Dolina – hlbina

Obec Utekáč, osemstodvadsaťpäť obyvateľov. Je leto a partia násťročných chlapcov okolo protagonistu Enriqueho sa ocitá mimo školského režimu, ponechaná napospas okolitému svetu, vášni k babetám, zatiaľ čo do ich života pomaly preniká trpká príchuť sveta dospelých v podobe klamstiev, ohovárania a beznádeje. Aj keď v popredí  celovečerného debutu Kataríny Gramatovej Hore je nebo, v doline som ja sú estetická príťažlivosť socio-ekonomicky nehostinného, no prírodou malebného prostredia a citlivo konštruované mikrosituácie, nerezignovala na zápletku v prospech exotizácie dedinského prostredia, ako to môže byť pri zobrazovaní tých druhých zvykom.

V dichotómii mesto ­­– vidiek, prítomnej nielen v kinematografii a iných umeleckých formách, ale aj diskurze volebných prieskumov, je dedina často miestom deviácií. Keď sa zamyslíme nad dedinou ako miestom deja fikčného naratívu, generalizujúco by sme mohli povedať, že je miestom s menej pracovnými príležitosťami a možnosťami (seba)realizácie. Kým väčšie mestá môžeme vnímať (a zobrazovať) ako multikultúrne centrá plné pluralít, nielen čo sa týka pracovných príležitostí, ale aj sociálno-kultúrneho vyžitia, vidiek je v tejto zjednodušujúcej dichotómii miestom, kde je z ekonomických dôvodov príležitostí menej a v popredí sú vzťahy medzi jednotlivými obyvateľmi/obyvateľkami. V tomto smere tvorí dedina ideálny mikrokozmos pre umiestnenie fikčného naratívu ­­– logika dediny v kontexte týchto naratívov je založená na dodržiavaní noriem a ústnom šírení informácií o ich porušení medzi všetkých obyvateľov a obyvateľky.

Okamihy radosti a dôležitosť svetla

Enrique a jeho partia sa snažia získať peniaze na benzín a prenájom garáže, zároveň Enriqueho kamaráti opakovane konfrontujú s konaním jeho mamy a tým, že mu klame a nedá mu žiadne peniaze, napriek tomu, že ich má. Všetky tieto konflikty a mikrokonflikty stvárňuje film vo vizuálne pútavých a citlivo napísaných scénach. Či už je to hľadanie hodnotných kameňov v potoku, kde sa svetlo láme pod zakalenou vodnou hladinou, cesta vlakom a Enriqueho tvár en face osvetlená zboku svetlom z okna alebo návšteva starého pána (teplé svetlo v interiéri), ktorému chlapci chcú predať valašku, rozptýlené svetlo hrá zásadnú úlohu, spolu s prirodzene pôsobiacimi dialógmi.

O nemorálnom biznis modeli Enriqueovej mamy vedia všetci okrem neho. Enrique totiž stále čiastočne žije v dôvere a nádeji, ktorú prirodzene cítime voči svojim mamám – že hovorí pravdu a chce s ním tráviť čas.  V postave Enriquea sa plodne miešajú pozostatky detskej naivity a dôvery s pubertálnou performatívnosťou maskulinity – pred objektami svojich romantických túžob ako aj ostatnými z partie – čo z neho robí komplexnú postavu. V expozícii vidíme najprv jeho tvár v detailoch, dopadá na ňu rozptýlené, teplé svetlo. Keď tajne počúva rozhovor svojej mamy a starej mamy, kamera ho sníma v tme, osvetlená je iba detsky pôsobiaca tvár.

Presvedčivú a koncíznu expozíciu, na konci ktorej Enriqueho mama odchádza a necháva Enriqueho pred poštou, zakončuje Gramatová na pomery súčasnej slovenskej hranej tvorby veľmi osviežujúco a rázne – rapovou skladbou v ktorej znejú slová o úniku a zvládaní ťažkých dní.

Následne ustanovuje prostredie cez obraz v obraze – Enriqueho partia z cintorína na kopci sleduje a vtipne komentuje dianie v okolí križovatky  – opitý obyvateľ močí na budovu pošty („on ani nevytriezvuje, načo“), premotivovaný športovec na bicykli, žena predvádza break-dance v strede križovatky. Obrazy hľadania radosti v bezútešnosti.

Sklamali ťa včera, takže ťa sklamú aj dnes

Hore je nebo, v doline som ja, je príbehom o dospievaní, zrade, tajomstve a o tom, čo znamená zistiť pravdu o človeku, ktorému bezvýhradne dôverujeme. Mama Martina svojho syna Enriqueho opakovane zraňuje a on sa často ocitá v pozícii, keď ho jeho okolie konfrontuje s jej nezáujmom. Prirodzená túžba po blízkosti je terčom posmechu. Gramatová tieto situácie stavia premyslene a citlivo. „Ty načo si chystal ten gauč? Šak dneska nepríde. Ti nevolala, že nepríde?“ pýta sa Enriqueho starká, fajčiac pri televízii cigaretu. Enrique ihneď bez slova, opäť (ne)skrytý za polopriesvitným závesom, počúva monotónne zvuky vyzváňania. Telefonuje mame, ktorá (vieme, že) nezdvihne.

Svet Enriqueho partie sa točí okolo mopedov – kradnutie benzínu, zháňanie peňazí na prenájom garáže, opravovanie, babetový zraz a hlavne jazda. Babety sú prostriedkom, ktorý umožňuje mladým chlapcom nebyť usadení, statickí a apatickí ako zvyšok obyvateľstva (ktorý reprezentuje Enriqueho stará mama, alebo skôr jej tvár, podoprená rukou, bezmyšlienkovito hľadiaca na televízor), a to nielen fyzicky v priestore, ale vo svojej imaginácii, ktorú len do istej (aj keď možno zásadnej miery) ovplyvnila generačná trauma zo znižujúcej sa životnej úrovne.

Enriqueho svet stále kotví v pozostatkoch detskej naivity a/alebo kognitívnej disonancie, s ktorými sa stáva súčasťou schém svojej mamy na okrádanie dôchodcov.  Rastúca nedôvera v mamine nikdy ne(s)plnené sľuby v ňom aktivizuje hnev a zvedavosť – začne pátrať po stopách toho, ako jeho mama v skutočnosti zarába.

Horizont úteku

Samotný názov Hore je nebo, v doline som ja je priliehavým zachytením vnútorného rozpoloženia hlavnej postavy: hore je priestor imaginácie – všetko, čo by mohlo byť, slnko zapadajúce poza stromy môže inde znamenať iný osud a dolina – hlbina, jama, z ktorej sa ťažko vylieza, nanajvýš po chrbtoch iných, (bezvýchodiskovosť?). Kamera akcentuje toto priestorové napätie zábermi na Utekáč zhora – v takomto pohľade je usadený na úpätí kopcov, ktoré sú zhmotnením socio-ekonomických bariér.

Kľúčom úspechu Gramatovej debutu je azda to, že si nenárokuje na zobrazovanie príčin a dôsledkov kríz, ktoré viedli k „vyhladovaniu“ tzv. hladových dolín. Jej citlivé pozorovanie sa pretavilo do nemenej citlivého zobrazenia výjavov zo života ľudí žijúcich na mieste, ktoré kedysi ekonomicky prosperovalo. No dnes je akousi nádobou s hlbokým dnom a hladkými stenami (ako terárium, o stenu ktorého sa opiera jašter zvažujúci únik) s výhľadom na zelené kopce a modré nebo.