Záber z filmu Wishing on a Star.

recenzia Wishing on a Star

Cesta za novým ja: Taiwan, Aljaška či obývačka?

Mária Ferenčuhová

Písmo: A- | A+

Paralelne s tým, ako Peter Kerekes v scenáristickej a produkčnej spolupráci s Ivanom Ostrochovským na Ukrajine nakrúcal Cenzorku (2021), v širokej medzinárodnej koprodukcii pripravoval aj film Wishing on a Star. Obe snímky využívajú tvorivé princípy hraného aj dokumentárneho filmu, resp. ich dômyselnú hybridizáciu. Kým pri Cenzorke publikum ešte mohlo vďaka rôznym spôsobom nakrúcania „prepínať“ medzi vnímaním filmu ako dokumentu a ako fikcie, Wishing on a Star pôsobí veľmi homogénne. Ale aj tento film je neustále rozkročený medzi dokumentovaním reality a realizáciou fikcie. Postavy sa totiž usilujú posunúť ďalej vo svojich životoch, otvoriť sa novým vzťahom, prípadne nájsť svoje autentické ja, a teda sa stať niekým (aspoň trochu) iným.

Astrológiu väčšina racionálne uvažujúcich ľudí vníma ako pavedu, šarlatánsku prax, ktorá sa nás sofistikovanými výpočtami usiluje presvedčiť, že sme pod vplyvom planetárnych pohybov určujúcich naše osudy. Podľa amerického psychoterapeuta Thomasa Moora však astrológia – tak ako ju chápal už taliansky renesančný filozof Marsilio Ficino – môže byť celkom legitímnou formou starostlivosti o dušu. Umožňuje nám totiž zastaviť sa a premýšľať o tom, čo je pre nás podstatné, čo chceme dosiahnuť – skrátka, chvíľu sa venovať našim sklonom, túžbam a potrebám alebo hľadať súlad nášho bytia s univerzom.

Protagonistka filmu, talianska astrologička Luciana, pravdepodobne nie je stúpenkyňou Ficinovej filozofie ani Moorovej psychoterapie, je to však pozorná poslucháčka a výborná komunikátorka. Jej metóda astrocestovania, prostredníctvom ktorej svojim klientkám a klientom pomáha uniknúť neblahým planetárnym aspektom a v deň narodenín počkať niekde inde na vhodnejšie aspekty ladiace s ich cieľmi, je nepochybne najmä druhotnou komodifikáciou astrológie. (Až pri písaní tohto textu som zistila, že skutočne existujú astrologické cestovné kancelárie!) No narodeninové cesty zároveň predstavujú príležitosť opustiť rutinu, vybočiť zo zabehnutých vzorcov správania… a venovať sa sebe.

Peter Kerekes si podľa svojich slov vyberal protagonistov spomedzi Lucianiných skutočných klientok a klientov. Jeho výber je akousi malou galériou pitoreskných, pôvabných i krehkých bytostí ­v mladom dospelom, no najmä v strednom a staršom, ba aj celkom seniorskom veku. Nie je to však náhodný a už vôbec nie nevinný výber: je tu submisívny majiteľ rodinnej pohrebnej firmy, ktorý je aj po päťdesiatke pod silným vplyvom matky, rusovlasé dvojičky, ktoré sa po štyridsiatke dohadujú, či má jedna z nich tej druhej porodiť dieťa, mäsiarova mladá žena s dvoma malými deťmi a umeleckými sklonmi, ktorá trpí manželovým chladom, osemdesiatročná dáma s tvárou snehovej kráľovnej a krehkosťou víly, päťdesiatročná rebelka, nahnevaná na otca hudobníka, ktorý sa o ňu v detstve nestaral… A, samozrejme, sú tu aj Luciana, jej praktická dcéra a nenápadný manžel. Tieto postavy sú v mnohom podobné postavám z predošlých Kerekesových filmov – sú trochu bizarné, trochu komické, no predovšetkým sú ochotné hrať s režisérom jeho hru bez strachu, že by sa vo filme mohli stať karikatúrou seba samých.

Pod touto dokumentárnou hrou však pulzuje ešte čosi iné: Kerekes pri takmer všetkých postavách pozornosť sústreďuje na ten aspekt ich osobnosti, ktorý akoby nedospel, nedorástol, zostával detský. (Možno práve táto nezrelá časť v nás sa utieka k astrológii či k iným magickým nástrojom, ktoré nám majú pomôcť zmeniť život?) Kerekesova sústredenosť na detské ja postáv potom logicky vťahuje do hry aj ich rodinné vzťahy. Astrológia sa tak stáva zámienkou na to, aby si postavy v týchto vzťahoch skúsili upratať – a napokon možno aj dospeli.

