„Dlhodobo máme pocit, že sa propagácii slovenského filmu v zahraničí, ale vlastne ani u nás doma nevenuje dostatočná pozornosť ani finančné zabezpečenie. Je zarážajúce, že do výroby slovenských filmov investujeme milióny, ale do ich propagácie u nás a v zahraničí investujeme rádovo iba pár desiatok tisíc. Potom sa všetci čudujeme, prečo je o slovenský film taký malý záujem a je takmer neviditeľný,“ odpovedajú na otázky Film.sk spoločne producent a režisér Ivan Ostrochovský a producentka Katarína Tomková zo spoločnosti Punkchart films.

Spoločnosť sa podieľala na trojici filmov, ktoré reprezentovali Slovensko na cenách americkej Akadémie filmových vied a umení (AMPAS) – Oscaroch v kategórii medzinárodných filmov (do roku 2019 kategória cudzojazyčných filmov). Naposledy to bola vlani Svetloplachosť (r. Pavol Pekarčík, Ivan Ostrochovský).

 „Kampaň sme mali možnosť vyskúšať si celkom trikrát. V roku 2015 to bolo s filmom Koza, v roku 2021 s filmom Cenzorka a v roku 2023 s filmom Svetloplachosť. Hlasovanie v kategórii najlepší medzinárodný celovečerný film sa za ten čas signifikantne zmenilo: členovia AMPAS sa najprv musia do hlasovacieho procesu prihlásiť a kvalifikovať sa. Vzápätí sú rozdelení do skupín – každá z nich posudzuje iných národných nominantov. Až keď vyhodnotia filmy vo svojej skupine, majú nárok hlasovať aj o filmoch z iných skupín,“ približujú Tomková a Ostrochovský hlasovací proces. „AMPAS sa tým snaží zabezpečiť, aby si hlasujúci nominované filmy skutočne pozreli, na základe toho o nich hlasovali a rovnosť šancí sa zvýšila. Preto napríklad v rámci ,kanálovʻ AMPAS nenájdete film nijako ,olabelovanýʻ – v promo materiáloch je zakázané zverejňovať personálne obsadenie, účasť na festivaloch alebo ocenenia, ktoré film získal,“ vysvetľujú.

Tomková a Ostrochovský si pri kampaniach menších európskych filmov tiež všimli, že sa presúvajú z printových médií a z novinárskeho pokrytia predovšetkým smerom k osobným stretnutiam s členmi AMPAS a networkingu, zapojením „word of mouth“ (teda akejsi „šuškandy“). „V tom hrá výraznú úlohu aj PR agent (pochopiteľne – čím lepší/významnejší agent, tým vyšší jeho honorár) a jeho sieť kontaktov medzi členmi AMPAS, ako aj prípadný americký distribútor. V istých prípadoch môžu doplnkovo fungovať aj impaktové online kampane. Inými slovami: rozhovor tvorcov a delegácie s významným členom AMPAS pozvaným PR agentom o filme priamo v Los Angeles, kde žije výrazná väčšina členov AMPAS, pomôže filmu oveľa výraznejšie, ako pár recenzií alebo článkov o filme.“Tie sú podľa Ostrochovského a Tomkovej síce stále aktuálne, ale vnímajú ich skôr doplnkovo. PR v médiách sa podľa nich stáva dôležitým až po tom, ako sa film objaví v užšom výbere, tzv. shortliste.

Platí pritom, že cena z významného festivalu zabezpečí tvorcom pozornosť médií bez toho, aby si ju museli platiť. „Takisto významný americký distribútor, ktorý je ochotný predoscarovú kampaň financovať, vysoko zvyšuje šancu, že sa váš film objaví na shortliste. Keď pri štarte kampane nemáte ani významné festivalové ocenenie, ani amerického distribútora alebo vás nezastupuje prvotriedny sales, treba vnímať kampaň ako možnosť prezentovať slovenskú kinematografiu a ako jeden z mnohých krokov k zviditeľneniu slovenského filmu na svetovej filmovej mape.“

Nezaniknúť medzi ostatnými

O Oscara v kategórii medzinárodných filmov sa tento rok uchádza vyše 80 snímok z celého sveta. (Ich zoznam nájdete napríklad tu.) Čím a ako sa dá prilákať pozornosť hlasujúcich členov akadémie a film zviditeľniť? Čo môže národnému nominantovi pomôcť na ceste k tomu, aby bol v kategórii medzinárodných filmov považovaný za relevantného kandidáta? Je ťažké dostať sa do vplyvných a sledovaných médií ako Variety, Hollywood Reporter, Screen či získať pozornosť relevantných blogerov? Čo ešte môže pomôcť, aby sa v Amerike o filme vôbec začalo hovoriť?

