Záber z filmu Wishing on a Star.

recenzia Wishing on a Star

Cesta za novým ja: Taiwan, Aljaška či obývačka?

Mária Ferenčuhová

Písmo: A- | A+

Paralelne s tým, ako Peter Kerekes v scenáristickej a produkčnej spolupráci s Ivanom Ostrochovským na Ukrajine nakrúcal Cenzorku (2021), v širokej medzinárodnej koprodukcii pripravoval aj film Wishing on a Star. Obe snímky využívajú tvorivé princípy hraného aj dokumentárneho filmu, resp. ich dômyselnú hybridizáciu. Kým pri Cenzorke publikum ešte mohlo vďaka rôznym spôsobom nakrúcania „prepínať“ medzi vnímaním filmu ako dokumentu a ako fikcie, Wishing on a Star pôsobí veľmi homogénne. Ale aj tento film je neustále rozkročený medzi dokumentovaním reality a realizáciou fikcie. Postavy sa totiž usilujú posunúť ďalej vo svojich životoch, otvoriť sa novým vzťahom, prípadne nájsť svoje autentické ja, a teda sa stať niekým (aspoň trochu) iným.

Astrológiu väčšina racionálne uvažujúcich ľudí vníma ako pavedu, šarlatánsku prax, ktorá sa nás sofistikovanými výpočtami usiluje presvedčiť, že sme pod vplyvom planetárnych pohybov určujúcich naše osudy. Podľa amerického psychoterapeuta Thomasa Moora však astrológia – tak ako ju chápal už taliansky renesančný filozof Marsilio Ficino – môže byť celkom legitímnou formou starostlivosti o dušu. Umožňuje nám totiž zastaviť sa a premýšľať o tom, čo je pre nás podstatné, čo chceme dosiahnuť – skrátka, chvíľu sa venovať našim sklonom, túžbam a potrebám alebo hľadať súlad nášho bytia s univerzom.

Protagonistka filmu, talianska astrologička Luciana, pravdepodobne nie je stúpenkyňou Ficinovej filozofie ani Moorovej psychoterapie, je to však pozorná poslucháčka a výborná komunikátorka. Jej metóda astrocestovania, prostredníctvom ktorej svojim klientkám a klientom pomáha uniknúť neblahým planetárnym aspektom a v deň narodenín počkať niekde inde na vhodnejšie aspekty ladiace s ich cieľmi, je nepochybne najmä druhotnou komodifikáciou astrológie. (Až pri písaní tohto textu som zistila, že skutočne existujú astrologické cestovné kancelárie!) No narodeninové cesty zároveň predstavujú príležitosť opustiť rutinu, vybočiť zo zabehnutých vzorcov správania… a venovať sa sebe.

Peter Kerekes si podľa svojich slov vyberal protagonistov spomedzi Lucianiných skutočných klientok a klientov. Jeho výber je akousi malou galériou pitoreskných, pôvabných i krehkých bytostí ­v mladom dospelom, no najmä v strednom a staršom, ba aj celkom seniorskom veku. Nie je to však náhodný a už vôbec nie nevinný výber: je tu submisívny majiteľ rodinnej pohrebnej firmy, ktorý je aj po päťdesiatke pod silným vplyvom matky, rusovlasé dvojičky, ktoré sa po štyridsiatke dohadujú, či má jedna z nich tej druhej porodiť dieťa, mäsiarova mladá žena s dvoma malými deťmi a umeleckými sklonmi, ktorá trpí manželovým chladom, osemdesiatročná dáma s tvárou snehovej kráľovnej a krehkosťou víly, päťdesiatročná rebelka, nahnevaná na otca hudobníka, ktorý sa o ňu v detstve nestaral… A, samozrejme, sú tu aj Luciana, jej praktická dcéra a nenápadný manžel. Tieto postavy sú v mnohom podobné postavám z predošlých Kerekesových filmov – sú trochu bizarné, trochu komické, no predovšetkým sú ochotné hrať s režisérom jeho hru bez strachu, že by sa vo filme mohli stať karikatúrou seba samých.

Pod touto dokumentárnou hrou však pulzuje ešte čosi iné: Kerekes pri takmer všetkých postavách pozornosť sústreďuje na ten aspekt ich osobnosti, ktorý akoby nedospel, nedorástol, zostával detský. (Možno práve táto nezrelá časť v nás sa utieka k astrológii či k iným magickým nástrojom, ktoré nám majú pomôcť zmeniť život?) Kerekesova sústredenosť na detské ja postáv potom logicky vťahuje do hry aj ich rodinné vzťahy. Astrológia sa tak stáva zámienkou na to, aby si postavy v týchto vzťahoch skúsili upratať – a napokon možno aj dospeli.

