Záber z filmu Wishing on a Star.

recenzia Wishing on a Star

Cesta za novým ja: Taiwan, Aljaška či obývačka?

Mária Ferenčuhová

Písmo: A- | A+

Paralelne s tým, ako Peter Kerekes v scenáristickej a produkčnej spolupráci s Ivanom Ostrochovským na Ukrajine nakrúcal Cenzorku (2021), v širokej medzinárodnej koprodukcii pripravoval aj film Wishing on a Star. Obe snímky využívajú tvorivé princípy hraného aj dokumentárneho filmu, resp. ich dômyselnú hybridizáciu. Kým pri Cenzorke publikum ešte mohlo vďaka rôznym spôsobom nakrúcania „prepínať“ medzi vnímaním filmu ako dokumentu a ako fikcie, Wishing on a Star pôsobí veľmi homogénne. Ale aj tento film je neustále rozkročený medzi dokumentovaním reality a realizáciou fikcie. Postavy sa totiž usilujú posunúť ďalej vo svojich životoch, otvoriť sa novým vzťahom, prípadne nájsť svoje autentické ja, a teda sa stať niekým (aspoň trochu) iným.

Astrológiu väčšina racionálne uvažujúcich ľudí vníma ako pavedu, šarlatánsku prax, ktorá sa nás sofistikovanými výpočtami usiluje presvedčiť, že sme pod vplyvom planetárnych pohybov určujúcich naše osudy. Podľa amerického psychoterapeuta Thomasa Moora však astrológia – tak ako ju chápal už taliansky renesančný filozof Marsilio Ficino – môže byť celkom legitímnou formou starostlivosti o dušu. Umožňuje nám totiž zastaviť sa a premýšľať o tom, čo je pre nás podstatné, čo chceme dosiahnuť – skrátka, chvíľu sa venovať našim sklonom, túžbam a potrebám alebo hľadať súlad nášho bytia s univerzom.

Protagonistka filmu, talianska astrologička Luciana, pravdepodobne nie je stúpenkyňou Ficinovej filozofie ani Moorovej psychoterapie, je to však pozorná poslucháčka a výborná komunikátorka. Jej metóda astrocestovania, prostredníctvom ktorej svojim klientkám a klientom pomáha uniknúť neblahým planetárnym aspektom a v deň narodenín počkať niekde inde na vhodnejšie aspekty ladiace s ich cieľmi, je nepochybne najmä druhotnou komodifikáciou astrológie. (Až pri písaní tohto textu som zistila, že skutočne existujú astrologické cestovné kancelárie!) No narodeninové cesty zároveň predstavujú príležitosť opustiť rutinu, vybočiť zo zabehnutých vzorcov správania… a venovať sa sebe.

Peter Kerekes si podľa svojich slov vyberal protagonistov spomedzi Lucianiných skutočných klientok a klientov. Jeho výber je akousi malou galériou pitoreskných, pôvabných i krehkých bytostí ­v mladom dospelom, no najmä v strednom a staršom, ba aj celkom seniorskom veku. Nie je to však náhodný a už vôbec nie nevinný výber: je tu submisívny majiteľ rodinnej pohrebnej firmy, ktorý je aj po päťdesiatke pod silným vplyvom matky, rusovlasé dvojičky, ktoré sa po štyridsiatke dohadujú, či má jedna z nich tej druhej porodiť dieťa, mäsiarova mladá žena s dvoma malými deťmi a umeleckými sklonmi, ktorá trpí manželovým chladom, osemdesiatročná dáma s tvárou snehovej kráľovnej a krehkosťou víly, päťdesiatročná rebelka, nahnevaná na otca hudobníka, ktorý sa o ňu v detstve nestaral… A, samozrejme, sú tu aj Luciana, jej praktická dcéra a nenápadný manžel. Tieto postavy sú v mnohom podobné postavám z predošlých Kerekesových filmov – sú trochu bizarné, trochu komické, no predovšetkým sú ochotné hrať s režisérom jeho hru bez strachu, že by sa vo filme mohli stať karikatúrou seba samých.

Pod touto dokumentárnou hrou však pulzuje ešte čosi iné: Kerekes pri takmer všetkých postavách pozornosť sústreďuje na ten aspekt ich osobnosti, ktorý akoby nedospel, nedorástol, zostával detský. (Možno práve táto nezrelá časť v nás sa utieka k astrológii či k iným magickým nástrojom, ktoré nám majú pomôcť zmeniť život?) Kerekesova sústredenosť na detské ja postáv potom logicky vťahuje do hry aj ich rodinné vzťahy. Astrológia sa tak stáva zámienkou na to, aby si postavy v týchto vzťahoch skúsili upratať – a napokon možno aj dospeli.