„To sú otázky, na ktoré keby som poznala odpoveď, tak sa tým živím,“hovorí pre Film.sk producentka Zuzana Mistríková zo spoločnosti PubRes. Produkovala aktuálneho slovenského národného nominanta na Oscara – historickú drámu z obdobia druhej svetovej vojny Ema a smrtihlav v réžii Ivety Grófovej.

„The Hollywood Reporter ponúka balík on-line služieb, ktorý producenti navrhnutých filmov využívajú a využijeme ho aj my. Obsahuje oslovovanie akademikov, virtuálne premietania, rôzne pripomínania a samozrejme inzerciu. Na to nadväzuje práca takzvaného publicistu, prípadne ďalšie cielené inzercie,“ vysvetľuje Mistríková. „Medzinárodným zástupcom filmu Ema a smrtihlav je londýnska spoločnosť REASON8 Films, s ktorou sme začali spolupracovať ešte pred zavretím strihu. Je to ideálna situácia, pretože sales má šancu upozorniť na riziká, ktorých si producent a režisér nemusia byť vedomí a ktoré by medzinárodnej distribúcii filmu mohli ublížiť. A film, ktorý zastupuje, pozná naozaj dôverne.“

„Aktuálne (v polovici októbra – pozn. red.) sa dokončuje medzinárodný plagát filmu a trailer. A pripravuje sa kampaň. Je to veľmi zvláštny ,žánerʻ kampane. Akadémia zverejní shortlist 17. decembra. Producenti sa o tom, že ich film bude zastupovať krajinu, dozvedajú koncom septembra. Počas októbra pripravujete podklady a zháňate peniaze. Väčšina fondov kampaň filmu svojej krajiny podporuje. Tiež sme podali žiadosť, ale či dostaneme plnú sumu určenú na oscarovú kampaň, sa dozvieme za ideálnych podmienok o mesiac. Medzitým už budeme musieť potvrdiť náklady, keďže kampaň sa reálne odohráva v novembri,“ vysvetľuje.

Aké sú ciele kampane? „V zásade sa kampaňou snažíte o to, aby ste v prvom rade nezanikli medzi ostatnými filmami z celého sveta. Aby sa akademici dozvedeli o kvalitách filmu, aby o ňom písali relevantné médiá a napokon, aby ste film akademikom premietli – ideálne v kine, ale ak na to nemáte, tak ich motivovať, aby si ho pozreli on-line,“ dodáva Mistríková.

Esencia americkej diváckej verejnosti

Marian Urban zo spoločnosti ALEF FILM & MEDIA je slovenským koproducentom česko-slovensko-rakúskeho filmu Želary (2003), ktorý v roku 2003 zastupoval Česko v oscarovom súboji cudojazyčných filmov a získal pre krajinu zatiaľ poslednú oscarovú nomináciu v tejto kategórii.

„Na drvivú väčšinu otázok dáva odpovede spôsob, ako získal jedinú slovenskú nomináciu na Oscara (a tu treba pripomenúť Obchod na korze, ktorý za slovenskú nomináciu považovať nemôžeme len preto, že Slovensko ako samostatný štát neexistovalo) film Želary. Takmer 30-ročná skúsenosť to potvrdzuje, k podobnému výsledku sa doposiaľ žiadny majoritný, či minoritný slovenský film ani nepriblížil,“ odpovedá Urban.

