Záber z filmu Janžurka.

recenzia Janžurka

Nehanbí sa odhaliť tvár bez líčidiel, ani vnútorný svet bez mudrovania

Jena Opoldusová

Písmo: A- | A+

„Pomóóóc!“ volá Iva Janžurová spod štyristo kilogramovej steny, ktorá na ňu spadla vo chvíli, keď mala ako Alžbeta I. predniesť záverečný monológ v Schillerovej hre Mária Stuartová na javisku Stavovského divadla v Prahe. V ten aprílový večer pred dvadsiatimi dvoma rokmi predstavenie pre jej zranenie nedohrali. Amatérsky záber otvára celovečerný dokument Janžurka, ktorý nakrútila jej mladšia dcéra Theodora Remundová, aj keď sa vraj predstave, že by mala točiť film o svojej mame, dlho bránila.

„Prečo teraz plačeš?“ pýta sa režisérka matky vo chvíľach, keď ju kamera prichytí so slzami v očiach. Dva razy je to spomienka, čo herečke vytlačí z oka slané kvapky. Tretíkrát zľahčí situáciu iróniou podfarbeným konštatovaním, že„plač je sebaľútosť. A ona nepatrí k tým, čo by sa ľutovali, považuje sa skôr za bojovníčku, aj keď viac-menej z donútenia.

Theodora Remundová odmietla stereotyp klasického medailónu „o živote a diele“ známej osobnosti zaplneného hovoriacimi hlavami, ktoré chrlia na jej adresu slová chvály a obdivu. Jej ambíciou bolo dostať sa v dokumentárnom portréte hlbšie a poodhaliť vnútorný svet herečky, ktorá má na konte 130 divadelných postáv, 150 filmových aj televíznych rolí a ktorá s rovnakou chuťou a nasadením hrala výrazné charakterové hrdinky i bláznivé komediálne figúrky. Dôverná blízkosť výraznej hereckej osobnosti a režisérky sa zdala byť výhodným východiskom, aby sa z dokumentu nestal chladný mramorový pomník.

Režisérka si zvolila spôsob lineárneho rozprávania, no poprepletala ho s ďalšími líniami. Hlavne so súčasnosťou, do minulosti sa vracia v spomienkach a pekne po poriadku. V rodných Žirovniciach, mestečku na Vysočine, herečka spomína na detstvo aj budovateľské nadšenie rodičov, ktorí uverili komunistickej propagande o lepších zajtrajškoch. Na dospievanie v Českých Budějoviciach, kde navštevovala pedagogické gymnázium. Na prvú lásku, ktorú zavrhla pre ideológiu naočkovanú rodičmi…

Aby neostalo len pri slovách, dcéra režisérka inscenuje trebárs situáciu zo starej fotografie – namiesto dievčatiek hrajúcich sa na princezné „opakujú záber so závojom“ dve osemdesiatničky. Vizuál oživuje aj ukážkami z filmov – hoci koniec vojny ilustruje sekvenciami z drámy Kočár do Vídně (r. Karel Kachyňa, 1966) – súvislosť filmových ukážok s rozprávaním je však niekedy neinvenčne prvoplánová (domácke farbenie vlasov s Herzovou drámou Morgiana).

Dramatické spoločensko-politické udalosti konca 60. rokov pripomínajú notorické známe šoty, ten o stretnutí Janžurovej a Kubišovej s Dubčekom po jeho neslávnom návrate z Moskvy týždeň po okupácii si opäť „zahrajú“ obe dámy, lenže po viac ako polstoročí.

Nad škatuľou s ľúbostnou korešpondenciou vyťahujú dcéry z matky spomienky na jej lásky, príčiny rozchodov aj dôvody, prečo si za životného partnera vybrala práve ich otca Stanislava Remundu. Osviežujúco pôsobí spoločné spomínanie na dovolenky v časoch normalizácie, jemne polemicky aj na rodinné divadelné projekty po roku 1990.

Azda najdôležitejšiu – a asi najmenej čitateľnú – líniu dokumentu tvorí hra Šťastné dni. Na otázku, ktorú zo svojich postáv považuje za dôležitú, označila totiž Janžurová práve postavu Winnie z tejto Beckettovej absurdnej drámy. Ženu v groteskne smutnom podobenstve o živote, samote, smútku a čakaní na koniec hrala na javisku Národného divadla v Prahe koncom 90. rokov. Zdanlivo banálne vety, ktoré v zázname divadelného predstavenia vyslovuje zrelá päťdesiatnička, opakuje herečka na prahu osemdesiatky vo veľkom detaile. Pred štvrťstoročím vnímala slová človeka na prahu konca spochybňujúceho predstavy o sebe, láske i šťastí inak ako dnes. „Už som bližšie,“ vysvetľuje zmenu optiky. Silná je nielen vizuálna konfrontácia tváre, ale aj hĺbka výpovede.

Najskôr preto, že Janžurka je česko-slovenský koprodukčný projekt, značný priestor dostal film Ja milujem, ty miluješ (1980). „V trezore bol len osem rokov,“ hovorí Dušan Hanák na bratislavskej železničnej stanici, kde príbeh trojice železničiarov žijúcich obyčajný život obyčajných ľudí nakrútil. Väčšinu úloh vtedy obsadil nehercami, ale podľa neho nebola Janžurová pri nakrúcaní populárnou herečkou, ale predovšetkým človekom.

