Záber z filmu Wishing on a Star.

recenzia Wishing on a Star

Cesta za novým ja: Taiwan, Aljaška či obývačka?

Mária Ferenčuhová

Písmo: A- | A+

Paralelne s tým, ako Peter Kerekes v scenáristickej a produkčnej spolupráci s Ivanom Ostrochovským na Ukrajine nakrúcal Cenzorku (2021), v širokej medzinárodnej koprodukcii pripravoval aj film Wishing on a Star. Obe snímky využívajú tvorivé princípy hraného aj dokumentárneho filmu, resp. ich dômyselnú hybridizáciu. Kým pri Cenzorke publikum ešte mohlo vďaka rôznym spôsobom nakrúcania „prepínať“ medzi vnímaním filmu ako dokumentu a ako fikcie, Wishing on a Star pôsobí veľmi homogénne. Ale aj tento film je neustále rozkročený medzi dokumentovaním reality a realizáciou fikcie. Postavy sa totiž usilujú posunúť ďalej vo svojich životoch, otvoriť sa novým vzťahom, prípadne nájsť svoje autentické ja, a teda sa stať niekým (aspoň trochu) iným.

Astrológiu väčšina racionálne uvažujúcich ľudí vníma ako pavedu, šarlatánsku prax, ktorá sa nás sofistikovanými výpočtami usiluje presvedčiť, že sme pod vplyvom planetárnych pohybov určujúcich naše osudy. Podľa amerického psychoterapeuta Thomasa Moora však astrológia – tak ako ju chápal už taliansky renesančný filozof Marsilio Ficino – môže byť celkom legitímnou formou starostlivosti o dušu. Umožňuje nám totiž zastaviť sa a premýšľať o tom, čo je pre nás podstatné, čo chceme dosiahnuť – skrátka, chvíľu sa venovať našim sklonom, túžbam a potrebám alebo hľadať súlad nášho bytia s univerzom.

Protagonistka filmu, talianska astrologička Luciana, pravdepodobne nie je stúpenkyňou Ficinovej filozofie ani Moorovej psychoterapie, je to však pozorná poslucháčka a výborná komunikátorka. Jej metóda astrocestovania, prostredníctvom ktorej svojim klientkám a klientom pomáha uniknúť neblahým planetárnym aspektom a v deň narodenín počkať niekde inde na vhodnejšie aspekty ladiace s ich cieľmi, je nepochybne najmä druhotnou komodifikáciou astrológie. (Až pri písaní tohto textu som zistila, že skutočne existujú astrologické cestovné kancelárie!) No narodeninové cesty zároveň predstavujú príležitosť opustiť rutinu, vybočiť zo zabehnutých vzorcov správania… a venovať sa sebe.

Peter Kerekes si podľa svojich slov vyberal protagonistov spomedzi Lucianiných skutočných klientok a klientov. Jeho výber je akousi malou galériou pitoreskných, pôvabných i krehkých bytostí ­v mladom dospelom, no najmä v strednom a staršom, ba aj celkom seniorskom veku. Nie je to však náhodný a už vôbec nie nevinný výber: je tu submisívny majiteľ rodinnej pohrebnej firmy, ktorý je aj po päťdesiatke pod silným vplyvom matky, rusovlasé dvojičky, ktoré sa po štyridsiatke dohadujú, či má jedna z nich tej druhej porodiť dieťa, mäsiarova mladá žena s dvoma malými deťmi a umeleckými sklonmi, ktorá trpí manželovým chladom, osemdesiatročná dáma s tvárou snehovej kráľovnej a krehkosťou víly, päťdesiatročná rebelka, nahnevaná na otca hudobníka, ktorý sa o ňu v detstve nestaral… A, samozrejme, sú tu aj Luciana, jej praktická dcéra a nenápadný manžel. Tieto postavy sú v mnohom podobné postavám z predošlých Kerekesových filmov – sú trochu bizarné, trochu komické, no predovšetkým sú ochotné hrať s režisérom jeho hru bez strachu, že by sa vo filme mohli stať karikatúrou seba samých.