Niektorým sa nepodarí nájsť nové ja, lásku a ani nové životné smerovanie. A nebude to len tým, že sa na cestu nevydali alebo ju absolvovali iba symbolicky – z obývačky vo svojom dome. Pri jednej z postáv sa však stane malý zázrak. Doslova prerod zo štádia nymfy do štádia imaga vo filme zažíva osemdesiatročná žena, ktorá sa po smrti matky konečne rozhodne dorásť do svojho tela – a napokon si zadováži aj primerane veľkú posteľ. Scéna, kde si bielovlasá dáma sama pripravuje tortu k osemdesiatym narodeninám, či zábery miestnosti s primalým nábytkom, po ktorej sa žena pohybuje ako Alica v krajine zázrakov, keď vyrástla po vypití zázračného nápoja, ma zasahujú svojou prostotou a zrozumiteľnosťou. Podobne nádejne pôsobí aj posledná postava filmu, hudobníkova dcéra, ktorá si po návrate z Taiwanu namiesto chlapa hľadá – a možno aj nájde – cestu k zostarnutému otcovi.

Film vďačí za veľa najmä citlivej kamere Martina Kollara. Jeho priezračné, vzdušné zábery pôsobia dojmom, akoby sa v nich zrkadlili duše postáv filmu. Výraznou zložkou – azda až priveľmi výraznou – je hudba Lucie Chuťkovej, ktorá sprevádza filmové publikum predovšetkým pri (domácich aj cudzozemských) cestách protagonistov a pokúša sa ho udržiavať stále naladené a tonizovať jeho svalstvo, aby mu v kinosále, nedajbože, neochablo. No aj napriek robustnej hudobnej stope zostáva Kerekesov film ľahký ako vánok či ako morská pena a belasý ako obloha na pohľadnici.

A práve touto ľahkosťou môže rozochvieť to najjemnejšie a najvnímavejšie v nás. Wishing on a Star je totiž impulz: prenikavý pohľad na vzťahy – vrátane vzťahu k sebe – akurát z trochu inej perspektívy. S hviezdami to vlastne nesúvisí: máme to v rukách my sami.

Trailer filmu Wishing on a Star.

O filme Wishing on a Star čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.

 

Wishing on a Star
Taliansko/Slovensko/Česko/RakúskoIChorvátsko
RÉŽIA Peter Kerekes ● SCENÁR Erica Barbiani, Peter Kerekes ● KAMERA Martin Kollar ● HUDBA Lucia Chuťková ● ZVUK Michal Gábor ● STRIH Marek Šulík ● ÚČINKUJÚ Luciana de Leoni D’Asparedo, Valentina Angeli, Alessandra Fornasier, Barbara Lutman, Giovanni Rugo, Adriana Vangone, Giuliana Vangone, Albino Ghini, Nella Calligaris, Rosalia Pisano, Floriana Tiberio
MINUTÁŽ 98 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26. 9. 2024

Hodnotenie: 80%

Záber z filmu Wishing on a Star. FOTO: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Vtáčkovia, siroty a blázni režiséra Juraja Jakubiska. Foto: SFÚ

Svetový deň audiovizuálneho dedičstva oslávi Kino Lumière projekciou filmu Vtáčkovia, siroty a blázni

Slovenský filmový ústav (SFÚ) ako inštitúcia filmového dedičstva si dňa 27. októbra každoročne pripomína Svetový deň audiovizuálneho dedičstva na Slovensku. V Kine Lumière pri tejto príležitosti uvedie zo svojich zbierok digitálne reštaurovaný film Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) Juraja Jakubiska, ktorý mal tento mesiac svetovú premiéru na prestížnom festivale klasických filmov Lumière vo francúzskom Lyone. Projekcia sa uskutoční v utorok 27. októbra, film lektorsky uvedie Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ. V novej podobe Jakubiskov digitálne reštaurovaný film Vtáčkovia, siroty a blázni uvedie SFÚ v Kine Lumière v slovenskej premiére. „Pri digitálnom reštaurovaní v 4K sme vychádzali z filmových prvkov uchovávaných v SFÚ, konkrétne z dobového duplikačného pozitívu, pričom sme rešpektovali mierne modifikovanú verziu filmu z roku 1990, ktorá bola v jednej scéne skrátená,“ približuje prácu na digitalizovaní a reštaurovaní filmu Marián Hausner, riaditeľ Národného filmového archívu SFÚ. „Pri zvukovej zložke sme vychádzali z negatívu zvuku tejto verzie. Na farebných korekciách kinematografického diela sme, žiaľ, už nemohli spolupracovať s jeho kameramanom Igorom Lutherom, preto sme oslovili kameramana Stanislava Doršica, ktorý sa spolupodieľal na viacerých Jakubiskových filmoch, a pri tomto filme pôsobil ako asistent kamery.“ V novej podobe mal film svetovú premiéru len pred pár dňami na festivale klasických filmov Lumière v Lyone. „Takýchto prestížnych festivalov je vo svete iba pár, preto nás potešilo, že opätovne...
Záber z filmu Divočina režisérky Evženie Brabcovej. Foto: CinemArt