 „Dostať sa do relevantných médií, ako je Variety a pod., zaujať blogerov, prípadne prilákať pozornosť hlasujúcich stojí pár tisícok či desiatok tisícov dolárov. Je to možné dosiahnuť aj s veľkorysou národnou podporou napríklad z Audiovizuálneho fondu. Avšak v konečnom dôsledku ani toto nemôže znamenať žiadny relevantný výsledok bez podpory amerického distribútora,“ myslí si Urban. „Záujem distribútora potvrdzuje minimálne oprávnenosť šance dostať sa ,pod kožuʻ americkým akademikom, pretože ich pozná, sú to v podstate typickí mienkotvorní americkí diváci či esencia americkej kultúrnej diváckej verejnosti. A bez nádeje získať ich záujem, žiadne finančné prostriedky, ani čas, ani energiu do podpory slovenského filmu americký distribútor investovať nebude,“ pokračuje Urban. „Ak vôbec niečo môže pomôcť k úspechu slovenského kandidáta na Oscara, tak je to určite sales agent, ktorého získať dnes už veľmi zložité nie je, ale predovšetkým relevantný americký distribútor, čo je v súčasnosti pre slovenské a české filmy, žiaľ, len sen “ prízvukuje.

Ich (nielen) finančné možnosti sú podľa Mariana Urbana neporovnateľné s tými, ktoré má slovenský producent. Ak si silný medzinárodný sales agent a distribútor konkrétny film vyberú, ide im najmä o to, aby nominácia do finálnej päťky v prestížnej „ankete amerických akademikov“ umocnila potenciálny budúci finančný úspech filmu v amerických kinách a distribúcii.„A presne to bol aj prípad filmuŽelary,“ hovorí Urban.

Predoscarová kampaň ako podpora distribúcie v amerických kinách

Čo všetko teda zavážilo, že sa Želarom podarilo prepracovať až do finálnej päťky filmov nominovaných na Oscara? „Želary sledoval americký sales agent už počas záverečných prác, zvlášť po finálnom strihu, aj preto, že pár rokov predtým si vybral iný český film Musíme si pomáhať, ktorý bol nakoniec nominovaný na Oscara. A sales agent krátko po zverejnení národnej nominácie na Oscara získal aj distribútora (Sony Pictures Classics), ktorý vložil zásadné finančné prostriedky do podpory prezentácie Želarov pred hlasovaním akademikov a počas neho,“ vysvetľuje Urban.

Predoscarová kampaň bola zároveň podpornou kampaňou pre distribúciu v amerických kinách. „Po získaní nominácie Sony Classics zúročil tieto investície tým, že film sa ocitol na pár týždňov v top 50 amerického box office, čo už znamená aj zaujímavý finančný efekt,“ pokračuje Urban. Podľa neho sa takýto divácky a zároveň finančný úspech predtým z českých filmov podarilo dosiahnuť iba snímkam Kolja (1996) a Musíme si pomáhať (1999).

Kolja je štvrtý celovečerný film Jana Svěráka a v roku 1996 získal v cudzojazyčnej kategórii Oscara. Svěrák však nebol pre amerických akademikov neznámym menom. Už jeho absolventská snímka Ropáci (1988) získala v roku 1989 študentského Oscara. Nomináciu v cudzojazyčnej kategórii získal v roku 1992, teda ešte pre Česko-Slovensko, Svěrákov celovečerný debut Obecná škola. Scenár ku Koljovi aj k Obecnej škole napísal Zdeněk Svěrák, autor scenára k filmu Vesničko má středisková (1985), v roku 1986 takisto nominovaného na Oscara.

Kým azda jedinou slovenskou „stopou“ v Koljovi je zapamätateľná epizódna úloha Silvie Šuvadovej, v Musíme si pomáhať Jana Hřebejka stvárnili hlavné úlohy popri Bolkovi Polívkovi a Jaroslavovi Dušekovi aj Anna Šišková, Csongor Kassai a dôležitú rolu Hřebejk zveril aj Martinovi Hubovi.