Pod touto dokumentárnou hrou však pulzuje ešte čosi iné: Kerekes pri takmer všetkých postavách pozornosť sústreďuje na ten aspekt ich osobnosti, ktorý akoby nedospel, nedorástol, zostával detský. (Možno práve táto nezrelá časť v nás sa utieka k astrológii či k iným magickým nástrojom, ktoré nám majú pomôcť zmeniť život?) Kerekesova sústredenosť na detské ja postáv potom logicky vťahuje do hry aj ich rodinné vzťahy. Astrológia sa tak stáva zámienkou na to, aby si postavy v týchto vzťahoch skúsili upratať – a napokon možno aj dospeli.

Niektorým sa nepodarí nájsť nové ja, lásku a ani nové životné smerovanie. A nebude to len tým, že sa na cestu nevydali alebo ju absolvovali iba symbolicky – z obývačky vo svojom dome. Pri jednej z postáv sa však stane malý zázrak. Doslova prerod zo štádia nymfy do štádia imaga vo filme zažíva osemdesiatročná žena, ktorá sa po smrti matky konečne rozhodne dorásť do svojho tela – a napokon si zadováži aj primerane veľkú posteľ. Scéna, kde si bielovlasá dáma sama pripravuje tortu k osemdesiatym narodeninám, či zábery miestnosti s primalým nábytkom, po ktorej sa žena pohybuje ako Alica v krajine zázrakov, keď vyrástla po vypití zázračného nápoja, ma zasahujú svojou prostotou a zrozumiteľnosťou. Podobne nádejne pôsobí aj posledná postava filmu, hudobníkova dcéra, ktorá si po návrate z Taiwanu namiesto chlapa hľadá – a možno aj nájde – cestu k zostarnutému otcovi.

Film vďačí za veľa najmä citlivej kamere Martina Kollara. Jeho priezračné, vzdušné zábery pôsobia dojmom, akoby sa v nich zrkadlili duše postáv filmu. Výraznou zložkou – azda až priveľmi výraznou – je hudba Lucie Chuťkovej, ktorá sprevádza filmové publikum predovšetkým pri (domácich aj cudzozemských) cestách protagonistov a pokúša sa ho udržiavať stále naladené a tonizovať jeho svalstvo, aby mu v kinosále, nedajbože, neochablo. No aj napriek robustnej hudobnej stope zostáva Kerekesov film ľahký ako vánok či ako morská pena a belasý ako obloha na pohľadnici.

A práve touto ľahkosťou môže rozochvieť to najjemnejšie a najvnímavejšie v nás. Wishing on a Star je totiž impulz: prenikavý pohľad na vzťahy – vrátane vzťahu k sebe – akurát z trochu inej perspektívy. S hviezdami to vlastne nesúvisí: máme to v rukách my sami.

Trailer filmu Wishing on a Star.

O filme Wishing on a Star čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.

 

Wishing on a Star
Taliansko/Slovensko/Česko/RakúskoIChorvátsko
RÉŽIA Peter Kerekes ● SCENÁR Erica Barbiani, Peter Kerekes ● KAMERA Martin Kollar ● HUDBA Lucia Chuťková ● ZVUK Michal Gábor ● STRIH Marek Šulík ● ÚČINKUJÚ Luciana de Leoni D’Asparedo, Valentina Angeli, Alessandra Fornasier, Barbara Lutman, Giovanni Rugo, Adriana Vangone, Giuliana Vangone, Albino Ghini, Nella Calligaris, Rosalia Pisano, Floriana Tiberio
MINUTÁŽ 98 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26. 9. 2024

