do úrovne slovenskej kultúry a zároveň ovplyvňuje povedomie o totalitnej histórii.

Po úspešnej svetovej premiére na MFF v Karlových Varoch rozbehla produkcia roadshow, v ktorej spojila premietanie filmu so živým koncertom a pridala rozhovory s tvorcami. Akcie prebiehajú vo viacerých slovenských mestách až do posledného júlového víkendu. Od 31. júla sa film presúva do bežnej distribúcie.

Ako vylúčiť pachuť povrchnosti

Atraktivitu roadshow zvyšuje osobná účasť hlavných protagonistov v úlohách interpretov najväčších hitov dávno zosnulej, no stále obľúbenej legendy slovenského popu. Herecké hviezdy bezchybne sprevádza skúsená taktovka Vlada Valoviča s kapelou.

Dôležitosť reklamy tohto druhu podčiarkujú aj živé rozhovory so spievajúcimi protagonistami, s producentom či s režisérom priamo na pódiu. Aj preplnený amfiteáter v Nových Zámkoch bol dôkazom, že projekt skutočne hýbe masami. Otázka je, ako hýbe pamäťou našej spoločnosti.

Čo produkcia nemala celkom v rukách, bol „styčný dôstojník“ medzi tvorcami a publikom. Umeleckému zámeru v Nových Zámkoch nepristali rozhovory s protagonistami nesúce sa iba na vlne bulváru, ani to, keď sa moderátorka pri predstavovaní osobnosti Karola Duchoňa odvolávala na informácie z wikipédie. Ak sa už investovalo toľko prostriedkov a energie na šírenie diela, mohlo sa viac prízvukovať posolstvo, ktoré film prináša (ak sme presvedčení, že naozaj prináša) a aj napriek všetečným moderátorským otázkam vylúčiť pachuť povrchnosti.

Ak bolo predpremiérovým zámerom produkcie obšťastniť čo najväčšie publikum duchoň-duchom len zľahka, rozhodne to vyšlo. Okrem zopár reprodukovaných anekdot však publikum nedostalo od tvorcov žiaden hlbší vhľad do témy, ktorý by mohol upozorniť na širšie vnímanie príbehu postavenom na vzostupe, páde a deštrukcii ľudskej osobnosti. Duchoňov trpký osud síce nie je na prvý pohľad ničím zložitý, predsa však v sebe ukrýva čosi podstatné: údel človeka neschopného uchrániť svoju hviezdu pred samým sebou.

Zreje do neuvedomenia

Viaceré Duchoňove hity z čias bývalého režimu má publikum na Slovensku odjakživa v povedomí. Jeho životný príbeh prežíval popri nich skôr pasívne. Postupne sa myšlienka na Duchoňa spojila s aktívnou ľútosťou nad zničeným talentom a predčasným odchodom človeka, ktorý vlastne nikomu nič zlé nerobil, len veľa pil.

Otcom uzemňovaný, mamou ochraňovaný, režimom zneužívaný





Duchoň (Slovensko/Česko, 2025)
RÉŽIA Peter Bebjak ● SCENÁR Jiří Havelka a Róbert Mankovecký ● KAMERA Martin Žiaran ● HUDBA Juraj Dobrakov ● HRAJÚ Vladislav Plevčík, Anna Jakab Rakovská, Gregor Hološka, Agáta Spišáková, Vojtěch Kotek, Adrian Jastraban, Tomáš Maštalír, Alena Pajtinková, Daniel Fischer a ďalší.
MINUTÁŽ 99 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 31. júla 2025

Hodnotenie: 85%

Vladislav Plevčík vo filme Duchoň. Foto: DNA Production

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Digger Tom Cruise a Riz Ahmed vo filme Digger. Foto: Itafilm/Warner Bros. Pictures

recenzia Digger

Alejandro González Iñárritu sa vo svojom najnovšom filme Digger pokúša rozpovedať hneď niekoľko príbehov cez optiku znepokojivo aktuálnych otázok. Primárnym ohniskom je príbeh ropného magnáta, ktorého bezohľadná chamtivosť a absolútna absencia morálnych hraníc privádzajú svet k totálnej environmentálnej skaze. Hlavný hrdina Digger predstavuje dokonalé stelesnenie karikatúry človeka zaslepeného mocou – ide o antagonistu v tej najextrémnejšej a najgrotesknejšej forme. Jeho charakter zrkadlí celý prehnitý svet, ktorý ho obklopuje a živí. Je to bizarný egoista a cynik. Bezočivo sa pridŕža toho jediného, čo miluje. Ilúzie, že práve on patrí medzi nedotknuteľnú hŕstku vyvolených, ktorá má právo rozhodovať o hodnote života a existencii samotnej planéty. Avšak v momente, keď sa divák usadí s očakávaním klasickej lineárnej drámy, nastáva doslovný a prekvapujúci zlom, v ktorom nekompromisným pádom štvrtej steny Iñárritu strháva odstup a stavia nás zoči-voči našej spoluvine. Svojou podstatou ide o dielo vyhýbajúce sa šablónam bežného mainstreamu. Zároveň však disponuje dravosťou a energiou, ktorými je schopný osloviť aj širšie publikum. Zaujímavá je najmä spleť dejových liniek. Ich funkčnosť spočíva v tom, že si každá z nich drží svoje tajomstvo až do úplného záveru. Tvorcovia nám tak informácie dávkujú s rafinovanou presnosťou podľa toho, koľko daný okamih vyžaduje. Vďaka tomu pointa zasiahne diváka v správny...
Keby sa holuby premenili na zlato Záber z filmu Keby sa holuby premenili na zlato. Foto: guča films

Nemožno túžiť po niekoho triezvosti viac, než on sám

Česko-slovenský dokumentárny film režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato je českým kandidátom na Oscara. Premiéru mal na festivale v Berlíne. Odniesol si odtiaľ dve ocenenia, vrátane ceny pre najlepší dokumentárny film. Odvtedy získal aj viacero ďalších cien a od 8. októbra je aj v slovenských kinách. Protagonistom filmu Pepy Lubojacki je jej brat David. Žije v podstate na ulici a bojuje so závislosťou od alkoholu. Závislosťou trpia aj ďalší príbuzní režisérky. „Ostrakizácia ľudí žijúcich so závislosťou a so skúsenosťou života na ulici často prehliada faktory, ktoré prispievajú k vzniku a rozvoju závislosti, ako medzigeneračná trauma, trauma v detstve či dospelosti, chudoba alebo sociálne vylúčenie,“ hovorí Pepa Lubojacki. „Filmom som chcela poukázať na zaužívané presvedčenie, že ide o zlyhanie vôle, a naopak ponúknuť citlivú perspektívu prostredníctvom trauma-informovaného prístupu. Takú, ktorá sa na môjho staršieho brata a bratrancov žijúcich na ulici a so závislosťou pozerá cez spomienky, spoločné detstvo a lásku a ukazuje ich ako komplexné bytosti s minulosťou, snami a obavami,“ pokračuje filmárka. „Tento prístup nevníma závislosť ako osobné zlyhanie, ale ako možnú reakciu na bolesť, odcudzenie a nenaplnené citové potreby. Je však pre mňa dôležité ukázať aj to, aké je byť dieťaťom alebo súrodencom človeka so závislosťou. A že je potrebné premýšľať...
Zobraziť všetky články