Nehanbí sa odhaliť tvár bez líčidiel, ani vnútorný svet bez mudrovania

„Prečo teraz plačeš?“ pýta sa režisérka matky vo chvíľach, keď ju kamera prichytí so slzami v očiach. Dva razy je to spomienka, čo herečke vytlačí z oka slané kvapky. Tretíkrát zľahčí situáciu iróniou podfarbeným konštatovaním, že„plač je sebaľútosť“. A ona nepatrí k tým, čo by sa ľutovali, považuje sa skôr za bojovníčku, aj keď viac-menej z donútenia.

Theodora Remundová odmietla stereotyp klasického medailónu „o živote a diele“ známej osobnosti zaplneného hovoriacimi hlavami, ktoré chrlia na jej adresu slová chvály a obdivu. Jej ambíciou bolo dostať sa v dokumentárnom portréte hlbšie a poodhaliť vnútorný svet herečky, ktorá má na konte 130 divadelných postáv, 150 filmových aj televíznych rolí a ktorá s rovnakou chuťou a nasadením hrala výrazné charakterové hrdinky i bláznivé komediálne figúrky. Dôverná blízkosť výraznej hereckej osobnosti a režisérky sa zdala byť výhodným východiskom, aby sa z dokumentu nestal chladný mramorový pomník.

Režisérka si zvolila spôsob lineárneho rozprávania, no poprepletala ho s ďalšími líniami. Hlavne so súčasnosťou, do minulosti sa vracia v spomienkach a pekne po poriadku. V rodných Žirovniciach, mestečku na Vysočine, herečka spomína na detstvo aj budovateľské nadšenie rodičov, ktorí uverili komunistickej propagande o lepších zajtrajškoch. Na dospievanie v Českých Budějoviciach, kde navštevovala pedagogické gymnázium. Na prvú lásku, ktorú zavrhla pre ideológiu naočkovanú rodičmi…

Aby neostalo len pri slovách, dcéra režisérka inscenuje trebárs situáciu zo starej fotografie – namiesto dievčatiek hrajúcich sa na princezné „opakujú záber so závojom“ dve osemdesiatničky. Vizuál oživuje aj ukážkami z filmov – hoci koniec vojny ilustruje sekvenciami z drámy Kočár do Vídně (r. Karel Kachyňa, 1966) – súvislosť filmových ukážok s rozprávaním je však niekedy neinvenčne prvoplánová (domácke farbenie vlasov s Herzovou drámou Morgiana).

Dramatické spoločensko-politické udalosti konca 60. rokov pripomínajú notorické známe šoty, ten o stretnutí Janžurovej a Kubišovej s Dubčekom po jeho neslávnom návrate z Moskvy týždeň po okupácii si opäť „zahrajú“ obe dámy, lenže po viac ako polstoročí.

Nad škatuľou s ľúbostnou korešpondenciou vyťahujú dcéry z matky spomienky na jej lásky, príčiny rozchodov aj dôvody, prečo si za životného partnera vybrala práve ich otca Stanislava Remundu. Osviežujúco pôsobí spoločné spomínanie na dovolenky v časoch normalizácie, jemne polemicky aj na rodinné divadelné projekty po roku 1990.

Azda najdôležitejšiu – a asi najmenej čitateľnú – líniu dokumentu tvorí hra Šťastné dni. Na otázku, ktorú zo svojich postáv považuje za dôležitú, označila totiž Janžurová práve postavu Winnie z tejto Beckettovej absurdnej drámy. Ženu v groteskne smutnom podobenstve o živote, samote, smútku a čakaní na koniec hrala na javisku Národného divadla v Prahe koncom 90. rokov. Zdanlivo banálne vety, ktoré v zázname divadelného predstavenia vyslovuje zrelá päťdesiatnička, opakuje herečka na prahu osemdesiatky vo veľkom detaile. Pred štvrťstoročím vnímala slová človeka na prahu konca spochybňujúceho predstavy o sebe, láske i šťastí inak ako dnes. „Už som bližšie,“ vysvetľuje zmenu optiky. Silná je nielen vizuálna konfrontácia tváre, ale aj hĺbka výpovede.

Najskôr preto, že Janžurka je česko-slovenský koprodukčný projekt, značný priestor dostal film Ja milujem, ty miluješ (1980). „V trezore bol len osem rokov,“ hovorí Dušan Hanák na bratislavskej železničnej stanici, kde príbeh trojice železničiarov žijúcich obyčajný život obyčajných ľudí nakrútil. Väčšinu úloh vtedy obsadil nehercami, ale podľa neho nebola Janžurová pri nakrúcaní populárnou herečkou, ale predovšetkým človekom.

Aj keď už má osemdesiatku na krku, nevedie reči o zdravotných problémoch (také populárne u ľudí v tom veku). A že ich nemá málo. Spomína len tlak, ktorý jej pred predstavením stúpa do závratných výšok. Vysvetľuje to však pocitom zodpovednosti, aby divákov nesklamala a predstavenie dohrala. A priznáva, že pocit zodpovednosti ju prenasleduje aj v snoch.

Celovečerný dokument Janžurka, ktorý možno nemusel mať až takmer dve hodiny, nasvecuje privátny vesmír skvelej herečky, ale je aj príbehom o plynutí času a starnutí. O optike, meniacej sa v toku spoločenských zvratov. O pochybnostiach a večnej nespokojnosti, ktoré Ive Janžurovej nedovoľujú zastaviť sa ani v pokročilom veku.

O filme Janžurka môžete čítať aj tu.