Hlasy lesa. (Ako sa do lesa volá...)

Predchádzajúci film Zuzany Piussi Pachová stopa mal premiéru minulý rok na MFDF v Jihlave. Bola to úspešná premiéra. Autorka dekonštruovala a spochybnila problematickú dôkazovú metódu vymyslenú sovietskymi a východonemeckými bezpečnostnými službami, ktorú kedysi prevzala československá justícia. A nekriticky sa používa dodnes.

Pachová stopa v mnohom nadväzuje na analýzu stavu súdnictva. Na analýzu, ktorou sa Zuzana Piussi vo svojich investigatívnych dokumentoch zaoberá už dlhšie (Nemoc tretej moci, Očista…). Aspoň by sa tak na prvý pohľad mohlo zdať. Ale v princípe všetky jej filmy, či už v nich ide o justíciu alebo vysoké školy, krízu elít, voľby či policajné psi atď., sa zaoberajú v prvom rade politikou. A politikmi. Ich manipulatívnosťou, zotrvačnosťou, hlúposťou, ich chybami, absurditami a hlavne tým, čo z toho vyplýva. Piussi sa stala vyšetrovateľkou postkomunistickej reality. Ukazuje nezmyselnosti a slepé uličky, do ktorých nás vrhajú politici a ich úradníci. Jej autorská metóda je občas chaotická, jej prístup nekompromisný, vytvára politické filmy, je nahnevaným a smutným detektívom našich čias.

Jeden z dôsledkov nekvalitnej politiky je názorové rozdelenie politického prostredia a následne sa prehlbujúca neschopnosť/nemožnosť vzájomnej komunikácie. Vidieť to i v Hlase lesa. Zuzana Piussi zachytáva ďalší z okruhov rozporuplností, ktoré utvárajú našu každodennosť: vzťah k prírode. Robí to tak ako vo svojich predchádzajúcich dokumentoch, podľa jednej z definícií realizmu – čo najhlbšie preniknúť do podstaty zobrazeného javu, do jeho racionálnych, ale aj emocionálnych prvkov. Vie, že veci nevidíme také, aké sú, ale ako ich chceme vidieť. Ľudia vyhľadávajú a akceptujú len informácie, ktoré potvrdzujú ich názor. Žijeme v komnate ozvien. Ignorujeme fakty, ktoré nevyhovujú našej predstave o svete. V Pachovej stope sa ukázalo, že sme schopní dokonca aj podvedome podvádzať v mene dokázania správnosti nášho názoru.

Takže lesník a poľovník sa dnes s ochranárom dohovorí len ťažko. Ak vôbec. Pričom, samozrejme, každý z nich má sčasti alebo v niečom pravdu. Lenže dialektika ako umenie rozpravy sa vytratila. Prevažuje neúprosná polarizácia. Kvôli politikom, ktorí sa vedia pohybovať už len na hranách nenávisti.

Referenčným pozadím filmu je súčasnosť. Vznikal osem rokov. A z toho vyplýva dominanta, dominanta v zmysle neoformálnej analýzy: lesník hovorí, ako na tomto mieste, na strašidelne vyrúbanej stráni, bude o pár rokov pekný les. Nuž a následný záber s titulkom „O osem rokov“ mu veru nedáva za pravdu. Táto scéna je kľúčová,