Koncepcia podriadená americkému úspechu

Vráťme sa však k Želarom. Podľa Urbana bolo pri kampani dôležité aj to, že hlavný český producent Ondřej Trojan bol zároveň režisérom filmu. „Jeho koncepcia réžie bola istým spôsobom podriadená tomu, aby bol film úspešný aj v americkej distribúcii. Pritom táto koncepcia žiadnym spôsobom nelimitovala úspech filmu v českej ani slovenskej kinodistribúcii, v oboch dosiahol výrazne nadpriemernú divácku úspešnosť,“ spomína si Urban. (Film získal aj jedenásť nominácií a dva České levy a Cenu slovenskej filmovej kritiky. Českí akademici, ktorí film na Oscara vysielajú a rozhodujú aj o Českých levoch, v roku 2003 uprednostnili na levoch Nudu v Brne Vladimíra Michálka, ktorá zvíťazila v kategóriách najlepší film, réžia a scenár a celkovo si odniesla päť sošiek.)

Za dôležité považuje Urban pri Želaroch už ich literárnu predlohu, výber témy a jej scenáristické spracovanie, ktoré vyústili do univerzálnej existenciálnej i emocionálnej autorskej výpovede. Vyplatila sa aj na vtedajšie pomery výrazne nadpriemerná investícia do náročnej a veľkorysej výpravy filmu, ktorú podľa Urbana podčiarkla mimoriadne kvalitná realizácia. Prízvukuje, že v záverečnej fáze bolo dôležitým aspektom zvažovanie metráže únosnej pre americký trh. „Ale bez podpory amerického sales agenta a najmä distribučnej spoločnosti by tento výnimočný úspech – aj z pohľadu slovenskej kinematografie – nebol ani zďaleka taký pravdepodobný,“ hovorí Urban. „Investície českej, rakúskej a slovenskej strany boli okrajové, finančne sa rovnali takmer nule, resp. odpočítateľným položkám z finančných výsledkov distribúcie v Spojených štátoch.“

Predstupeň oscarového uznania – shortlist

Americká akadémia od roku 2006 vyhlasuje v kategórii medzinárodných filmov ešte pred oznámením piatich nominovaných snímok aj takzvaný shortlist – užšiu nomináciu. V rokoch 2006 – 2019 zahŕňala 9, resp. 10 filmov, dnes je ich 15. Do tejto užšej nominácie sa v roku 2019 dostalo Pomaľované vtáča Václava Marhoula a v roku 2020 Šarlatán Agnieszky Holland. Obe snímky sú slovenskými minoritnými koprodukciami.

Slovenskou koproducentkou filmu Pomaľované vtáča bola spolu so sestrou Ľubicou Orechovskou práve Zuzana Mistríková. Čo všetko zavážilo, že sa Pomaľovanému vtáčaťu podarilo prepracovať až na shortlist 10 cudzojazyčných filmov uchádzajúcich sa o Oscara? „Myslím si, že šlo o kombináciu niekoľkých faktorov. Určite medzi ne patrí literárna predloha – téma i jej kontroverzný príbeh, výnimočné kinematografické spracovanie, herecké obsadenie a v neposlednom rade premiéra v hlavnej súťaži festivalu v Benátkach a prestížna sales agentka. A veľmi systematická a poctivá práca producenta a režiséra filmu Václava Marhoula okolo prezentácie filmu,“ hovorí Mistríková o filme podľa predlohy Jerzyho Kosińského, v ktorom si zahrali aj Udo Kier, Stellan Skarsgård, Harvey Keitel či Julian Sands.

Zavážiť v oscarovom úsilí však okrem známych mien, práce sales agenta, amerického distribútora či americkej PR agentúry môžu aj mnohé ďalšie faktory. „Kombináciu všetkých tých vecí dopĺňa i to, aká je geopolitická situácia a ktoré témy vo svete (a v USA) aktuálne rezonujú. Na aké filmy z minulých rokov sa nadväzuje a s akými sa v daný rok stretnete. A šťastie. V každom prípade je taký úspech možný, len ak všetky zložky fungujú perfektne. A kampaň k filmu Pomaľované vtáča sa diala v úzkej súčinnosti Václava Marhoula a Hengameh Panahi a jej tímu z Celluloid Dreams,“ vysvetľuje Mistríková.

