Režisérka Iveta Grófová uviedla svoj najnovší celovečerný film Ema a smrtihlav vo svetovej premiére na MFF Karlove Vary. Po slovenskej premiére na Cinematiku ho čaká uvedenie do kín. Medzitým už Grófovej a autorovi predlohy a pôvodnej verzie scenára Petrovi Krištúfkovi udelili cenu za najlepší scenár na 7. Dunav Film Fest 2024 v Srbsku a Slovenská filmová a televízna akadémia snímku vybrala ako slovenského zástupcu v boji o Oscara.
Tvoj prvý celovečerný film bol autorský, druhý adaptáciou knihy, Ema a smrtihlav mal opäť knižnú predlohu, ale aj rozpracovaný scenár zosnulého Petra Krištúfka. Nie je to častá situácia prebrať film po inom režisérovi, navyše scenáristovi aj autorovi predlohy. Ako sa ti hľadal tvoj vlastný priestor a hlas?
Ponuka producentky filmu Zuzany Mistríkovej nadviazať na Petrovu prácu prišla v roku 2018 asi mesiac po jeho tragickom odchode. Zastihla ma uprostred rozmýšľania o vlastnom novom filmovom projekte a navyše v piatom mesiaci tehotenstva. Petrov scenár som si však prečítala a hneď na druhý deň som si uvedomila, ako vo mne tento skutočnými udalosťami inšpirovaný príbeh rezonuje. Viedli sme s producentkou debaty o tom, ako sa postaviť k Petrovej predstave o filme, do akej miery jej ostať verní a do akej miery môžem látku spracovať svojím autorským rukopisom. Túto otázku sme položili aj Katke Krištúfkovej, Petrovej manželke. Keď ma obidve ubezpečili, že môjmu autorskému prístupu dôverujú, rozhodla som sa film realizovať.
Odkiaľ kam sa posúvalo tvoje uvažovanie o príbehu? Napríklad, zatiaľ čo Peter si zvolil rozprávanie z perspektívy chlapca, ty si sa rozhodla pre perspektívu Mariky. Pokračuješ tak v línii ženských hrdiniek, ale tento obrat optiky mal asi viac príčin…
V pôvodnej novele aj v Petrovej verzii scenára je hlavnou linkou príbehu fantázia, ktorá malému chlapcovi pomáha prežiť. Možno je to tým, že som vtedy mala po premiére a festivalových uvedeniach filmu Piata loď (2017). Ten je tiež postavený na detskej fantázii, ktorá dvom deťom pomáha prežiť náročné situácie. Nechcela som sa zamotať vo variáciách toho, čo som už natočila. Na pôvodnom príbehu novely Ema a smrtihlav ma zaujala situácia hlavnej ženskej postavy Mariky, ktorá ukryje židovského chlapca. Čo asi musela Marika prežívať? Vedela, že chlapec v úkryte fyzicky aj psychicky trpí, napriek tomu si od neho zachovávala odstup, aby ho tým chránila. Čo by som robila ja v jej koži? Marika nevedela, kedy sa vojna skončí, ani čo ju s chlapcom ešte čaká. Obyčajná žena, žiadna hrdinka, ešte k tomu Maďarka z Podunajských Biskupíc. Nepriateľka slovenského národa. Išlo mi to v hlave a už ma to nepustilo.
Hovoríme o takej dvojitej, resp. až trojitej zodpovednosti – o zodpovednosti k téme, k ľuďom, ktorí príbeh knihy reálne prežili, a k Petrovi. Bolo náročné s tým pracovať?
Snažila som sa byť až perfekcionisticky poctivá ku všetkým aspektom, ktoré spomínaš. Zároveň som už po skúsenostiach s predchádzajúcimi filmami vedela, že ak má byť film presvedčivý, potrebujem naplniť predovšetkým vlastnú víziu a robiť kompromisy len tam, kde je to nutné. Občas som o tom v duchu viedla s Petrom rozhovor. Napríklad, keď som si študovala dobovú tlač, objavovala som tam texty, ktoré si predtým zrejme čítal aj on a potom ich citoval vo svojej novele. Alebo keď som si dohľadala žijúceho pamätníka, ktorý sa ako dieťa ukrýval priamo v Podunajských Biskupiciach (vtedy Biskupiciach pri Dunaji), pochopila som, že jeho príbeh Peter pravdepodobne poznal tiež a inšpiroval sa ním.
Obdobie, z ktorého príbeh vychádza, patrí k tým najkonfliktnejším v slovenskej histórii a domáci film ho zatiaľ veľmi nereflektoval. Pritom rezíduá tej doby vplývajú aj na našu súčasnosť. Do akej miery bol pre teba dôležitý tento presah do súčasnosti?
Čím viac som si o tomto období študovala, tým viac som si uvedomovala, že sme vznik vojnového slovenského štátu akosi preskočili. V hranom filme sme dostatočne nespracovali unikátny multikultúrny rozmer vtedajšej Bratislavy, ktorý sa krátko po skončení druhej svetovej vojny úplne vytratil. Nemáme hraný film ani o Hlinkovej garde a jej predstaviteľoch, ani o klérofašistoch a už vôbec nie o slovensko-maďarskom konflikte. Mala som potrebu všetky tieto témy aspoň jemne naznačiť, aby dodali našej vzťahovej dráme ďalší rozmer.
