Záber z filmu Janžurka.

recenzia Janžurka

Nehanbí sa odhaliť tvár bez líčidiel, ani vnútorný svet bez mudrovania

Jena Opoldusová

Písmo: A- | A+

„Pomóóóc!“ volá Iva Janžurová spod štyristo kilogramovej steny, ktorá na ňu spadla vo chvíli, keď mala ako Alžbeta I. predniesť záverečný monológ v Schillerovej hre Mária Stuartová na javisku Stavovského divadla v Prahe. V ten aprílový večer pred dvadsiatimi dvoma rokmi predstavenie pre jej zranenie nedohrali. Amatérsky záber otvára celovečerný dokument Janžurka, ktorý nakrútila jej mladšia dcéra Theodora Remundová, aj keď sa vraj predstave, že by mala točiť film o svojej mame, dlho bránila.

„Prečo teraz plačeš?“ pýta sa režisérka matky vo chvíľach, keď ju kamera prichytí so slzami v očiach. Dva razy je to spomienka, čo herečke vytlačí z oka slané kvapky. Tretíkrát zľahčí situáciu iróniou podfarbeným konštatovaním, že„plač je sebaľútosť. A ona nepatrí k tým, čo by sa ľutovali, považuje sa skôr za bojovníčku, aj keď viac-menej z donútenia.

Theodora Remundová odmietla stereotyp klasického medailónu „o živote a diele“ známej osobnosti zaplneného hovoriacimi hlavami, ktoré chrlia na jej adresu slová chvály a obdivu. Jej ambíciou bolo dostať sa v dokumentárnom portréte hlbšie a poodhaliť vnútorný svet herečky, ktorá má na konte 130 divadelných postáv, 150 filmových aj televíznych rolí a ktorá s rovnakou chuťou a nasadením hrala výrazné charakterové hrdinky i bláznivé komediálne figúrky. Dôverná blízkosť výraznej hereckej osobnosti a režisérky sa zdala byť výhodným východiskom, aby sa z dokumentu nestal chladný mramorový pomník.

Režisérka si zvolila spôsob lineárneho rozprávania, no poprepletala ho s ďalšími líniami. Hlavne so súčasnosťou, do minulosti sa vracia v spomienkach a pekne po poriadku. V rodných Žirovniciach, mestečku na Vysočine, herečka spomína na detstvo aj budovateľské nadšenie rodičov, ktorí uverili komunistickej propagande o lepších zajtrajškoch. Na dospievanie v Českých Budějoviciach, kde navštevovala pedagogické gymnázium. Na prvú lásku, ktorú zavrhla pre ideológiu naočkovanú rodičmi…

Aby neostalo len pri slovách, dcéra režisérka inscenuje trebárs situáciu zo starej fotografie – namiesto dievčatiek hrajúcich sa na princezné „opakujú záber so závojom“ dve osemdesiatničky. Vizuál oživuje aj ukážkami z filmov – hoci koniec vojny ilustruje sekvenciami z drámy Kočár do Vídně (r. Karel Kachyňa, 1966) – súvislosť filmových ukážok s rozprávaním je však niekedy neinvenčne prvoplánová (domácke farbenie vlasov s Herzovou drámou Morgiana).

Dramatické spoločensko-politické udalosti konca 60. rokov pripomínajú notorické známe šoty, ten o stretnutí Janžurovej a Kubišovej s Dubčekom po jeho neslávnom návrate z Moskvy týždeň po okupácii si opäť „zahrajú“ obe dámy, lenže po viac ako polstoročí.

Nad škatuľou s ľúbostnou korešpondenciou vyťahujú dcéry z matky spomienky na jej lásky, príčiny rozchodov aj dôvody, prečo si za životného partnera vybrala práve ich otca Stanislava Remundu. Osviežujúco pôsobí spoločné spomínanie na dovolenky v časoch normalizácie, jemne polemicky aj na rodinné divadelné projekty po roku 1990.

Azda najdôležitejšiu – a asi najmenej čitateľnú – líniu dokumentu tvorí hra Šťastné dni. Na otázku, ktorú zo svojich postáv považuje za dôležitú, označila totiž Janžurová práve postavu Winnie z tejto Beckettovej absurdnej drámy. Ženu v groteskne smutnom podobenstve o živote, samote, smútku a čakaní na koniec hrala na javisku Národného divadla v Prahe koncom 90. rokov. Zdanlivo banálne vety, ktoré v zázname divadelného predstavenia vyslovuje zrelá päťdesiatnička, opakuje herečka na prahu osemdesiatky vo veľkom detaile. Pred štvrťstoročím vnímala slová človeka na prahu konca spochybňujúceho predstavy o sebe, láske i šťastí inak ako dnes. „Už som bližšie,“ vysvetľuje zmenu optiky. Silná je nielen vizuálna konfrontácia tváre, ale aj hĺbka výpovede.

Najskôr preto, že Janžurka je česko-slovenský koprodukčný projekt, značný priestor dostal film Ja milujem, ty miluješ (1980). „V trezore bol len osem rokov,“ hovorí Dušan Hanák na bratislavskej železničnej stanici, kde príbeh trojice železničiarov žijúcich obyčajný život obyčajných ľudí nakrútil. Väčšinu úloh vtedy obsadil nehercami, ale podľa neho nebola Janžurová pri nakrúcaní populárnou herečkou, ale predovšetkým človekom.

Aj keď už má osemdesiatku na krku, nevedie reči o zdravotných problémoch (také populárne u ľudí v tom veku). A že ich nemá málo. Spomína len tlak, ktorý jej pred predstavením stúpa do závratných výšok. Vysvetľuje to však pocitom zodpovednosti, aby divákov nesklamala a predstavenie dohrala. A priznáva, že pocit zodpovednosti ju prenasleduje aj v snoch.

Celovečerný dokument Janžurka, ktorý možno nemusel mať až takmer dve hodiny, nasvecuje privátny vesmír skvelej herečky, ale je aj príbehom o plynutí času a starnutí. O optike, meniacej sa v toku spoločenských zvratov. O pochybnostiach a večnej nespokojnosti, ktoré Ive Janžurovej nedovoľujú zastaviť sa ani v pokročilom veku.

Trailer k filmu Janžurka.

O filme Janžurka môžete čítať aj tu.

Janžurka
Česko/Slovensko, 2024
RÉŽIA A SCENÁR Theodora Remundová ● REŽIJNÁ SPOLUPRÁCA A STRIH Jakub Hejna ● KAMERA Jan Šípek ● HUDBA Tadeáš Věrčák ● ÚČINKUJÚ Iva Janžurová, Theodora Remundová, Hana Tučková, Sabina Remundová, Jana Janebová, Valerie Recman, Marta Kubišová, Stanislav Remunda, Igor Orozovič, Alice Nellis, Dušan Hanák, Mária Tamošová, Antonín Hugo Hostička a ďalší
MINUTÁŽ 110 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 3. 10. 2024

Hodnotenie: 70%

Záber z filmu Janžurka. FOTO: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články