Hodnotenie: 80%

Záber z filmu Wishing on a Star. FOTO: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Život alebo film Cinematik 2026 SFÚ Z nakrúcania filmu Ja milujem, ty miluješ (1980). Režisér Dušan Hanák, herec Roman Klosowski a herečka Iva Janžurová (chrbtom). Foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

Aj nenápadné fragmenty môžu niesť veľkú pravdu

Fragmenty zo života Dušana Hanáka je podtitul nového slovenského dokumentu Život alebo film. O režisérovi, scenáristovi a fotografovi Dušanovi Hanákovi ho nakrútili Marek Šulík a Juraj Johanides. Po premiére na MFF Cinematik je od 1. októbra v slovenských kinách. „Vnímam tento film ako prejav spoločného autorského cítenia. Obaja režiséri vložili do neho veľa tvorivej energie. Život a film sú v mojom príbehu spojité nádoby. Usilujem sa, aby autentické motívy splývali s príbehom a fikciou, sú súčasťou mojej vnútornej témy. V jednej chvíli myslím na detail i na celok, mali by sa dopĺňať,“ povedal režisér Dušan Hanák. „Ďakujem všetkým zúčastneným, veľmi si vážim ich postrehy, ktorými prispeli ku konečnému tvaru dokumentu,“ dodal tvorca snímok ako 322 (1969), Obrazy starého sveta (1972), Ružové sny (1976), Ja milujem, ty miluješ (1980) či Papierové hlavy (1995). Dokument Život alebo film sa nevracia iba k týmto a ďalším režisérovým dielam. Sprevádza nás tiež Hanákovou cestou k filmu a takisto približuje spôsob, akým tvoril. V snímke napríklad tvrdí, že kam sa pozrel, tam videl film. Alebo že niektoré repliky jednoducho pri písacom stole nevymyslíte. Okrem Hanáka tu vystupujú protagonisti jeho diel a jeho spolupracovníci či filmoví teoretici. „Na Dušanovi Hanákovi ma dojíma jeho schopnosť pozerať sa na svet s presnosťou filmára, ale zároveň s láskavosťou...
Kristýna Boková a Ján Koleník v romantickej komédii Tango pre 3 režisérky Lenky Kny. Foto: Continental Film

Ján Koleník sa pretancoval do filmu, v ktorom rozhoduje láska

Po cestách tanečných hviezd naprieč Slovenskom prichádza nová tanečno-romantická komédia Tango pre 3 aj do slovenských kín. Ešte pred oficiálnym vstupom do slovenských kín film Tango pre 3 českej režisérky Lenky Kny navštívil viacero slovenských miest. Postupne zavítal do Košíc, Prešova, Žiliny, Trenčína, Banskej Bystrice aj do Nitry. So svojím publikom sa tu osobne stretli nielen protagonistky filmu, ale najmä herec Ján Koleník. Ten vo filme stvárňuje jednu z titulných postáv. Aj jeho prítomnosť zaručila, že záujem o road šou mohol byť mimoriadny. Projekcie sa vypredali a v každom z vybraných miest bolo treba pridať pre fanúšikov ďalšie sály. Celkovo sa napočítalo na premietaniach takmer 1 800 divákov. „Energia v sálach bola úžasná,“ vyznal sa pre médiá Ján Koleník. Zdôraznil, že film, v ktorom hrá tanečníka Kristiána, s nadhľadom stavia proti sebe svet normálnosti a povrchnosti. A pýta sa, za čo sa oplatí bojovať, aby sme boli šťastní aj bez potlesku. Dve motivácie, jeden cieľ Júlii, sympatickej grafičke, sa práve rozpadol život. Tanečnú súťaž vníma ako šancu dokázať sebe aj svojim blízkym, že sa nevzdáva a ak bojuje, tak podľa pravidiel. Charizmatický tanečník Kristián sa túži vrátiť na vrchol a zachrániť si kariéru. Pred rokmi žiaril so svojou bývalou partnerkou. Stále miluje tanec nadovšetko a pre...
Zobraziť všetky články