recenzia Duchoň Vladislav Plevčík vo filme Duchoň. Foto: DNA Production/Peter Korček

recenzia Duchoň

Duch Duchoňa odkazuje: len si voľte pohodlnú cestu, nie je to tá správna

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

V preplnených slovenských amfiteátroch meno Karol Duchoň skutočne hýbe masami. Otázka je, ako hýbe pamäťou našej spoločnosti.

Večerné premietanie pod hviezdnym nebom má jedinečnú atmosféru najmä v prípade filmov, ktoré vypredajú obrovské hľadisko. Stačí si spomenúť na zlaté časy Fontány pre Zuzanu. Na takúto kartu vsadil s predpremiérovým uvedením produkčný tím očakávaného filmu Duchoň režiséra Petra Bebjaka. Nie je po ňom človeku do spevu.

Nechceme preceňovať mediálnu kampaň, no treba o nej hovoriť v súvislosti s nadštandardným prijatím filmu. Meno Duchoň láka masy, a tak film o ňom zasahuje do úrovne slovenskej kultúry a zároveň ovplyvňuje povedomie o totalitnej histórii.

Po úspešnej svetovej premiére na MFF v Karlových Varoch rozbehla produkcia roadshow, v ktorej spojila premietanie filmu so živým koncertom a pridala rozhovory s tvorcami. Akcie prebiehajú vo viacerých slovenských mestách až do posledného júlového víkendu. Od 31. júla sa film presúva do bežnej distribúcie.

Ako vylúčiť pachuť povrchnosti

Atraktivitu roadshow zvyšuje osobná účasť hlavných protagonistov v úlohách interpretov najväčších hitov dávno zosnulej, no stále obľúbenej legendy slovenského popu. Herecké hviezdy bezchybne sprevádza skúsená taktovka Vlada Valoviča s kapelou.

Dôležitosť reklamy tohto druhu podčiarkujú aj živé rozhovory so spievajúcimi protagonistami, s producentom či s režisérom priamo na pódiu. Aj preplnený amfiteáter v Nových Zámkoch bol dôkazom, že projekt skutočne hýbe masami. Otázka je, ako hýbe pamäťou našej spoločnosti.

Čo produkcia nemala celkom v rukách, bol „styčný dôstojník“ medzi tvorcami a publikom. Umeleckému zámeru v Nových Zámkoch nepristali rozhovory s protagonistami nesúce sa iba na vlne bulváru, ani to, keď sa moderátorka pri predstavovaní osobnosti Karola Duchoňa odvolávala na informácie z wikipédie. Ak sa už investovalo toľko prostriedkov a energie na šírenie diela, mohlo sa viac prízvukovať posolstvo, ktoré film prináša (ak sme presvedčení, že naozaj prináša) a aj napriek všetečným moderátorským otázkam vylúčiť pachuť povrchnosti.

Ak bolo predpremiérovým zámerom produkcie obšťastniť čo najväčšie publikum duchoň-duchom len zľahka, rozhodne to vyšlo. Okrem zopár reprodukovaných anekdot však publikum nedostalo od tvorcov žiaden hlbší vhľad do témy, ktorý by mohol upozorniť na širšie vnímanie príbehu postavenom na vzostupe, páde a deštrukcii ľudskej osobnosti. Duchoňov trpký osud síce nie je na prvý pohľad ničím zložitý, predsa však v sebe ukrýva čosi podstatné: údel človeka neschopného uchrániť svoju hviezdu pred samým sebou.

Zreje do neuvedomenia

Viaceré Duchoňove hity z čias bývalého režimu má publikum na Slovensku odjakživa v povedomí. Jeho životný príbeh prežíval popri nich skôr pasívne. Postupne sa myšlienka na Duchoňa spojila s aktívnou ľútosťou nad zničeným talentom a predčasným odchodom človeka, ktorý vlastne nikomu nič zlé nerobil, len veľa pil.

Otcom uzemňovaný, mamou ochraňovaný, režimom zneužívaný





Duchoň (Slovensko/Česko, 2025)
RÉŽIA Peter Bebjak ● SCENÁR Jiří Havelka a Róbert Mankovecký ● KAMERA Martin Žiaran ● HUDBA Juraj Dobrakov ● HRAJÚ Vladislav Plevčík, Anna Jakab Rakovská, Gregor Hološka, Agáta Spišáková, Vojtěch Kotek, Adrian Jastraban, Tomáš Maštalír, Alena Pajtinková, Daniel Fischer a ďalší.
MINUTÁŽ 99 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 31. júla 2025

Hodnotenie: 85%

Vladislav Plevčík vo filme Duchoň. Foto: DNA Production

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ondrej Nepela Jakubisko Záber z filmu Juraja Jakubiska Ondrej Nepela. Foto: archív SFÚ

návraty Ondrej Nepela

Niektoré filmy nestarnú, iné starnú s gráciou, na ďalších sa zub času podpíše výraznejšie. V novej rubrike Návraty sa vraciame k starším filmom, ktoré buď prichádzajú do kín v obnovenej premiére, alebo si pozornosť zaslúžia z iného dôvodu. Krátky dokumentárny portrét Ondrej Nepela nakrútil Juraj Jakubisko v roku 1973, keď Ondrej Nepela poslednýkrát reprezentoval Československo na majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní a keď už otvorene hovoril o konci svojej vrcholovej športovej kariéry. Juraj Jakubisko sa počas svojej dlhej filmárskej dráhy prejavil ako invenčný a hravý tvorca nielen v celovečerných hraných filmoch, ale aj v niekoľkých krátkych dokumentoch. V prvej fáze normalizácie, v rozpätí necelých dvoch rokov (1972-73), nakrútil v Krátkom filme Bratislava tri dokumentárne filmy. Najznámejším z nich je takmer psychedelicky budovateľská Stavba storočia (1972) o výstavbe slovenskej časti tranzitného plynovodu. Dosť sa popísalo aj o jeho neskoršom štylizovanom sociálnom dokumente Bubeník červeného kríža (1977). Dnes je však ideálny čas vrátiť sa k jeho pôvabnému dokumentárnemu portrétu krasokorčuliara Ondreja Nepelu. Koncom októbra totiž prišiel do kín debut Gregora Valentoviča Nepela s Josefom Trojanom v role Ondreja Nepelu, a hneď v januári sa očakáva premiéra filmu s rovnakým hrdinom, tentoraz od režiséra Jakuba Červenku a s Adamom Kubalom v hlavnej úlohe. Juraj Jakubisko a Ondrej Nepela. Foto: archív SFÚ/archív Juraja Jakubiska Ondrej Nepela a filmová hra Na rozdiel od oboch hraných...
Zobraziť všetky články