Niektorým sa nepodarí nájsť nové ja, lásku a ani nové životné smerovanie. A nebude to len tým, že sa na cestu nevydali alebo ju absolvovali iba symbolicky – z obývačky vo svojom dome. Pri jednej z postáv sa však stane malý zázrak. Doslova prerod zo štádia nymfy do štádia imaga vo filme zažíva osemdesiatročná žena, ktorá sa po smrti matky konečne rozhodne dorásť do svojho tela – a napokon si zadováži aj primerane veľkú posteľ. Scéna, kde si bielovlasá dáma sama pripravuje tortu k osemdesiatym narodeninám, či zábery miestnosti s primalým nábytkom, po ktorej sa žena pohybuje ako Alica v krajine zázrakov, keď vyrástla po vypití zázračného nápoja, ma zasahujú svojou prostotou a zrozumiteľnosťou. Podobne nádejne pôsobí aj posledná postava filmu, hudobníkova dcéra, ktorá si po návrate z Taiwanu namiesto chlapa hľadá – a možno aj nájde – cestu k zostarnutému otcovi.

Film vďačí za veľa najmä citlivej kamere Martina Kollara. Jeho priezračné, vzdušné zábery pôsobia dojmom, akoby sa v nich zrkadlili duše postáv filmu. Výraznou zložkou – azda až priveľmi výraznou – je hudba Lucie Chuťkovej, ktorá sprevádza filmové publikum predovšetkým pri (domácich aj cudzozemských) cestách protagonistov a pokúša sa ho udržiavať stále naladené a tonizovať jeho svalstvo, aby mu v kinosále, nedajbože, neochablo. No aj napriek robustnej hudobnej stope zostáva Kerekesov film ľahký ako vánok či ako morská pena a belasý ako obloha na pohľadnici.

A práve touto ľahkosťou môže rozochvieť to najjemnejšie a najvnímavejšie v nás. Wishing on a Star je totiž impulz: prenikavý pohľad na vzťahy – vrátane vzťahu k sebe – akurát z trochu inej perspektívy. S hviezdami to vlastne nesúvisí: máme to v rukách my sami.

Trailer filmu Wishing on a Star.

O filme Wishing on a Star čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.

 

Wishing on a Star
Taliansko/Slovensko/Česko/RakúskoIChorvátsko
RÉŽIA Peter Kerekes ● SCENÁR Erica Barbiani, Peter Kerekes ● KAMERA Martin Kollar ● HUDBA Lucia Chuťková ● ZVUK Michal Gábor ● STRIH Marek Šulík ● ÚČINKUJÚ Luciana de Leoni D’Asparedo, Valentina Angeli, Alessandra Fornasier, Barbara Lutman, Giovanni Rugo, Adriana Vangone, Giuliana Vangone, Albino Ghini, Nella Calligaris, Rosalia Pisano, Floriana Tiberio
MINUTÁŽ 98 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26. 9. 2024

Hodnotenie: 80%

Záber z filmu Wishing on a Star. FOTO: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Filmový festival inakosti 2026 Tri dni v Cannes Záber z filmu La Bola Negra. Foto: MFF Cannes

Filmový festival inakosti 2026 uvedie hity z Cannes aj 20 slovenských kvír filmov

Jubilejný 20. ročník Filmového festivalu inakosti ponúkne takmer osemdesiat filmov, medzi nimi premiéry i predpremiéry. Okrem toho však uvedie aj výber toho najlepšieho z predchádzajúcich devätnástich ročníkov. Filmový festival inakosti 2026 sa koná od 18. do 24. novembra v bratislavských kinách Lumière a Edison Film Hub. „Som nesmierne rada, že sme sa dopracovali k tomuto krásnemu číslu a čoskoro sa začne 20. ročník Filmového festivalu inakosti. Na festivale uvedieme sedemdesiatdeväť filmov z 36 krajín sveta, čo je podľa mňa rekordný počet,“ hovorí riaditeľka festivalu Zita Hosszúová. „Uvedieme až dvadsať slovenských snímok a v sekcii Panoráma premietneme jedenásť titulov z festivalu v Cannes. To sú veci, s ktorými sa dobre chváli, lebo aj prostredníctvom čísiel ilustrujú kvalitu Filmového festivalu inakosti.“ Kvír kinematografia je prirodzenou súčasťou svetového filmu Jednou z najväčších festivalových sekcií je Panoráma, ktorá približuje súčasné dianie v svetovej kinematografii. „Zvyknem hovoriť, že je to sumarizácia toho, čo sa za posledný rok alebo dva udialo vo svetovej kinematografii. Áno, kladieme dôraz na kvír témy, ale to, že máme napríklad jedenásť filmov z Cannes znamená, že ide o filmy, ktoré majú nejakú pečať kvality a pre nás je zároveň veľmi dôležité na Slovensku ukazovať, že kvír kinematografia je autentickou a prirodzenou súčasťou svetového filmu,“ pokračuje riaditeľka festivalu. „Z tých najväčších hitov...
nominácie na Európske filmové ceny 2027 Cinematik 2026 Meeting Point Záber z filmu Fatherland. Foto: MFF Cinematik/Agata Grzybowska