Vtedy, keď som to písala, ma však naozaj nenapadlo, že čoskoro pocítim podobný závan nenávisti voči menšinám, aký bol prítomný vtedy. Že dnes politici oprášia gardistické slogany a poľahky nájdu vinníkov, ktorí vraj môžu za všetku tú strašnú frustráciu v našej spoločnosti.
Asi bolo pre teba dôležité neskĺznuť k čierno-bielemu pohľadu…
Áno, samozrejme. Keď si prečítate napríklad situačné správy oddielu Hlinkovej gardy priamo z Podunajských Biskupíc, k čierno-bielemu pohľadu sa ani skĺznuť nedá. Alebo keď si vypočujete príbehy ešte žijúcich pamätníkov. Skôr naopak, išlo o to, neutopiť sa v možnostiach interpretácie faktov aj emócií. To bola pre mňa skutočná výzva.
Je to tvoj prvý dobový film, aká to bola pre teba skúsenosť?
Predchádzajúce filmy som realizovala v menšom štábe, a teda akoby s väčšou ľahkosťou a s priestorom na občasnú improvizáciu. Teraz to bolo iné, realizačne náročnejšie, veľký počet ľudí na pľaci a s tým spojená nutnosť dodržiavať výrobný plán. Pre mňa veľmi cenná skúsenosť, to rozhodne.
Je to dobový film, ale veľké dejiny sú v ňom reflektované intímne, a tak aj film je komorný, tak ako tvoje predchádzajúce snímky.
Vychádzala som z pôvodného Petrovho zámeru, kde išlo o ešte komornejší tvar. Tento komorný príbeh som sa práveže snažila čo najviac rozšíriť o ďalšie postavy a historické udalosti. Napríklad som pripísala postavu gardistu Dušana, ktorého hrá Milan Ondrík, svokrovcov hlavnej postavy Mariky, kaplána, klérofašistu a ďalších. Z môjho subjektívneho pohľadu s tým bolo toľko práce, že sa cítim, akoby som natočila výpravnú „dobovku“.
Pýtam sa aj preto, že išlo o veľmi exponovanú dobu, ale (podľa ohlasov) sa ti ju aj na malom priestore podarilo zachytiť – to všade číhajúce nebezpečenstvo, nenávisť…
Myslím si, že strach z niečoho nejasného, nejednoznačného, keď si nie sme istí ničím, je oveľa silnejší ako strach z niečoho konkrétneho. Tajomstvom a ambivalentným správaním postáv som sa snažila navodiť situácie, ktoré mali menej predvídateľný vývoj. Postavy svoje správanie menia aj v čase, tak ako to býva aj bežne v živote. Tým som, myslím, posilnila napätie spojené s ich konaním. Tento prístup sme podporili aj kamerou, keď v obraze často vidíme menej, ako by sme chceli, veľa vecí je v náznakoch. Našu zvedavosť stimuluje aj zvuková stopa a sound dizajn.
Pri filme Piata loď si si vybrala vtedy debutujúcu Denisu Buranovú, v tomto filme stál za kamerou skúsený Martin Štrba, ktorý mal byť aj kameramanom pôvodného filmu. Ako sa vám spolupracovalo?
Veľmi dobre. Popri ohromným skúsenostiam a citu má Martin aj pokoru. Bol mi dobrým „parťákom“, rešpektoval ma a hlavne mal z našej spoločnej práce radosť, podobne ako som ju mala ja. To ma nabíjalo chuťou pokračovať.
Martin Štrba už mal film rozpracovaný, prediskutovaný s Petrom Krištúfkom. Rozprávali ste sa aj o tom? Zachovali ste niečo z pôvodnej predstavy?
Skúšala som z Martina vytiahnuť tieto informácie, ale veľmi konkrétne info som nezískala. Možno ma len nechcel ovplyvniť.
Dieťa v hraničných momentoch. Aká bola komunikácia s hlavným detským predstaviteľom Šimona? Ako sa mu vysvetľovalo niečo pre dieťa asi ťažko pochopiteľné?
Šimona hrá šikovný mladý herec Nico Klimek, ktorého som si okrem talentu vybrala aj na základe skúseností, ktoré už s filmom mal. Potrebovala som chlapca, ktorý má predstavu, do čoho ide, a baví ho hranie. Scény boli skutočne náročné a Nico to dal. Snažila som sa s ním komunikovať čo najjednoduchšie. Presne pomenovať emóciu, ktorú od neho pred kamerou potrebujem, kam sa má pozerať, prípadne čo má pri tom robiť. Niekedy to vyšlo hneď, niekedy sme to spolu hľadali dlhšie. Pre mňa je veľmi dôležité detského herca najprv spoznať, uvedomiť si jeho silné aj slabšie herecké stránky. Následne ešte prepisujem scenár, aby sa charakter detského hrdinu čo najviac opieral o reálne schopnosti detského herca, o jeho autentické gestá, reakcie, temperament.