Niektorým sa nepodarí nájsť nové ja, lásku a ani nové životné smerovanie. A nebude to len tým, že sa na cestu nevydali alebo ju absolvovali iba symbolicky – z obývačky vo svojom dome. Pri jednej z postáv sa však stane malý zázrak. Doslova prerod zo štádia nymfy do štádia imaga vo filme zažíva osemdesiatročná žena, ktorá sa po smrti matky konečne rozhodne dorásť do svojho tela – a napokon si zadováži aj primerane veľkú posteľ. Scéna, kde si bielovlasá dáma sama pripravuje tortu k osemdesiatym narodeninám, či zábery miestnosti s primalým nábytkom, po ktorej sa žena pohybuje ako Alica v krajine zázrakov, keď vyrástla po vypití zázračného nápoja, ma zasahujú svojou prostotou a zrozumiteľnosťou. Podobne nádejne pôsobí aj posledná postava filmu, hudobníkova dcéra, ktorá si po návrate z Taiwanu namiesto chlapa hľadá – a možno aj nájde – cestu k zostarnutému otcovi.

Film vďačí za veľa najmä citlivej kamere Martina Kollara. Jeho priezračné, vzdušné zábery pôsobia dojmom, akoby sa v nich zrkadlili duše postáv filmu. Výraznou zložkou – azda až priveľmi výraznou – je hudba Lucie Chuťkovej, ktorá sprevádza filmové publikum predovšetkým pri (domácich aj cudzozemských) cestách protagonistov a pokúša sa ho udržiavať stále naladené a tonizovať jeho svalstvo, aby mu v kinosále, nedajbože, neochablo. No aj napriek robustnej hudobnej stope zostáva Kerekesov film ľahký ako vánok či ako morská pena a belasý ako obloha na pohľadnici.

A práve touto ľahkosťou môže rozochvieť to najjemnejšie a najvnímavejšie v nás. Wishing on a Star je totiž impulz: prenikavý pohľad na vzťahy – vrátane vzťahu k sebe – akurát z trochu inej perspektívy. S hviezdami to vlastne nesúvisí: máme to v rukách my sami.

Trailer filmu Wishing on a Star.

O filme Wishing on a Star čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.

 

Wishing on a Star
Taliansko/Slovensko/Česko/RakúskoIChorvátsko
RÉŽIA Peter Kerekes ● SCENÁR Erica Barbiani, Peter Kerekes ● KAMERA Martin Kollar ● HUDBA Lucia Chuťková ● ZVUK Michal Gábor ● STRIH Marek Šulík ● ÚČINKUJÚ Luciana de Leoni D’Asparedo, Valentina Angeli, Alessandra Fornasier, Barbara Lutman, Giovanni Rugo, Adriana Vangone, Giuliana Vangone, Albino Ghini, Nella Calligaris, Rosalia Pisano, Floriana Tiberio
MINUTÁŽ 98 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26. 9. 2024

Hodnotenie: 80%

Záber z filmu Wishing on a Star. FOTO: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

film Štúr Lukáš Pelč ako Ľudovít Štúr a Ivana Kološová ako Adela Ostrolúcka v pripravovanom filme Štúr. Foto: Tina Botková

Štúr príde do kín v januári 2026

Desiaty celovečerný film režisérky Mariany Čengel Solčanskej Štúr príde do kín 15. januára 2026. Práve začiatkom roka 2026 si pripomenieme 170. výročie úmrtia Ľudovíta Štúra. V hlavných úlohách filmu Štúr sa predstavia Lukáš Pelč (Ľudovít Štúr), Ivana Kološová (Adela Ostrolúcka), Richard Autner, Marko Igonda, František Kovár, Jana Kvantiková, Daniel Žulčák, Csongor Kassai, Zuzana Konečná a ďalší. Vznik filmu podporili Audiovizuálny fond, scenár podporil Literárny fond. Štúr vzniká v produkcii spoločnosti The Factory s.r.o., koprodukuje ho STVR. Mariana Čengel Solčanská napísala aj scenár a na filme pracuje od roku 2020. Film je adaptáciou režisérkinho románu Milenec Adely Ostrolúckej (2024). Štúra tak publikum spozná očami zamilovanej ženy. Kodifikátor spisovnej slovenčiny tragicky zahynul ako 40-ročný po nešťastnom postrelení na poľovačke. Prežil život bohatý na dobrodružstvá, búrlivé dejiny a spoločenské premeny. Pre tých, ktorých zaujíma filmové zákulisie, pripravili vo Vysokých Tatrách na Hrebienku výstavu spojenú so vznikom tohoto výpravného filmu. Predstaví fotografie z nakrúcania a filmové kostýmy Michaely Mokrej. „Veríme, že výstava na Hrebienku priláka množstvo ľudí a sme veľmi vďační našim partnerom v Tatrách, že nám umožnili túto krásnu vec zrealizovať,“ povedal Lukáš Pelč, ktorý okrem toho, že stvárnil hlavnú postavu, film aj produkuje. Prvá klapka snímky Štúr padla na jeseň 2024. Nakrúcalo sa v Bratislave, v...
recenzia Dukla. Záber z filmu Dukla. Foto: Slovak Motion Picture