Do kín prichádza tajomná dráma o odpustení. Je to Divočina

Časom človek v živote získava skúsenosť, že skutočnú divočinu nemusí zažiť v horách či pralesoch, nachádza sa v jeho blízkosti, a nepredstavuje ju ani žiadne zviera, ale napríklad situácia v rodinnom kruhu. Prišla na to aj Marta, manželka a matka dvoch detí, ktorá sa rozhodla riešiť toxický vzťah a hľadať svoju hodnotu. Psychologický film Divočina prináša do slovenských kín intímnu autorskú výpoveď českej režisérky Evženie Brabcovej. Dať priestor nádeji Marta sa rozhodne odísť z toxického vzťahu s manželom Milanom a so svojimi dvoma dcérami hľadá útočisko na odľahlom mieste u svojho starnúceho otca. Namiesto kľudu, ktorý očakávala, sa však ocitne vo svete jeho čudáctva a posadnutosti spojenej s blížiacou sa apokalypsou. Do príprav na prežitie konca sveta zapája otec aj Martu a svoje vnučky. Všadeprítomné divé svine, spomienky z detstva aj silnejúci pocit, že stráca kontrolu nad vlastným životom, sa pre Martu postupne menia na nočnú moru. S príchodom manžela naberá situácia dramatický vývoj. Rodinná dráma Divočina je celovečerným debutom režisérky Evženie Brabcovej. Otvára v ňom témy, o ktorých sa v českom filme príliš nehovorí – počnúc toxickými vzťahmi cez skryté domáce násilie až po fenomén prepperstva – životného štýlu založenom na prípravách na krízové situácie. Podľa slov produkcie sa pritom snaží vyhnúť depresívnemu sociálnemu tónu a dať priestor nádeji.  Nenápadná hrdinka Režisérka sa vo filmovom príbehu čiastočne inšpirovala vlastnou...
MFDF Ji.hlava 2026 Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: filmsomnia

Zóny nikoho a ďalšie slovenské filmy na MFDF Ji.hlava 2026

Jubilejný 30. ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava sa začína v piatok 23. októbra 2026 a potrvá do 1. novembra 2026. Až 106 filmov uvedie vo svetovej premiére. Celkovo má v programe viac ako 350 filmov, medzi nimi aj viaceré slovenské a koprodukčne slovenské snímky. Festival má hneď niekoľko súťažných sekcií. Tou hlavnou je Opus Bonum. Organizátori do nej vyberajú „pozoruhodné dokumentárne filmy roku z rôznorodej kolekcie reprezentujúcej tendencie svetového dokumentu“. MFDF Ji.hlava 2026 uvedie v sekcii šestnásť snímok, Slovensko zastupujú dve. Realitu musia vytesňovať Medzinárodnú premiéru má v Jihlave dokumentárna snímka Viery Čákanyovej, Lucie Kašovej a Barbory Sliepkovej Zóny nikoho. V žánrovo pestrom autorskom prístupe ponúka film zložený z troch epizód pohľad na tri najzávažnejšie environmentálne záťaže na Slovensku. Zameral sa na bratislavskú Dynamitku a súvisiacu Vrakunskú skládku, gudrónové jamy v Predajnej a na oblasť tzv. Trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Programové vyhlásenie vlády kedysi sľúbilo, že záťaže, ktoré sú ešte dedičstvom socializmu, budú odstránené do roku 2024. „Problém sme zdedili zo socializmu, no za 37 rokov demokracie sme sa s ním nedokázali vysporiadať,“ povedala režisérka Lucia Kašová, ktorá je zároveň autorkou námetu. „Ľudia žijúci v blízkosti toxických skládok musia realitu vytesňovať, aby v nej vôbec dokázali psychicky prežiť. Tým sa však prehlbuje ich letargia a nedôvera v štátne inštitúcie,“ hovoria autorky filmu spoločne. Zóny nikoho...
Zobraziť všetky články