„Najbližší partner producenta filmu je sales agent. Ak sa podarí získať pre daný film toho pravého, je to veľmi príjemná a hlavne úspešná spolupráca. Zažili sme to s filmom Učiteľka. Tím v spoločnosti LevelK filmu dôveroval a výsledkom bola najväčšia kinodistribúcia českého či slovenského filmu za posledných viac ako 30 rokov. Film bol distribuovaný v kinách na všetkých (obývaných) kontinentoch, v talianskych a španielskych kinách šiel dokonca nadabovaný. Producent nemá inú možnosť, len sa na svojho sales agenta spoľahnúť. Pretože ten sa na medzinárodnej pôde pohybuje, vie, aké sú trendy, kde má ktorý film šancu uspieť,“ hovorí producentka.

Učiteľka (r. Jan Hřebejk, 2016) síce Slovensko na Oscaroch nezastupovala. Jej scenár si však od producentiek vyžiadala oscarovská knižnica, teda Knižnica Akadémie filmových umení a vied. Zaradila ho do svojej stálej kľúčovej kolekcie, ktorá obsahuje asi 15 tisíc scenárov amerických a zahraničných snímok od roku 1910 až po súčasnosť. Scenár napísal Petr Jarchovský, ktorý sa podpísal rovnako pod filmy Musíme si pomáhať a Želary.

Pomáha aj Audiovizuálny fond

Slovenským filmom v zahraničnej prezentácii pomáha aj podpora z Audiovizuálneho fondu. Filmári môžu žiadať napríklad prostriedky na prezentáciu na niektorom z prestížnych festivalov, ale rovnako aj na predoscarovú kampaň. Je podpora fondu dostatočná? Koľko by bolo reálne potrebných peňazí na relevantnú predoscarovú kampaň a aké sú reálne možnosti slovenských filmárov?

„Audiovizuálny fond má na to stanovenú podporu najviac 50 000 eur. V minulom roku podporu v tejto výške získal film Svetloplachosť. Ale bolo to prvýkrát, dovtedy dávali menej. Je ťažké povedať, či je tá suma dostatočná. Sú iste krajiny, ktoré tlačia svoje filmy omnoho intenzívnejšie. Na druhej strane sa musíme pohybovať v kontexte veľkosti našej krajiny a zdrojov, ktoré máme k dispozícii,“ myslí si Mistríková.

Usmerniť producenta vie podľa nej aj zorientovaný sales agent. Zhodnotí čo je na kampaň dostatočné, čo by bolo ideálne a čo už – aj keby producent alebo producentka tie peniaze hneď aj mali – už nedáva zmysel. „50 – 60 000 je suma, za ktorú sa dá kampaň spraviť ,so cťouʻ. Na fyzické premietania z toho však nevyjde. Ideálne by boli zdroje okolo100 000 eur. Druhá vec je, že keby ,motyka vystrelilaʻ a film sa dostal ďalej, treba na to ďalšie prostriedky, ktoré neviem, kde by sme vzali,“ dodáva producentka.

Ak by slovenská národná nominácia na Oscaroch uspela iba na základe kampane slovenských filmárov, hoci aj s pomocou stotisícovej dotácie z Audiovizuálneho fondu, bol by to podľa Mariana Urbana zázrak. „Bez medzinárodného sales agenta a amrického distribútora je možné v najlepšom prípade dosiahnuť, čo sa mi podarilo v deväťdesiatych rokoch s Rivers of Babylon, to znamená uviesť film po národnej nominácii a udeľovaní Oscarov (bez ocenenia, samozrejme) na desiatkach filmových festivalov zvlášť v Spojených štátoch, ale aj predať licenciu filmu do rôznych teritórií na niekoľkých kontinentoch,“ spomína. „Pritom na promo kampaň filmu som nemal ani korunu z verejných zdrojov (keďže tento film bol realizovaný a distribuovaný bez podpory z verejných fondov vtedy na Slovensku bačujúceho Mečiarovho uzurpátorského režimu), len veľmi limitované svoje investície a kontroverznú slovenskú reflexiu (našťastie v zahraničí román Rivers of Babylon nikto nečítal, a teda film s knihou nikomu nenapadlo porovnávať),“ dodáva Urban.

