Končí sa život, keď máš trinásť?

Vo filmoch si mladšie deti pri úteku zvyčajne vytvárajú alternatívny svet alebo sa hrajú na rodinu. Ale pre Terezu a Mareka imaginatívna rovina uľahčujúca útek neexistuje a eskapizmus nahrádza tvrdá realita. Cesta dvojice smerujúcej z Česka po náhodnej trase až do Rumunska im prináša kontinuálne zhoršovanie životnej situácie, spochybňovanie vlastných rozhodnutí a vízií o budúcnosti. Keď sa život mimo štruktúr rodinných väzieb ukáže rovnako náročný a únavný ako život v nich, je na mieste uvažovať o návrate domov. Je však tento návrat ešte možný?

Jedným z ústredných motívov filmu je spôsob, akým sa Marek a Tereza pozerajú na svet okolo seba. Marek sa naň díva prevažne prostredníctvom zaznamenávania na smartfón. Neustále nakrúcanie je akýmsi filtrom medzi ním a realitou – akoby sa jeho prostredníctvom vyrovnával s náročnými a emocionálne vypätými situáciami, ktoré tvoria obsah väčšiny jeho videí. Tínedžerské roky sú práve aj o poznávaní nie až takej vábivej stránky sveta, o uvedomení si jej existencie, a to bez výhody znecitlivenia, mnohokrát prichádzajúceho s pribúdajúcim vekom. Marekovo obsesívne nakrúcanie na mobil však nie je citlivým záujmom o sociálno-ekonomické problémy spoločnosti. Skôr naopak. Je to spôsob, ako si od novoobjavenej reality udržať odstup.

V kontraste s ním stojí Tereza, ktorá sa s novými pocitmi vyrovnáva inými mechanizmami. Odmieta okolitý svet zachytávať, navyše rezignuje na akúkoľvek participáciu na ňom, nechce byť objektom kamery. Ale v prítomnosti Mareka sa jej postoj postupne mení. Skôr než odhaliť svoju osobu, sa však snaží prezentovať svoje telo, získavajúce ženskejšie črty, a stavať sa do objektu sexuálneho záujmu, čo Marek v podstate ignoruje.

Sebadeštruktívnejšia Tereza predstavuje silnejšiu formu vzdoru a je iniciátorkou viacerých rozhodnutí ovplyvňujúcich trajektóriu dvojice. Marek zostáva skôr pasívnou postavou nechávajúcou sa viesť. Rozdielna dynamika charakterov ukazuje, že nesúhlas s okolitým svetom ešte nemusí automaticky znamenať, že ho budú vnímať všetci, ktorí s ním nesúhlasia, rovnako. Postavy majú síce spoločný odpor voči svojej súčasnej životnej situácii, no ich motivácie a uvažovanie sú odlišné.

Snaha sprostredkovať prežívanie 13 – 14 ročných detí predstavuje pre film zásadný problém. Žalostné dialógy, navyše podporené zlým predabovaním postavy Terezy, neumožňujú preniknúť do emocionálneho sveta protagonistov. Neuchopiteľnosť postáv sa nejaví ako vedomé autorské rozhodnutie a je skôr nedostatkom filmu. Marek a Tereza sú iba zahmleným odrazom skutočných tínedžerov. Nekonzistentnosť konania postáv nie je dostatočne uveriteľná na to, aby mohla byť pripísaná práve ich veku.

Na jednej strane autori modelujú Mareka a Terezu do celkom infantilnej polohy a je zrejmé, že deti toho nemajú odžitého toľko, aby sa mohli zaradiť k iným utekajúcim rovesníkom z oblasti filmu či literatúry. Formálne postupy a poetika druhej polovice filmu však túto polohu popierajú a snažia sa vyvolať opačné zdanie. Pohyb po osi predmestí a industriálnych zón, identických v tej-ktorej krajine, dopĺňa hudba súčasnej českej a slovenskej scény – Prezident Lourajder, Anna Vaverková či skladba kapely Berlin Manson z albumu s príznačným názvom Život končí keď máš trinásť. Úzkosť zo sveta a radikálnejšie formy vzdoru bez zvyškov priľnutia k doterajšiemu životu by sa však hodili skôr k vyspelejším protagonistom a pôsobia kostrbato, ako nevydarená, miestami však efektívna záplata. Život sa možno naozaj občas končí, keď máš trinásť. Ale iba v prípade, že si pri úteku z domu nezbalíš plyšáka.

Rovnako problematickým je aj zadefinovanie cieľovej skupiny. Tínedžerov a tínedžerky dielo nemá čím zaujať, rodičom nepomáha deti pochopiť a iba ťažko by sa dalo tvrdiť, že má silu pripomenúť im, aké to bolo, byť v rovnakom veku.

Najzaujímavejšia je na celom filme hádam práca s diváckymi očakávaniami v prípade stretov Mareka a Terezy s rôznymi ľuďmi, prinášajúcimi do príbehu viacero možných zvratov. Budovanie napätia v týchto situáciách vychádza z veľmi presného zachytenia rozdielneho uvažovania „neskúsených” detí a dospelých, prameniaceho z nedôvery voči ľuďom a ich pravým zámerom. Napriek tomu, že snímke sa nedarí sprostredkovať uvažovanie mladých ľudí, prekvapivo dobre funguje ako nástroj konfrontácie dospelého diváka s jeho vlastným vzťahom k okolitému svetu. Kedy presne nahradil dôveru v ľudí pocit odcudzenia, opatrnosť a strach? Boli sme niekedy oprávnení vnímať svet ako bezpečné miesto alebo sme boli iba deti? Ako sme sa dostali do bodu, v ktorom je prirodzenejšie neveriť než veriť, a čo to o nás vypovedá?

O filme Už ťa nemám rád čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.