Ticho, ktoré neprichádza

Franz Agnieszky Holland nie je životopisný film, aké obvykle očakávame. Nesnaží sa len charakterizovať osobnosť, ktorej sa venuje a popísať jej život či zvolený úsek života. Toto bude jasné každému, kto si ho pozrie, no samotná režisérka to opakuje takmer v každom rozhovore.

Opakuje aj to, že na film sa poctivo pripravovala okrem iného tiež sledovaním alternatívnych, formálne invenčných filmov o umelcoch. Nehovoriac o tom, že si tentokrát zvolila osobnosť, ktorá ju údajne fascinuje od ranej mladosti. A priviedla ju aj do Prahy. V niektorých rozhovoroch Agnieszka Holland dokonca spomína, ako počas štúdia na FAMU vyčnievala, pretože jej spolužiaci Kafku nepoznali, keď im o ňom začínal prednášať Milan Kundera. Dnes je však doba iná. A z Kafku sa stal turistický artikel, ktorý Prahu predáva viac ako Golem.

Iné životopisné rozprávanie

Nič z tejto mediálnej prípravy na uvedenie filmu do nášho regiónu však nemusíme poznať. A možno je aj lepšie, keď to nevieme: Franz potom naozaj funguje ako iné, zaujímavé životopisné rozprávanie. Snaží sa nielen predstaviť osobnosť spisovateľa a jeho rodinné vzťahy i vzťahy s priateľmi a ženami, ale popri tom upozorňovať aj na jeho význam pre súčasnú dobu.

A robí to príjemnou zmesou scudzujúcich efektov. Biografické rozprávanie neustále prerušujú anachronické vstupy. Či už ide o spočiatku nenápadné vyrušenia v podobe súčasníkov, ktorí akoby sa pohybovali ulicami Prahy zarovno so spisovateľom, alebo o niekoľko výstupov s turistickými sprievodcami, ktoré niekedy prinášajú zaujímavé fakty a inokedy len parodujú turistický priemysel. Takáto anachronická narácia dokonca smeruje aj k dystopickej budúcnosti, keď rozprávanie rušia fiktívne vstupy umelo generovaného hlasu napodobňujúce komunikáciu rôznych firiem a spoločností. Presne onú „kafkovskú“ komunikáciu, akoby sme ju intuitívne pomenovali, keď sa telefonujúci nikdy nedovolá tam, kam by potreboval a riešenie jeho problému prebieha doslova ako v nočnej more niektorého z Kafkových románov. Vtipné potom, samozrejme, je, že poslednou voľbou tohto telefonického rozcestníka je strenutie so samotným Kafkom, ak vyslovíme slovo „Franz“.

A práve tak sa volá aj film. Toto autoreflexívne uchopenie samotného filmu tak vyjadruje aj jeho podstatu: s Kafkom sa samozrejme nikdy nestretneme, aj keby sme slovo „Franz“ vyslovovali 24 hodín denne. Rovnako sa s ním nestretneme ani po vzhliadnutí filmu. Dostaneme sa nanajvýš na jednu z predchádzajúcich úrovní. Bude len jedným z mnohých suvenírov či artiklov kafkologického priemyslu.

Film ako suvenír

Filmy Agnieszky Holland, pokiaľ hovoríme o tých súčasných