Cesta za novým ja: Taiwan, Aljaška či obývačka?

Astrológiu väčšina racionálne uvažujúcich ľudí vníma ako pavedu, šarlatánsku prax, ktorá sa nás sofistikovanými výpočtami usiluje presvedčiť, že sme pod vplyvom planetárnych pohybov určujúcich naše osudy. Podľa amerického psychoterapeuta Thomasa Moora však astrológia – tak ako ju chápal už taliansky renesančný filozof Marsilio Ficino – môže byť celkom legitímnou formou starostlivosti o dušu. Umožňuje nám totiž zastaviť sa a premýšľať o tom, čo je pre nás podstatné, čo chceme dosiahnuť – skrátka, chvíľu sa venovať našim sklonom, túžbam a potrebám alebo hľadať súlad nášho bytia s univerzom.

Protagonistka filmu, talianska astrologička Luciana, pravdepodobne nie je stúpenkyňou Ficinovej filozofie ani Moorovej psychoterapie, je to však pozorná poslucháčka a výborná komunikátorka. Jej metóda astrocestovania, prostredníctvom ktorej svojim klientkám a klientom pomáha uniknúť neblahým planetárnym aspektom a v deň narodenín počkať niekde inde na vhodnejšie aspekty ladiace s ich cieľmi, je nepochybne najmä druhotnou komodifikáciou astrológie. (Až pri písaní tohto textu som zistila, že skutočne existujú astrologické cestovné kancelárie!) No narodeninové cesty zároveň predstavujú príležitosť opustiť rutinu, vybočiť zo zabehnutých vzorcov správania… a venovať sa sebe.

Peter Kerekes si podľa svojich slov vyberal protagonistov spomedzi Lucianiných skutočných klientok a klientov. Jeho výber je akousi malou galériou pitoreskných, pôvabných i krehkých bytostí ­v mladom dospelom, no najmä v strednom a staršom, ba aj celkom seniorskom veku. Nie je to však náhodný a už vôbec nie nevinný výber: je tu submisívny majiteľ rodinnej pohrebnej firmy, ktorý je aj po päťdesiatke pod silným vplyvom matky, rusovlasé dvojičky, ktoré sa po štyridsiatke dohadujú, či má jedna z nich tej druhej porodiť dieťa, mäsiarova mladá žena s dvoma malými deťmi a umeleckými sklonmi, ktorá trpí manželovým chladom, osemdesiatročná dáma s tvárou snehovej kráľovnej a krehkosťou víly, päťdesiatročná rebelka, nahnevaná na otca hudobníka, ktorý sa o ňu v detstve nestaral… A, samozrejme, sú tu aj Luciana, jej praktická dcéra a nenápadný manžel. Tieto postavy sú v mnohom podobné postavám z predošlých Kerekesových filmov – sú trochu bizarné, trochu komické, no predovšetkým sú ochotné hrať s režisérom jeho hru bez strachu, že by sa vo filme mohli stať karikatúrou seba samých.

Pod touto dokumentárnou hrou však pulzuje ešte čosi iné: Kerekes pri takmer všetkých postavách pozornosť sústreďuje na ten aspekt ich osobnosti, ktorý akoby nedospel, nedorástol, zostával detský. (Možno práve táto nezrelá časť v nás sa utieka k astrológii či k iným magickým nástrojom, ktoré nám majú pomôcť zmeniť život?) Kerekesova sústredenosť na detské ja postáv potom logicky vťahuje do hry aj ich rodinné vzťahy. Astrológia sa tak stáva zámienkou na to, aby si postavy v týchto vzťahoch skúsili upratať – a napokon možno aj dospeli.

Niektorým sa nepodarí nájsť nové ja, lásku a ani nové životné smerovanie. A nebude to len tým, že sa na cestu nevydali alebo ju absolvovali iba symbolicky – z obývačky vo svojom dome. Pri jednej z postáv sa však stane malý zázrak. Doslova prerod zo štádia nymfy do štádia imaga vo filme zažíva osemdesiatročná žena, ktorá sa po smrti matky konečne rozhodne dorásť do svojho tela – a napokon si zadováži aj primerane veľkú posteľ. Scéna, kde si bielovlasá dáma sama pripravuje tortu k osemdesiatym narodeninám, či zábery miestnosti s primalým nábytkom, po ktorej sa žena pohybuje ako Alica v krajine zázrakov, keď vyrástla po vypití zázračného nápoja, ma zasahujú svojou prostotou a zrozumiteľnosťou. Podobne nádejne pôsobí aj posledná postava filmu, hudobníkova dcéra, ktorá si po návrate z Taiwanu namiesto chlapa hľadá – a možno aj nájde – cestu k zostarnutému otcovi.

Film vďačí za veľa najmä citlivej kamere Martina Kollara. Jeho priezračné, vzdušné zábery pôsobia dojmom, akoby sa v nich zrkadlili duše postáv filmu. Výraznou zložkou – azda až priveľmi výraznou – je hudba Lucie Chuťkovej, ktorá sprevádza filmové publikum predovšetkým pri (domácich aj cudzozemských) cestách protagonistov a pokúša sa ho udržiavať stále naladené a tonizovať jeho svalstvo, aby mu v kinosále, nedajbože, neochablo. No aj napriek robustnej hudobnej stope zostáva Kerekesov film ľahký ako vánok či ako morská pena a belasý ako obloha na pohľadnici.

A práve touto ľahkosťou môže rozochvieť to najjemnejšie a najvnímavejšie v nás. Wishing on a Star je totiž impulz: prenikavý pohľad na vzťahy – vrátane vzťahu k sebe – akurát z trochu inej perspektívy. S hviezdami to vlastne nesúvisí: máme to v rukách my sami.

O filme Wishing on a Star čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.