Akákoľvek pozitívna zmienka o filme môže podľa Urbana teoreticky zvýšiť záujem amerických akademikov aspoň o to, aby si film pozreli. Myslí si totiž, že nikto si nedá tú námahu, aby si pozrel všetky filmy. „Rozhodnutie akademikov je však nezávislé od výšky investovaných finančných prostriedkov slovenských producentov. Naše finančné možnosti poznáme, to je jedna vec, ale bez mimoriadne kvalitného filmu, o ktorý prejaví záujem akýkoľvek americký sales agent alebo distribútor, je dostať sa na shortlist alebo získať nomináciu zatiaľ len ilúzia. Žiadne peniaze totiž nemôžu nahradiť originalitu, kvalitu, emocionálnu a empatickú silu mimoriadne kreatívnej filmárskej výpovede.“ 

Má slovenský film vo svete šancu?

Takže akú šancu má slovenský film, ktorý je národným kandidátom na Oscara v oscarovom súboji? „Ako nám ukázali viac ako 20-ročné skúsenosti od jedinej nominácie slovenského filmu na Oscara – takmer žiadnu. A zvýšiť šance na úspech pri takomto ocenení môže pomôcť aj presne to, čo obsahovala téma a realizácia filmu Želary,“ myslí si Urban. Navyše, podľa neho býva občas kontraproduktívne už to, ktorý z filmov spĺňajúcich kritériá vyberie za národného reprezentanta Slovenská filmová a televízna akadémia. „Odhliadnuc od faktu, že národná nominácia je len anketa, na ktorej sa väčšinou zúčastní ani nie polovica členov akadémie, nominovať na také ocenenie dokumentárny film, prípadne nejakú formu jeho žánrového derivátu, je len gesto, ktoré na 99 % vylučuje jeho šancu dostať sa aspoň na nejakú formu shortlistu.“

Festivalové úspechy slovenského filmu sú podľa Urbana veľmi podstatné, ale len v prípade štatutárnej ceny či aspoň nominácie z najprestížnejších prehliadok ako sú Cannes, Berlín, Benátky a podobne. „Rozhodne s tým nemá nič spoločné na Slovensku, pri všetkej úcte, často nekriticky adorovaný MFF Karlove Vary. Pokiaľ ide o slovenské národné nominácie, tak vieme, že až na jednu výnimku (film OUT v sekcii Un certain regard na MFF Cannes) žiaden slovenský film nebol ani súčasťou najprestížnejších sekcií týchto festivalov. Pre hlasovaciu prax SFTA je príznačné, že tento film nebol slovenskou národnou nomináciou na Oscara.“

Podľa Zuzany Mistríkovej to, že za posledných dvadsať rokov žiadny slovenský film nezískal oscarovú nomináciu a nedostal sa vyššie než na shortlist „neznamená, že úsilie našich kolegov v minulých rokoch či úsilie naše je zbytočné. Zviditeľnenie slovenskej kinematografie vo svete je dlhodobý proces a každé úspešné festivalové uvedenie, každý pozitívny dojem zanechaný napríklad medzi americkými akademikmi otvára dvere ďalším slovenským filmom.“

Aj slovenskú účasť na prestížnych festivaloch vidí optimistickejšie. Pripomína, že pred dvadsiatimi rokmi, v roku 2004, mali premiéru štyri celovečerné slovenské filmy (z toho dva dokumenty a dve minority) a cesta, ktorú slovenská kinematografia za posledné dve dekády prešla, je obrovská. „Dobrým príkladom je účasť slovenských filmov na jednom z najdôležitejších festivalov na svete – v Benátkach. Zatiaľ síce ,lenʻ v sekcii Horizonty, ale už pravidelne. Dvere otvoril film Petra Kerekesa Cenzorka v roku 2021 (rovno aj s cenou za scenár) a odvtedy pozvali Benátky do tejto sekcie každý rok slovenský film: Obeť (2022), Svetloplachosť (2023) a Wishing on a Star (2024),“ vymenúva Mistríková.

„V konkurencii ,na Oscaraʻ je to mimoriadne ťažké. Žiaden z našich filmov nebol zatiaľ v hlavnej súťaži v Cannes, Benátkach či Berlíne. A filmy z týchto festivalov sa tam nachádzajú tiež. Všetko, čo tomu filmu dáva medzinárodnú prestíž, sa počíta. Na druhej strane filmy Želary ani Musíme si pomáhať žiadnu prestížnu festivalovú premiéru nemali a dotiahli to až na nomináciu. Kolja, ktorý Oscara vyhral, síce bol v Benátkach, ale nie v hlavnej súťaži. Tak ťažko povedať.“

Ak sa aj film nedostane do širšej oscarovej nominácie, v čom môže samotná národná nominácia pomôcť filmu a jeho tvorcom? Môže pomôcť zviditeľniť slovenskú kinematografiu vo svete?