recenzia Dukla

Použiť brechtovský princíp vo filme chce nepochybne odvahu, i keď v kinematografii sa to občas deje. Ale použiť tento typ scudzovacieho efektu v bábkovom filme je riziko. Vo filme Dukla sa riskovať jeho tvorcom jednoznačne oplatilo. Princíp je použitý funkčne a Bertold Brecht by mal radosť. Napätie medzi desivým príbehom a formou, priznanou bábkohrou, sa stalo v Dukle metódou, ktorá rôznymi naratívnymi taktikami vytvára silnú a apelatívnu výpoveď. A čo je mimoriadne dôležité, robí tak (vďaka svojej štruktúre) bez akéhokoľvek pátosu. Podarilo sa tu vytvoriť presvedčivú ilúziu situácie pohyblivého frontu počas vojny – s tým má často problém dokonca i hraný film. https://youtu.be/Don-O4UcvY4?si=T0PfaqWgn3gbNx5n Príbeh je recepčne otvorený, vyrozprávaný štandardne a lineárne, rámcovaný úvodnou a záverečnou scénou pred televízorom, delený na niekoľko nadväzujúcich kapitoliek. Fabula nie je nijako komplikovaná, sujet nepoužíva naratívne ozvláštnenia. Ani nemusí, pretože tým povestným, neoformalisticky povedané „ozvláštnením“ je celá výrazová zložka, včítane dvoch sekvencií s transparentne priznanými rukami ovládajúcimi postavy – bábky. Významy sa tak vytvárajú na základe štylizovaných vizuálnych a auditívnych znakov, ktoré odkazujú na znaky iluzívnej skutočnosti a tie odkazujú na referenčné znaky historickej reality. Táto semiotická hra s interpretáciou interpretácie ale nekončí ako nejaký otravný model. Naopak, ako som spomenul vyššie, pôsobí autenticky a zakladá silnú recepčnú platformu emocionálneho pôsobenia. Je potešujúce, že film Dukla vznikol. V budúcnosti pri výročiach druhej...
29. MFDF Ji.hlava Ilustračné foto. Foto: MFDF Ji.hlava/Lukáš Veselý

ohlasy 29. MFDF Ji.hlava

Na 29. ročníku Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava uviedli viac ako tristo filmov v súťažných aj nesúťažných sekciách. Nechýbali kurátorované pásma, industry program a sprievodné podujatia. Druhá desaťdňová Ji.hlava trvala od 24. októbra do 2. novembra. V retrospektívach sa zamerala na kolektívny film a tému jedla vo filme. V nadväznosti na minulý ročník premietla niekoľko filmov taiwanského režiséra Cai Ming-lianga, ktorý tentoraz v Jihlave počas festivalu nakrútil snímku zo svojej série Walker. Festivalovú znelku pripravil ukrajinský režisér Sergej Loznica. V párminútovej dokrútke zachytil nenápadný, ale rušivý fragment z ukrajinského metra v Dnipre. Ťažoba striebra Ji.hlava spravidla otvára aktuálne spoločenské témy, viac či menej explicitne formuluje otázky týkajúce sa ľudského prežívania v rôznych politických a ekonomických systémoch či počas medzinárodných vojnových konfliktov. Poľská režisérka Natalia Koniarz a kameraman Stanisław Cuske ocenení za film Striebro. Foto: MFDF Ji.hlava/Jan Hromadko Film Striebro, ktorý vyhral hlavnú festivalovú súťažnú sekciu Opus Bonum, približuje život baníkov pracujúcich v najvyššie položenej bani na striebornej hore v Bolívii. Poľská režisérka Natalia Koniarz sleduje banícky kolektív pri náročnom hľadaní a extrahovaní strieborných žíl, ako aj život rodín v izolovanej osade pod vrcholom hory. Baníci pracujú sami na seba, nie sú pod žiadnou firmou, vykorisťuje ich len systém sám. Často...
Zobraziť všetky články