Až príliš láskavý pohľad domov

Je hmlistý jesenný deň a na Osoblažsku sa schyľuje k udalosti roka – zabíjačke. Po zablatenej dedinskej ceste pomedzi malebné domčeky prichádza auto s pražskou ešpézetkou Znie chorálová hudba. Opodiaľ v maštali zatiaľ deti, napriek zákazu, kŕmia prasiatko jablkami. Detská spomienka, nad ktorou visí mračno blížiaceho sa konca…

Postupne sa schádza celá rodina. Ženské osadenstvo v kuchyni krája nekonečné kilá cibule a rozoberá svojich chlapov, zatiaľ čo tí vonku mudrujú pri treťom poldeci a podobne, samozrejme o čosi nadradenejšie, rozoberajú ženy. Vyťahujú sa staré krivdy a hlavne zaručené rady do života a manželstva. Vo vzduchu cítiť dym a prichádzajúcu zimu. Mord sa môže začať.

Režisér a autor scenára Adam Martinec je pomerne čerstvým absolventom pražskej FAMU a pozornosť kritiky si získal už úspešným študentským krátkym filmom Cukr a sůl. Tému „chlapáctva“ a maskulínnych stereotypov, ale aj uzavretosti a strachu zo samoty tentoraz prenáša do celovečerného formátu, ktorý mu umožňuje hlbšie rozvíjať jednotlivé postavy a ich dramatické oblúky. Otázka znie, do akej miery tento potenciál využíva.

Na ploche necelých deväťdesiatich minút sa rozvíja naozaj široká škála vzťahových konfliktov. Osobné línie členov rodiny a jej okolia do seba narážajú a rôzne sa prepletajú, ich strety sú občas vyslovene komické, inokedy napäté a značiace hlbšie trhliny. Rozpadávajúce sa manželstvo dcéry Lucie spojené s nezhodami nad výchovou osemročného syna je linka, ktorej film venuje pomerne dosť pozornosti, napriek tomu však neprekročí frázovitosť. V strede celého kolotoča stojí otec rodiny a vdovec Karel. Pri jeho postave azda najviac cítiť pozornosť venovanú pozadiu charakterua jeho vyrovnávanie sa s traumou zo smrti manželky (ktorá ostáva v náznakoch) a vlastnou osamelosťou má v priebehu deja citeľný vývoj.

To, čo som osobne na filme najviac ocenila, je nepopierateľná citlivosť, s akou autor pristupuje k námetu, ale aj výtvarnému spracovaniu. Martinec je sám rodákom z Osoblažska a film chápem okrem iného ako osobné vyznanie lásky k vidieckemu prostrediu a detstvu prežitému na dedine. Zabudnutý kraj, kam slovné spojenie „toxická maskulinita“ ešte nedorazilo, je síce útočiskom pre stereotypy, na druhej strane je aj miestom potenciálneho očistenia a nadýchnutia. Podobná úcta sa odráža aj v práci s postavami, či už je to v láskavosti pohľadu na ich nedostatky, alebo samotnej režijnej práci s hercami a nehercami. Ansámbel tvorí zmes profesionálnych hercov, rodinných známych a obyvateľov Osoblažska, ktorí prešli castingom, a v úlohe Karla vystupuje režisérov vlastný otec. Tento druh „rodinkárstva“ môže filmu (aj) pristať a budem rada veriť, že feel-good atmosféra citeľná z filmu bola aj počas natáčania. Zatiaľ čo neherci určite do filmu priniesli autentickosť a kolorit, domnievam sa, že presnejšie či premyslenejšie herectvo mohlo v istých kľúčových momentoch dodať výraz či nuansu, ktorá chýbala.

Mord je film, ktorý si plne zaslúži označenie „pekný“, a pritom sa mu darí neskĺzavať do pátosu. Rodinná vzájomnosť, ktorá nakoniec pretrvá aj napriek menším či väčším roztržkám, je vyvažovaná dávkami českej frašky. Vizuálne spracovanie je nielen Československej novej vlne, ale svedčí aj o úprimnom záujme o prostredie a jeho zdokumentovanie.

To, čo mi však nedovolilo sa s filmom naplno zžiť, je jeho nevyhranenosť. Má potenciál vydať sa viacerými smermi, vždy však ostáva niekde na polceste. Mordu chýba cielený ostrovtip a možno občasná krutosť, aby bol naozaj kritický k stereotypom, ktoré zobrazuje. Navyše, snaha o ponor do psychológie a vzťahov vyznieva trochu bezcieľne a napriek svojmu jemnocitu ostáva tesne pod povrchom.

O filme Mord si prečítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.