Aj keď už má osemdesiatku na krku, nevedie reči o zdravotných problémoch (také populárne u ľudí v tom veku). A že ich nemá málo. Spomína len tlak, ktorý jej pred predstavením stúpa do závratných výšok. Vysvetľuje to však pocitom zodpovednosti, aby divákov nesklamala a predstavenie dohrala. A priznáva, že pocit zodpovednosti ju prenasleduje aj v snoch.

Celovečerný dokument Janžurka, ktorý možno nemusel mať až takmer dve hodiny, nasvecuje privátny vesmír skvelej herečky, ale je aj príbehom o plynutí času a starnutí. O optike, meniacej sa v toku spoločenských zvratov. O pochybnostiach a večnej nespokojnosti, ktoré Ive Janžurovej nedovoľujú zastaviť sa ani v pokročilom veku.

Trailer k filmu Janžurka.

O filme Janžurka môžete čítať aj tu.

Janžurka
Česko/Slovensko, 2024
RÉŽIA A SCENÁR Theodora Remundová ● REŽIJNÁ SPOLUPRÁCA A STRIH Jakub Hejna ● KAMERA Jan Šípek ● HUDBA Tadeáš Věrčák ● ÚČINKUJÚ Iva Janžurová, Theodora Remundová, Hana Tučková, Sabina Remundová, Jana Janebová, Valerie Recman, Marta Kubišová, Stanislav Remunda, Igor Orozovič, Alice Nellis, Dušan Hanák, Mária Tamošová, Antonín Hugo Hostička a ďalší
MINUTÁŽ 110 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 3. 10. 2024

Hodnotenie: 70%

Záber z filmu Janžurka. FOTO: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Otázka budúcnosti (r. Maroš Brázda) / Zdroj: ASFK

A posledný zhasne?

„Po dokumente Pravda je to najdôležitejšie, ktorý mal svetovú premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale Karlove Vary, prichádza režisér Maroš Brázda so závažnou a aktuálnou sociálnou témou. Má však širšie pole záberu, ako to bolo v predchádzajúcom filme, ktorý bol portrétom významného režiséra,“ píše v producentskej explikácii pre Audiovizuálny fond producent Ján Meliš. „Nový projekt poukazuje na celé Slovensko, ktoré práve teraz prechádza turbulentnými časmi, aké v jeho novodobej histórii nemajú obdobu, a v jeho spoločnosti vládne enormné napätie a situácia v nej je nestabilná a nepredvídateľná,“ dodáva Meliš. V čase, keď explikáciu písal, nemohol vedieť, že situácia bude eskalovať a v rámci záberov dokumentujúcich politicko-spoločenskú situáciu v krajine, film zaznamená aj atentát na premiéra. V centre Brázdovho záujmu je pätica nadchádzajúcich maturantov. Nevybral si ich náhodne – jedným z nich je jeho syn David. Náhoda však bola, že termín posledných parlamentných volieb, 30. 9. 2023, pripadol na rovnaký dátum, aký si budúci maturanti ešte predtým zvolili za termín svojej trochu predčasnej stužkovej. A táto náhoda bola jedným z impulzov na vznik filmu, ktorého producentom je spoločnosť Artileria a koproducentom STVR. Na parlamentné voľby, ktoré boli vnímané ako kľúčové vo vzťahu k ďalšiemu smerovaniu krajiny, Brázda nazerá z pohľadu prvovoličov. Nie sú však kľúčovou témou filmu, skôr východiskom na otváranie tém spojených so...
Foto: Jiří Šeda, Film Europe

Cez mikrokozmos kuchyne som chcel povedať čosi viac o modernom svete

Čo vás zaujalo na divadelnej hre britského dramatika Arnolda Weskera, ktorá film inšpirovala? Hru som objavil v čase svojich divadelných štúdií v Londýne. Pracoval som v kuchyni, aby som si pomohol pri splácaní školného. Aha, tak vás niekde vo filme „nájdeme“? Áno, som prítomný v niektorých charakteroch a niektorých momentoch, určite v postave mexického dievčaťa, ktoré sa príde do reštaurácie pýtať na prácu. Je nová a vykoľajená celou tou mašinériou, ktorá sa javí spočiatku ako nepriateľská, rýchla, hlučná. Takto tá práca v reštaurácii a neskôr v bare ostala v mojej pamäti a vždy som s tým chcel niečo podniknúť. Na hre, na tomto materiáli ma zaujímalo, že sa autor nesnažil prostredie „glamourizovať“, nejako ho vylepšovať a zatraktívňovať, skôr naopak. So snahou vidieť ho ako reprezentáciu stravovacieho priemyslu, kde sa kladie dôraz na kvantitu, nie na kvalitu, som sa stotožnil. Je to priemerná reštaurácia, zbavená lesku toho, čo často vidíme v médiách. Cez toto prostredie, tento mikrokozmos, som chcel povedať čosi viac o modernom svete. A jeho charakteristika dvoma slovami? Neskorý kapitalizmus. Presne nato som pri sledovaní vášho filmu myslela. Sledujeme v ňom skupinu ľudí, ktorí sú podriadení nejakej hierarchizácii, musia poslúchať a musia slúžiť. Je v tom čosi odhumanizované, a to nechcem použiť slovo nehumánne, lebo by to bolo príliš. Rozmýšľala som, čo presne takýto pocit vyvoláva... Bude to...
Zobraziť všetky články