Marian Urban považuje národnú nomináciu iba za lokálne rozhodnutie, ktoré samo osebe nie je zaujímavé nikde inde než na Slovensku a domácu kinematografiu extra nezviditeľní, pokiaľ film neuspeje aj inak. „Ak film následne nezíska relevantnú odozvu na akomkoľvek zahraničnom festivale a špeciálne aspoň niekoľko predajov licencií, tak je takáto nominácia len štatistickým záznamom v archíve Slovenského filmového ústavu, ak vôbec aspoň to. Samozrejme, výnimky, ktoré priniesli aspoň následný efekt v náraste účasti na iných medzinárodných prehliadkach a špeciálne v Spojených štátoch či akýkoľvek predaj licencie, sú aspoň drobnou satisfakciou a povzbudením pre  vznik ďalšieho filmu tých producentov a tvorcov, ktorí takúto národnú nomináciu dostali.“

Podľa Zuzany Mistríkovej sa žiadna profesionálna prezentácia slovenského filmu v kontexte Oscara nevytratí. „Ten záujem treba budovať systematicky. Nie je to tak, že tam pošleme raz za desať rokov ,geniálny filmʻ a všetci si ho všimnú. Tak to nefunguje. A ak film uspeje, znamená to zásadný impulz pre jeho medzinárodnú distribúciu. Nezabudnime, že pozornosť vzbudí už aj vyslanie filmu danou krajinou. A prípadný úspech znamená tiež, že slovenský film, ktorý príde ďalší rok, už ,bude stáť za povšimnutieʻ. Pamätám si, ako získanie Oscara v Rakúsku viedlo ku kompletnej reorganizácii podpory filmovej tvorby. Získanie Oscara je totiž obrovská prezentácia umenia, kultúry a krajiny ako takej na najvyššej možnej úrovni. Ani tridsať ročných rozpočtov krajiny na jej medzinárodnú prezentáciu tomu nemá šancu konkurovať.“

Slovenskí národní kandidáti na Oscara

1993 Všetko, čo mám rád (r. Martin Šulík)

1994 Anjel milosrdenstva (r. Miloslav Luther)

1995 Záhrada (r. Martin Šulík)

1996 –

1997 Orbis Pictus (r. Martin Šulík)

1998 Rivers of Babylon (r. Vlado Balco)

1999 Všetci moji blízki (r. Matej Mináč)

2000 Krajinka (r. Martin Šulík)

2001 –

2002 Kruté radosti (r. Juraj Nvota)

2003 Kráľ zlodejov (r. Ivan Fíla)

2004 –

2005 Slnečný štát (r. Martin Šulík)

2006 –

2007 Návrat bocianov (r. Martin Repka)

2008 Slepé lásky (r. Juraj Lehotský)

2009 Nedodržaný sľub (r. Jiří Chlumský)

2010 Hranica (r. Jaroslav Vojtek)

2011 Cigán (r. Martin Šulík)

2012 Až do mesta Aš (r. Iveta Grófová)

2013 Môj pes Killer (r. Mira Fornay)

2014 Krok do tmy (r. Miloslav Luther)

2015 Koza (r. Ivan Ostrochovský)

2016 Eva Nová (r. Marko Škop)

2017 Čiara (r. Peter Bebjak)

2018 Tlmočník (r. Martin Šulík)

2019 Nech je svetlo (r. Marko Škop)

2020 Správa (r. Peter Bebjak)

2021 Cenzorka (r. Peter Kerekes)

2022 Obeť (r. Michal Blaško)

2023 Svetloplachosť (r. Ivan Ostrochovský, Pavol Pekarčík)

2024 Ema a smrtihlav (r. Iveta Grófová)

Prečítajte si rozhovor s Ivetou Grófovou o filme Ema a smrtihlav.

Prečítajte si recenziu na film Ema a smrtihlav.