Chlapec vo všetkej tej hrôze uniká do sveta fantázie, aj tu asi boli rôzne návrhy, ako tento imaginatívny svet sprostredkovať…
V Petrovej verzii scenára sa chlapcove predstavy konkrétne zhmotnia do krásnej ženy Emy z reklamy na Niveu a do desivého generála Smrtihlava. Podobne je to aj v novele. Pôvodne som sa snažila tento prvok v príbehu rešpektovať, ale nedalo mi to. Zdalo sa mi, že v tajomných náznakoch sveta, ktorý ani poriadne nevidíme, ale cítime jeho prítomnosť, závan strachu, bude film mrazivejší. Na tento účel som použila fragmenty zo zrodenia motýľa smrtihlava, ktorý je prepojený s jednou reálnou postavou v príbehu.
V Piatej lodi si využila prvky animácie, čím si sa vrátila k pôvodnému odboru, ktorý si študovala. Potom si prešla na dokument, k nemu sa vzťahuje tvoj celovečerný debut Až do mesta Aš. Neuvažovala si v tomto filme o dokumentárnych prvkoch, ktoré by zdôraznili dobovú atmosféru?
Keby som narazila na filmový archív, ktorý by sa hodil k nášmu filmu, určite by som ho využila. Ale nestalo sa. Predobrazom mi bolo množstvo historických fotografií, ktorými sme sa inšpirovali pri kostýmoch, architektúre, rekvizitách a VFX – takto sme dostali do filmu napríklad dobový a pomerne verný pohľad na Ventúrsku ulicu v Bratislave.
Veľmi zaujímavým prvkom je viacjazyčnosť. Dnes si už nevieme predstaviť genius loci Bratislavy, ktorá bola takáto multikultúrna. Vnímaš dnes Bratislavu skrz tento aspekt jej histórie inak?
Súčasťou histórie vzniku samostatného slovenského štátu tesne pred druhou svetovou vojnou bola snaha porátať sa so všetkým neslovenským („Čech, Maďar, Žid, všetko treba biť!“). Začalo sa to vyhnaním obyvateľov českej národnosti, ktoré bolo organizované pod heslom „Češi, peši do Prahy!“. Nasledovalo vyvezenie Židov do koncentračných táborov, organizované slovenskými – nielen nemeckými – inštitúciami. Maďarská menšina, žijúca na tom istom území, ktoré bolo len dvadsať rokov predtým súčasťou Uhorska, bola ďalším prirodzeným „vnútorným nepriateľom“. Dnes vnímam predovšetkým to, ako rýchlo, vlastne v priebehu zopár rokov, môžu nastať nezvratné negatívne zmeny v spoločnosti. Predvojnová multikultúrna Bratislava začala miznúť už v roku 1938, krátko po vojne v rokoch 1945, 1946 sa zbavila pestrosti a rôznorodosti jazykov a národností a definitívne zmenila svoj charakter.
Situácia okolo zázemia umelcov je dnes napätá, sú tu avíza, že niektoré témy podporu nezískajú… Ako to vnímaš? Asi si rada, že sa film s touto témou stihol dokončiť…
Uvedomujem si, že film s takouto témou by sa súčasnej vláde zrejme nepáčil. Aký vplyv to bude mať na financovanie môjho ďalšieho projektu vo vývoji a v podstate aj na môj celý profesijný život, to sa čoskoro uvidí.
Aké pocity máš v tomto ohľade smerom k budúcnosti? Napr. na získanie zahraničnej podpory je dôležitá domáca finančná podpora a zmeny v AVF a STVR vo filmárskej obci vzbudzujú obavy…
Snažím sa nemyslieť príliš negatívne, ale, samozrejme, v aktuálnej situácii sa vo mne prebúdzajú rôzne obavy z budúcnosti. Mám pocit, že teraz som vo filmovej réžii dospela do bodu, keď sa môžem oprieť o svoje rokmi získané skúsenosti. Môžem sa slobodne hrať, prechádzať rôznymi režijnými prístupmi a druhmi filmu. Veľmi ťažko sa mi zatiaľ pracuje s predstavou, že možno si budem musieť hľadať inú profesiu. Uvidíme.
Pýtala som sa na to v predchádzajúcom čísle Denisy Buranovej, a keďže išlo o náročnú tému, s ktorou si žila niekoľko rokov, čo je pre teba spoľahlivou psychohygienou?
V tomto nemôžem byť pre nikoho príkladom. Žijem naplno len dvoma vecami a tými sú film a moja rodina. Nič iné tam akosi neviem vpratať, ale raz sa to naučím.
O filme Ema a smrtihlav píšeme aj v texte Nenávistný naratív môže stiahnuť každého, kto sa s ním zahráva.
O oscarovej kandidatúre filmu Ema a smrtihlav si prečítajte v rubrike Aktuality.