Najviac nominácií na Európske filmové ceny 2027 majú Domovina a La bola negra

Európska filmová akadémia zverejnila v sobotu 14. novembra nominácie na Európske filmové ceny 2027. Vyhlásili ich na Medzinárodnom filmovom festivale v Solúne. Najviac nominácií má film poľského režiséra Pawła Pawlikowského Domovina (Fatherland), ktorý sa o cenu uchádza v jedenástich kategóriách. Desať nominácií získala španielska snímka La bola negra režisérov Javiera Calva a Javiera Ambrossiho. V piatich kategóriách nominovali Fjord režiséra Cristiana Mungia. Všetky tri najúspešnejšie snímky ocenili tento rok na festivale v Cannes. O cenu pre najlepší európsky film roka sa uchádza pätnásť snímok. Táto kategória zahŕňa päť nominovaných hraných filmov, ako aj pätice nominované v kategóriách dokumentárny a animovaný film. Víťazov, ktorí získajú Európske filmové ceny vyhlásia 16. januára 2027 v Aténach na 39. ročníku ich udeľovania. O nomináciách aj o víťazoch a víťazkách Európskych filmových cien 2027 rozhoduje v hlasovaní 5700 členov a členiek Európskej filmovej akadémie. Výber z nominácií na Európske filmové ceny 2027 Európsky film roka DOMOVINA, r. Paweł Pawlikowski, hraný film   FJORD, r. Cristian Mungiu, hraný film  IN WAVES, r. Phuong Mai Nguyen, animovaný film   IRON BOY, r. Louis Clichy, animovaný film  JIM QUEEN, r. Marco Nguyen & Nicolas Athané, animovaný film  LA BOLA NEGRA, r. Javier Calvo & Javier Ambrossi, hraný film  LA GRADIVA, r. Marine Atlan, hraný film  LETTERS FROM THE SILENCED COUNTRY, r. Andrei Kutsila, dokumentárny film   LUCY...
František Kovár vo filme Andreja Lettricha Červené víno (1976). Foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová

František Kovár

Patrí medzi najobľúbenejších slovenských hercov a tiež medzi legendy svojej generácie. Jeho hlas je nezameniteľný a jeho divadelná, televízna, filmová a takisto dabingová tvorba je obsiahla. František Kovár oslavuje 14. novembra 80. narodeniny.  Jeho jubileum pripomenie aj STVR. V deň jeho narodenín o 20.10 na Dvojke odvysiela v premiére dokument Pokušenia, hriechy a cnosti Františka Kovára (r. Bohumír Bobocký, Miki Gucman). František Kovár patrí k výrazným osobnostiam slovenského divadla, filmu a televízie. Počas desaťročí na javisku i pred kamerou vytvoril galériu postáv – od dramatických hrdinov cez historické osobnosti až po civilných, ľudsky presvedčivých mužov. K hereckej kariére sa František Kovár dostal, podobne ako viacero jeho kolegýň a kolegov, najskôr cez dramatický krúžok a neskôr štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, ktorú absolvoval v roku 1967. Po absolvovaní herectva nastúpil do Divadla Andreja Bagara v Nitre. V rokoch 1967 až 1971 tam získaval prvé profesionálne skúsenosti a učil sa remeslu v každodennom kontakte s rôznorodým repertoárom. Nová scéna, Korzo aj SND Následne sa presunul do Bratislavy, kde sa stal členom súboru Novej scény. Pôsobil v ňom od roku 1971 a postupne si vybudoval postavenie spoľahlivého a všestranného herca. Stvárňoval postavy v klasických i súčasných hrách a spolupracoval s viacerými významnými režisérmi. Účinkoval aj v Divadle Astorka Korzo...
Zobraziť všetky články